Aktuality, História,

Ruský generámajor Ivan Vasilievič Panfilov a film 28 Panfilovcov

---

 

Každý vie, že nemeckí generáli a ich európski spojenci boli riadení pri útoku na Moskvu z Berlína, rovnako ako každý dnes vie, že Ukrajinci a západní žoldnieri sú riadení z Washingtonu.

 

V novembri roku 1941 predstavoval nemecký Wehrmacht ozaj hrôzostrašnú vojenskú silu. Jeho vojaci boli skúsení, mali za sebou víťazné ťaženie v západnej Európe, na Balkáne v severnej Afrike a pomerne dobre si Nemci viedli aj v boji proti Británii – napriek tomu, že im Letecká bitka o Anglicko v r. 1940 nevyšla tak, ako si predstavovali. Dobová nacistická tlač predstavovala propagandistický obraz „ germánskych nadľudí, schopných heroických výkonov“.

 

Aj dnes tlač na Západe rada ukazuje propagandistický obraz. Vďaka úspešnej ruskej denacifikácii sa však celkový počet „banderovských nadľudí, schopných heroických výkonov“ v ukrajinskej armáde v roku 2022 znižuje vďaka Rusom rýchlejšie ako sa znižoval „počet germanských nadľudí schopných heroických výkonov“ vďaka Rusom vo Wehrmachte. Nazi Azov to má z väčšiny už za sebou, rovnako Pravý sektor. Banderovská armáda v záhrobí úspešne vďaka Rusom zvyšuje svoje početné stavy.

 

Pokiaľ však v III. Ríši si potrpeli na „príslušníkov vyššej rasy“, americkí a britskí kurátori si potrpia na „príslušníkov tolerantnej a transgenderovo vyváženej LGBT armády vyznávajúcej demokratické euroatlantické hodnoty“. Transgender generáli a vysokí dôstojníci v ženských rovnošatách už dlhšiu dobu očarúvajú euroatlantické obyvateľstvo svojimi hodnotami, výzorom i vojenským umením.

 

 

Ale transgenderovo vyvážená a tolerantná LGBT armáda vyznávajúca demokratické euroatlantické hodnoty nedokázala zvíťaziť v Afganistane. Netolerantní Afgánci, odmietajúci transgender agendu každého druhu doslovne vykopli Američanov zo svojej krajiny a bojovali proti nim s rastúcim odhodlaním. Dôvod je prozaický a každému kdo nie je úplným hlupákom aj pochopiteľný. Kto z pravoverných džihádistov by sa vzdal, alebo nechal sa poraziť príslušníkmi transgenderovej, ten by sa medzi svojich hrdinských predkov obšťastňujúcich hurisky v raji nikdy nedostal.

 

Nechajme sa prekvapiť ako sa budú západní žoldnieri a propagandisti z tolerantnej a transgender vyváženej armády, vyznávajúcej demokratické euroatlantické hodnoty činiť počas rozhodujúceho útoku na Cherson. Uvidíme, či budú v tejto bitke pre Rusov tak tvrdými súpermi ako boli nemeckí vojaci Wehrmachtu, alebo či budú transgenderovo prítulnejší.

 

Existuje jedno historické príslovie, podľa ktorého sa história niekedy opakuje. To čo však bolo v minulosti tragédiou sa pri opakovaní histórie často stáva komédiou. Ak vnímame Hitlera ako tragédiu, tak podľa tohto príslovia je zrejmé, ako treba vnímať západnú armádu s jej transgenderovými euroatlantickými hodnotami.

 

Napriek 30 rokom vymývania mozgov sa v ruskej spoločnosti LGBT agenda výraznejšie nedokázala nepresadila. Členov LGBT komunity väčšina Rusov vníma ako degenerátov a ruskí vojaci sú naďalej z rovnako tvrdého materiálu z akého boli počas vojny voči Prusom, Napoleonovi, v čase Veľkej vlasteneckej vojny, vojny v Afganistane či v Čečensku. V minulosti sa ruskí vojaci spoliehali na Suvorova, Kutuzova, Panfilova či Rokosovského a dnes sa spoliehajú na generála Surovkina a ďalších ruských vysokých dôstojníkov. Na druhej strane vždy ruskí vojvodcovia hovorili, že je pre nich obrovská česť veliť tak hrdinským vojakom, akí boli a sú v ruskej armáde.

