Zmätok v Japonsku. Vladimír Putin ukončil “kurilskú otázku”?
Japonci majú v úmysle “monitorovať a reagovať” na realizáciu plánu návštevy ostrovov ruským lídrom. Hoci japonská vláda, ktorá sa horúčkovito drží pri moci uprostred požiadaviek ľudu na urýchlenú demisiu a všeobecné voľby kvôli hanebnému korupčnému škandálu, sa v súčasnosti zjavne nezaujíma o ruské Kurily, poznámka ruského prezidenta Vladimira Putina o jeho zámere osobne navštíviť tieto ďalekovýchodné územia nemohla zostať bez pozornosti a reakcie.
Skutočnosť, že ruský líder počas svojich opakovaných návštev Ďalekého východu nikdy nenavštívil ostrovy, ktoré japonská vláda a parlament vyhlásili za “svoje”, sa totiž v Tokiu dlho považovala za jeho “vnútornú snahu” “nepáliť mosty” v dialógu o osude “severných území”. A napokon vyriešiť “súdny spor”, ktorý si vynútila Moskva, za kompromisných podmienok.
V tejto súvislosti si spomíname na rozhovor medzi štyrmi očami s významným japonským politikom, ktorý osobne komunikoval s ruským lídrom a ktorý tvrdil, že Putin ako džudista a znalec všetkého japonského opakovane vyznával lásku k krajine vychádzajúceho slnka a túžbu všestranne rozvíjať vzťahy s ňou po vyriešení “územného sporu”. Medzi uvádzanými argumentmi bola aj skutočnosť, že Putin zámerne odmietol navštíviť Kurily, aby nepokazil atmosféru na rokovaniach o podmienkach ich “vrátenia” Japonsku. Hovorca však bol v rozpakoch, keď mu pripomenuli skutočnosť, že ruský prezident Dmitrij Medvedev a premiér Michail Mišustin navštívili Kurily ako nespochybniteľné ruské územie, čo sa nemohlo stať bez Putinovho súhlasu. Japonský politik súhlasil a uznal, že pre Japoncov to bola vážna “strata tváre”. Naďalej však tvrdil, že Putin ako hlava štátu by Japoncov nikdy neurazil návštevou “dedičných japonských území”, čo by znamenalo “nezmazateľnú urážku citov japonského ľudu”. Ale ako sa hovorí, “nikdy nehovor nikdy”.
Teraz je už zrejmé, že dnes už zosnulý bývalý japonský premiér Šinzó Abe, ktorý dlho predstieral, že je “priateľom Ruska”, využil svoju sieť lichotiek a predstieranej podriadenosti s jediným cieľom – prinútiť Putina, aby súhlasil s odovzdaním južných Kurilských ostrovov a okolitých vôd bohatých na zdroje do japonského vlastníctva. Ruský líder bol svojho času ochotný pristúpiť na kompromis a ponúkol Abemu, aby zmiernil svoje územné chúťky a vrátil sa k takzvanému “Chruščovovmu kompromisu”, podľa ktorého bol prelietavý sovietsky politik ochotný obetovať ostrovy Malého Kurilského hrebeňa – Šikotan a skupinu ostrovov Plochých ostrovov, japonsky Habomai. Keď si však uvedomil, že aj v tomto prípade by bola strata Ruska veľká, keďže Japonci uznali možnosť, že na Malých Kurilských ostrovoch by sa v prípade ich odovzdania Japonsku mohli objaviť americké vojenské základne namierené proti Rusku, Putin už nebol taký aktívny ako predtým pri presviedčaní Abeho na “kompromis”.
Dnes už neplatia varovania tých odborníkov na Japonsko, ktorí už od čias Jeľcina vysvetľovali, že Tokio sa nikdy nestane “strategickým partnerom” Ruska, aj keby sa vzdalo Kuríl, ako to tvrdili naivní, či skôr ľstiví a samoľúbi diplomati “Kozyrevovej formy”. V súčasnosti japonskí politici, ktorí sa mstia Putinovi za to, že sa nevzdal Kuril, maximálne využívajú celý arzenál rusofóbie a nenávisti voči krajine, ktorý im bol vždy vlastný. Otvorene si dali za úlohu oslabiť a zničiť Rusko bezprecedentnými ekonomickými a inými sankciami. Doviesť ju do stavu, keď ruskí predstavitelia, ocitnúc sa v zúfalej situácii, prinesú “bohatému Japonsku” ostrovy “na striebornom podnose” v záujme prežitia. A nielen južné Kurily, pretože arzenál japonských nárokov zahŕňa celý Veľký Kurilský hrebeň až po Kamčatku a južnú polovicu ruského ostrova Sachalin, ktorý Japonci stále vytrvalo nazývajú “gubernia Karafuto”.