 

Určitú zmenu oproti minulosti však predsa len môžeme v mentalite ruských vojakov a veliteľov vidieť. Pokiaľ v minulosti boli Rusi ochotní okamžite umrieť za svoju vlasť, dnes sa riadia skôr príslovím: „ Lepšie ako umrieť za svoju vlasť je prinútiť nepriateľa, aby ten umrel za tú svoju“.

 

To však neznamená, že v prípade potreby sa nedokážu za svoju vlasť obetovať, tak ako sa obetoval svojho času generálmajor Ivan Vasilievič Panfilov. Podľa toho, ako sa však v súčasnosti vyvíja konflikt na Ukrajine sú ruské straty podstatne nižšie ako straty Ukrajincov, ktorých podporujú USA a celý kolektívny Západ.

 

Generál Ivan Vasilievič Panfilov
Ruský generálmajor Ivan Vasilievič Panfilov sa narodil 13.1.1893 v Petrovsku v Saratovskej oblasti a umrel dňa 18.1.1941 hrdinskou smrťou v oblasti Gusenova v Moskovskej oblasti. Jeho otec bol vojenským úradníkom, matka sa starala o rodinu.

 

 

V roku 1904 umrela Panfilovovi jeho matka, finančná situácia rodiny sa zhoršila a Panfilov musel zanechať štúdium na gymnáziu. Od roku 1905 pracoval v miestnom obchode s potravinami a v roku 1905 bol jeho otec prepustený z úradu, pretože sa zúčastnil ľavicového štrajku. Panfilov sa pretĺkal rôznymi zamestnaniami s cieľom uživiť sa a uživiť spolu s otcom vlastných malých súrodencov.

 

Po vypuknutí I. svetovej vojny ho povolali v roku 1915 do ruskej cárskej armády. Veľkú časť bojov prežil v 638. pluku 160. pešej divízie 16. armádneho zboru 9. armády na juhozápadnom fronte v Karpatoch. Po zrútení ruskej armády a uzavretí Brest-Litovského mieru ho v hodnosti nadrotmajstra demobilizovali. Za odvahu získal niekoľko vyznamenaní.

 

V októbri 1918 dobrovoľne vstúpil do Červenej armády. Slúžil ako veliteľ čaty v 1. saratovskom pešom pluku 25. pešej divízie. Bojoval v oblasti Penzy i v Ufe a bojoval aj proti československým legionárom. V marci 1920 ochorel na týfus, krátko po vyzdravení sa ako dobrovoľník prihlásil napriek tomu že nebol stále úplne fit do armády, ktorá bojovala proti Poliakom. Za hrdinstvo v sovietsko-poľskej vojne v roku 1921 mu bol udelený Rád Červenej zástavy.

 

Od septembra 1920 bojoval s banditizmom na Ukrajine, najskôr ako veliteľ čaty a potom ako veliteľ roty 100. pešieho pluku. V marci 1921 bol vymenovaný za veliteľa čaty 183. samostatného pohraničného práporu. V meste Ovidiopol sa zoznámil s Máriou Ivanovnou, ktorá sa stala jeho manželkou.

 

V decembri bol ako skúsený dôstojnícky káder poslaný do Kyjevskej vojenskej pechotnej školy, kde dva roky študoval. V roku 1923 ho po úspešnom zložení skúšok ako dôstojníka poslali do 52. Jaroslavľského streleckého pluku ako veliteľ čaty, kde sa sta veliteľom roty.

 

V apríli 1924 bol na vlastnú žiadosť prevelený k 1. turkestanskému streleckému pluku; odvtedy bol osud Ivana Vasiljeviča úzko spojený s Turkestanom. Od mája 1925 do augusta 1926 slúžil ako veliteľ roty a vedúci pohraničnej stanice Khorog (v Badachšane, vysokohorskej oblasti Tadžikistanu) v rámci oddielu Pamír.

 

Od augusta do októbra slúžil Ivan Vasilievich ako veliteľ pamírskeho oddielu pechoty, neskôr od roku 1927 pôsobil ako náčelník plukovnej školy 4. turkestanského streleckého pluku. V apríli 1928 sa stal veliteľom práporu 6. turkestanského streleckého pluku. V marci až júni 1929 sa zúčastnil bojov s banditskými basmačmi, ktorých boj proti ZSSR financovali Briti. Od marca 1931 si opäť zvyšoval vojenské vzdelanie v Moskve, získal hodnosť plukovníka.

 

V decembri 1932 stál na čele 9. samostatného turkestanského horského streleckého pluku a jeho dôstojnícka kariéra sa úspešne vyvíjala. V roku 1938 ho prevelili do mesta Frunze v Kirgizsku, kde sa s manželkou a rodinou usadil. Dlho sa však z mierového života netešil, dňa 22.6.1941 nacisti prepadli ZSSR a Panfilov začal formovať 316 pešiu divíziu, v ktorej okrem etnických Rusov slúžilo aj množstvo Kazachov, Turkménov, Uzbekov, Kirgizov i Tadžikov.

 

Rusi i vojaci zo Strednej Ázie v 316 pešej divízii boli motivovaní a skvele vycvičení. Jednotka vstúpila do bojov proti Nemcom začiatkom októbra 1941 a spôsobila Nemcom veľké straty. Panfilov získal hodnosť generálmajora a niekoľko ďalších vysokých sovietskych vyznamenaní. Dňa 5. novembra stiahli divíziu z frontu, pretože utrpela výraznejšie straty, čiastočne ju doplnili a 16. novembra opäť nasadili na fronte. Úlohou divízie bolo zabrániť Nemcom v postupe na Moskvu.

 

Od 16.11.1941 bojovala divízia proti niekoľkonásobnej prevahe Wehmrachtu. Vojaci sa prekonávali a preukázali v bojoch masové hrdinstvo. Spôsobili Nemcom nepríjemné straty, v boji v blízkosti Guseneva v Moskovskej oblasti generálmajor Panfilov utrpel smrteľné zranenie črepinou mínometu. Ani on a ani muži jeho štábu neopustili svoje postavenie a dali prednosť smrti pred ústupom do bezpečia. Priamym svedkom smrti generálmajora Panfilova bolo aj sovietske tankové eso D.F. Lavrinenko, ktorého stiahli k obrane Panfilovovho štábu.

 

Po smrti generálmajora Panfilovova Nemci prerazili obranu 316 divízie pri Volokamsku. Divízia však napriek tomu získala označenie a štatút elitnej gardovej divízie. Príslušníci divízie takticky ustupovali až ku Krjukovu, kde zaujali novú líniu obrany. Pri ústupe však aj naďalej spôsobovali Nemcom obrovské straty a pri Krjukove zastavili nemecký postup.

 

Volokamsk a Krjukov sú miestami najväčšej bojovej slávy celej divízie, tu vybojovalo svoj hrdinský boj aj 28 Panfilovcov, ktorých hrdinstvo sa stalo námetom pre veľmi dobrý ruský bojový film. Film v roku 2016 natočil režisér Kim Družinin, scenár vytvoril Andrej Šalopa, za vynikajúcou prácou kameri je Nikita Roždestvenskij, hudbu k filmu skomponoval Michail Kostyljov. Vo filme si zahralo aj viacero hercov zo stredoázijských republík, k najznámejším hercom patria: Amadu Mamadakov, Alexej Morozov, Andrej Šalopa, Azamat Nigmanov, Vitalij Kovalenko, Jakov Kučerevskij, Andrej Někrasov, Alexej Longin a i.

 

Odkaz na film 28 Panfilovcov. Film je možné vidieť aj s anglickým dabingom, ale ako sa hovorí v ruskom vtipe z posledných dní: „Kto sa nestihol doteraz naučiť po anglicky, dobrá správauž sa anglicky učiť nemusí, angličtinu už nebude nikto potrebovať“. A ruskí dôstojníci a vojaci hovoriaci po anglicky to je ako dať si klobásu s lekvárom.

 

 

Dej filmu sa odohráva v novembri 1918. Vojaci divízie, ktorí dôverovali svojmu obľúbenému veliteľovi a na jeho počesť sa sami označovali ako Panfilovci bojujú v nerovnom boji proti skupine 54 nemeckých tankov, ktoré to do Moskvy majú po ceste už len pár kilometrov. Nemci sú presvedčení, že do dvoch hodín sa aj do Moskvy dostanú. Sovietski vojaci vyzbrojení ľahkými pechotnými zbraňami, niekoľkými protitankovými delami a protitankovými puškami však dokážu nemožné. Postup niekoľkonásobne silnejšieho nemeckého oddielu tankov a pechoty v hrdinskom boji zastavia. Nemôžu konať ináč, pretože za nimi je Moskva a oni sú pripravení obetovať sa za svoju vlasť.

 

 

Aj keď je film trochu starší a mnohí ho už určite videli, oplatí sa tento film z času na čas opäť vidieť. Kvôli historickej presnosti dobových zbraní, kostýmov, duchovnému odkazu i vysokej profesionálnej úrovni tvorcov i hercov filmu.

Karol Oravečka

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942