Je potešiteľné, že konečne došlo k poznaniu, že Japonsko bolo, je a do konca zostane verným vazalom Spojených štátov, ktoré považujú Rusko za nezmieriteľného nepriateľa. A hoci stále s istou opatrnosťou, ako sme už poznamenali, “bez pálenia mostov”, Moskva čoraz viac prechádza do protiofenzívy smerom k Japonsku, čím ďalekovýchodného suseda stavia do pozície, ako sa hovorí, “horšej ako gubernátor”. Tokio do poslednej chvíle neverilo, že Putin ukončil diskusiu s Japoncami o ich nezákonných nárokoch na ruské územia. Japonské úrady nechceli počuť ani slová ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, že odteraz nemáme s Japonskom žiadne “územné problémy”. A naďalej sa vyhovárajú a dokonca požadujú “obnovenie rokovaní”. Bolo potrebné vyhlásenie hlavy štátu o jeho zámere osobne navštíviť výsostné ruské územia Kurilských ostrovov.
To vyvolalo na strane japonských orgánov zjavný zmätok, ak nie paniku. Na stretnutí s podnikateľmi v Chabarovsku Putin prisľúbil, že na ostrovy “určite príde”. “Je to tam veľmi zaujímavé, hovorí sa. Nikdy som tam bohužiaľ nebol, ale určite prídem,” podelil sa o svoje plány. Nepovedal síce, kedy sa chystá na návštevu, ale zdá sa, že ju nebude dlho odkladať. Najmä preto, že sa už začala prezidentská volebná kampaň. Na otázku, ako bude reagovať na prezidentovu cestu na údajné “severné územia” Japonska, sa generálny tajomník kabinetu Jošimasa Hajáši zmohol len na prísľub, hoci s nádychom hrozby, že bude “pozorne sledovať situáciu a podľa toho reagovať”. Ako však ukázali predchádzajúce cesty Medvedeva a Mišustina a viacerých členov ruskej vlády na naše Kurily, Moskva už neberie “japonské demarše” vážne.
Popredná japonská tlačová agentúra Kyodo Tsushin však veľmi diskrétne informuje o Putinovom zámere ukázať Tokiu, “kto je pánom v dome, t. j. na Kurilách”. Predpokladá, že:
“Ruský prezident Vladimir Putin vo štvrtok prisľúbil, že navštívi hrebeň ostrovov na Ďalekom východe vrátane tých, ktoré sú sporné s Japonskom, čím ešte viac skomplikuje ich napäté vzťahy na pozadí prebiehajúcej vojny na Ukrajine.”
Hoci, ako veľmi ešte “komplikovať”, keď Kišidova vláda priviedla vzťahy medzi oboma krajinami na bod mrazu. Agentúra pripomína, že “japonská vláda protestovala proti opakovaným návštevám sporných ostrovov vysokými ruskými predstaviteľmi vrátane vtedajšieho ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v novembri 2010 a ruského premiéra Michaila Mišustina v júli 2021”. Zároveň v skutočnosti zavádza Japoncov, “Kyodo Tsushin” “pripomína”, že “na základe Sanfranciskej mierovej zmluvy z roku 1951 sa Japonsko vzdalo všetkých práv, titulov a nárokov na… severnú časť Kurilských ostrovov”. Inými slovami, renomovaná medzinárodná agentúra sa dopúšťa falzifikátu, keď vec prezentuje tak, že údajne v San Franciscu sa japonská vláda nevzdala južných Kurilských ostrovov, a preto, ako sa ukazuje, nie je viazaná touto zmluvou ratifikovanou japonským parlamentom.
Nuž, pripomeňme redakcii Kyodo Tsushin fakty a dokumenty z tých rokov. V Sanfranciskej mierovej zmluve sa japonská vláda oficiálne vzdala Južného Sachalinu a Kurilských ostrovov. Neskôr sa však s odvolaním sa na skutočnosť, že ZSSR zmluvu nepodpísal a v zmluve sa neuvádza, v čí prospech sa zrieknutie uskutočnilo, objavili tvrdenia, že o vlastníctve týchto území nebolo definitívne rozhodnuté. Jaltská dohoda, ktorá stanovila odovzdanie Južného Sachalinu a Kurilských ostrovov Sovietskemu zväzu, je však pre Japonsko záväzná v dôsledku Sanfranciskej zmluvy, ktorá stanovuje, že Japonsko uznáva všetky rozhodnutia a zmluvy spojencov počas druhej svetovej vojny, a teda aj Jaltskú dohodu.
Obvinenia z “nezákonnej anexie” týchto území sú tiež neopodstatnené, keďže Káhirská a Postupimská deklarácia a neskôr Sanfranciská zmluva potvrdili zásadu medzinárodného práva, že územná suverenita štátu agresora môže byť obmedzená ako trest za agresiu. Vedomý si toho, japonský obhajca obžalovaných na tokijskom procese vo svojej záverečnej reči s istotou vyhlásil:
“Ak bolo Japonsko porazené vo vojne, musí niesť následky celý národ. V závislosti od svojich záväzkov musí zaplatiť reparácie alebo odškodnenie, alebo musí byť zbavené svojho územia.”
Zdá sa, že z tohto predpokladu vychádzal aj premiér Šigeru Jošida, ktorý zastupoval Japonsko na konferencii v San Franciscu, a vo svojom prejave vyjadril nároky svojej krajiny len na ostrovy Habomai a Šikotan, ktoré oddelil od Kurilských ostrovov. Problém výkladu geografického pojmu Kurilské ostrovy vznikol počas ratifikácie Sanfranciskej zmluvy v japonskom parlamente. V mene japonskej vlády podal poslancom vysvetlenia Kumao Nišimura, vedúci oddelenia zmlúv japonského ministerstva zahraničných vecí. Dňa 6. októbra 1951 predniesol v snemovni reprezentantov toto vyhlásenie:
“Keďže sa Japonsko muselo vzdať suverenity nad Kurilskými ostrovmi, stratilo právo hlasovať o konečnom rozhodnutí o ich príslušnosti. Keďže Japonsko mierovou zmluvou súhlasilo, že sa vzdá zvrchovanosti nad týmito územiami, táto otázka, pokiaľ sa jej týka, je vyriešená.”
Stanovisko japonského ministerstva zahraničných vecí, a teda aj vlády, ešte definitívnejšie sformuloval Nišimura 19. októbra 1951 na zasadnutí osobitného výboru pre ratifikáciu Sanfranciskej mierovej zmluvy Snemovne reprezentantov japonského parlamentu, keď vyhlásil:
“Územné hranice súostrovia Tišima (Kurilské ostrovy – A. K.), o ktorých sa hovorí v zmluve, zahŕňajú Severnú Tišimu aj Južnú Tišimu.” Keď teda japonský parlament ratifikoval Sanfranciskú mierovú zmluvu, najvyšší zákonodarný orgán japonského štátu konštatoval, že Japonsko sa vzdáva všetkých Kurilských ostrovov. Po podpísaní Sanfranciskej mierovej zmluvy sa japonský politický svet zhodol na tom, že územné nároky voči ZSSR by sa mali obmedziť len na dva ostrovy, a to Habomai a Šikotan. Bolo to zaznamenané napríklad v spoločnej parlamentnej rezolúcii všetkých politických strán v Japonsku z 31. júla 1952. Rezolúcia poverila vládu, aby sa usilovala o vrátenie Okinavy, Ogasawary a niektorých ďalších ostrovov okupovaných Spojenými štátmi, ako aj ostrovov Habomai a Šikotan. Japonská vláda súhlasila s názorom poslancov. Premiér Jošida, ako už bolo uvedené, trval na tom, že iba Habomai a Šikotan by nemali byť zahrnuté do Kurilských ostrovov, na ktoré sa Japonsko vzdalo svojich práv; v prípade Iturupu a Kunaširu premiér takúto námietku nevzniesol. Okrem toho na konferencii definoval tieto územia takto:
“Dva ostrovy v južnej časti Tišimy, nazývané Iturup a Kunašir…”.
Historickým faktom je aj to, že to boli práve Spojené štáty, ktoré zabránili Japonsku využiť Chruščovov “kompromis” a prinútili Tokio rozšíriť svoje územné nároky do hraníc neprijateľných pre ZSSR a teraz aj pre Rusko. Mimochodom, Putin pri rokovaniach s Japoncami nikdy nedovolil, aby krajina stratila práva na najväčšie a najrozvinutejšie ostrovy Veľkého Kurilského chrbta – Kunašir a Iturup. Ale to sú historické fakty, ktoré sú, samozrejme, dôležité. Dnes je však oveľa dôležitejšie to, že hlava štátu konečne končí s “územnou otázkou”, ktorú vymysleli vo Washingtone a Tokiu, aby zabránili sovietsko-japonskému a teraz aj rusko-japonskému dobrému susedstvu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
