Liberálne ríše nebývajú. Politická budúcnosť Ruska
Ruská vládnuca trieda má dvojaké postavenie: na jednej strane je závislým prvkom globálneho systému, najčastejšie jeho objektom, na druhej strane je stále prvkom tohto systému, mocensky a ekonomicky profituje z jeho fungovania (podobnej dileme čelí aj Čína, hoci v trochu inej perspektíve). Dlhodobé celostné záujmy vládnucich vrstiev Ruskej federácie (predovšetkým záujmy zachovania moci) si vyžadujú demontáž súčasného svetového systému – triumf globalizácie ich napokon zaženie do kúta.
Dôležitým aspektom je tu skutočnosť, že v súčasnom – globalizujúcom sa – svetovom systéme sú postsovietske mocensko-ekonomické vrstvy zasadené do pevného rámca. Oslabenie, vybalansovanie súčasného svetového systému tento rámec oslabí, urobí ho priepustnejším, a tým zvýši mieru slobody vládnucich skupín Ruskej federácie a zníži ich predvídateľnosť, čo je samo osebe silnou zbraňou vo svetovom boji. Krátkodobé súkromné záujmy vyšších vrstiev Ruskej federácie zároveň spočívajú v pokračovaní procesu globalizácie, v zachovaní súčasného systému. A to je skutočný rozpor, ktorý sa prejavuje vo vnútornej aj zahraničnej politike, navyše – rozvádza ich a stavia proti sebe.
Posilňovanie štátnosti je zle zlučiteľné s trhovou transformáciou Ruskej federácie, pretože takáto transformácia objektívne oslabuje štát a posilňuje pozície tých, ktorí pracujú proti obnoveniu štátnosti. Suverenita Ruska a trhový systém (kapitalizmus) sú prakticky nezlučiteľné tak vo vonkajšom ekonomickom (orientácia na suroviny) a zahraničnopolitickom (slabosť štátu) pláne, ako aj vo vnútornom pláne. Opäť – slabosť štátu, ale v inom aspekte, vedúca k jeho rozpadu, a čo je nemenej dôležité, k prudkej sociálnej polarizácii, formujúcej rozkol spoločnosti na dva “spôsoby života” (Kľučevskij), navzájom si cudzie a nepriateľské až k stavu “dvoch národov” (Disraeli) so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
Za posledných 5 – 6 rokov sa urobilo veľa pre obnovu štátnosti, ale, po prvé, len nedávno sme sa odplazili od okraja priepasti, na ktorej sme sa ocitli po katastrofe v roku 1991. Po druhé, zmeny, ktoré nastali, ešte jasnejšie ukazujú existujúci rozpor medzi štátnosťou a trhom (“liberálne impérium” neexistuje, je od zlého). Slabé, surovinové hospodárstvo a závislé vyššie vrstvy sú zlou kombináciou. ZSSR mal oveľa silnejšiu ekonomiku ako Ruská federácia, ale problém antikapitalistických špičiek integrovaných do kapsystému po línii potrieb (a teda aj psychológie) zohral rozhodujúcu úlohu pri rozpade ZSSR. Áno, sovietska ekonomika bola v kríze, áno, preteky v zbrojení boli veľkým bremenom. Ale tu nejde ani tak o ekonomiku, ako o sociálne záujmy skupiny, ktorá je pre tento systém systémovo dôležitá.
Objektívnou príčinou zániku ZSSR (presnejšie jeho kapitulácie a zániku) nebola ekonomika, ale sociálne záujmy aktívnej časti jeho vyšších vrstiev, ktoré boli úzko prepojené so Západom. V ére masových spoločností je výsledok boja v konečnom dôsledku určený výsledkom stretu mocenských a intelektuálnych elít, ktoré stelesňujú integritu svojich spoločností. ZSSR nikdy nebol schopný sformovať antikapitalistickú holistickú vyššiu triedu. Od polovice 50. rokov 20. storočia sa sovietska vyššia trieda pri uspokojovaní materiálnych a kultúrnych potrieb pevne upínala na západnú ihlu.
Západ s pomocou “dravých vecí storočia”, predovšetkým tovarov pre domácnosť, ktoré ZSSR nevyrábal – nebol orientovaný na luxus – anektoval od sovietskej vrchnosti hlavnú sociálnu a psychologickú sféru – sféru potrieb. To znamenalo pretrhnutie spoločenskej integrity, integrity kumulatívneho spoločenského procesu: jednu z fáz tohto antikapitalistického procesu si privlastnil kapitalizmus na svojom vrchole so všetkými dôsledkami. Západná (americká) masová kultúra, ktorú Zb. Brzezinski správne nazýva jednou z najmocnejších zbraní USA v boji o svetové prvenstvo, západná móda (od oblečenia až po hudbu) – to všetko, vnikajúc do sovsystému cez jeho vrcholy, ho podkopalo. Od 60. rokov 20. storočia začali intelektuálni služobníci najvyššej moci (tí z nich, ktorí prežili dodnes, o nej bez váhania hovoria a píšu) aktívne zavádzať do svojich analytických poznámok a prác prvky západnej sociológie, politológie a ekonomickej teórie. To znamená, že sa začala pozerať na svet očami hlavného protivníka, nepriamo – akceptovala jeho pozíciu, a teda – jeho správnosť. Z toho vyplýva nevyhnutná porážka.
Naša súčasná situácia je výsledkom porážky sovietskej vrchnosti, ale postsovietska vrchnosť sa formovala na tomto porazeneckom základe, nie na jeho prekonaní. Môžeme len dúfať v negatívnu skúsenosť, v to, že za jedného porazeného muža dostanete dvoch neporazených. Je prirodzené, že sovietske špičky v 70. A 80. rokoch nevyužívali materiálny a vedecký potenciál krajiny na boj na svetovej scéne. Keďže boli neschopní, hlúpi a zbabelí, nemali o týchto možnostiach ani potuchy. Keďže bolo nasýtené a lenivé (načo sa namáhať – peniaze z ropy kvapkajú – a dobre!), nechcelo to robiť. Navyše dôraz na rozvoj oblastí špičkových technológií objektívne ohrozoval surovinový “sektor” (mnohí k tomu pridávajú aj jadrový sektor), ktorý bol už pevne zviazaný so Západom, a čo bolo pre nomenklatúru najhoršie, vyniesol do popredia moci nové sociálne skupiny, čím sa stranícka nomenklatúra stala ak nie zbytočnou, tak druhoradou. Je jasné, že táto skupina na niečo také nemohla pristúpiť.
Pokiaľ ide o šľachtu, westernizácia ruskej šľachty, ktorá sa začala v 18. storočí, viedla k vytvoreniu “dvoch spôsobov života”, ktorých predstavitelia stáli proti sebe ako predstavitelia dvoch rôznych etnických skupín. Práve to do značnej miery vysvetľuje extrémnu brutalitu občianskej vojny. Revolúcia odstránila rozpor medzi dvoma spôsobmi života. Nový systém vznikol ako ucelená opozícia voči Západu, voči kapitalizmu, ktorý však od polovice 50. rokov začal slabnúť. Dnes je bežné vysmievať sa Stalinovi za jeho tézu o budovaní socializmu v jednej krajine. Stalin však nemal na mysli len jednu krajinu, ale krajinu – svetový systém, oddelený od kapitalistického systému a rozvíjajúci sa ako alternatívny, antikapitalistický systém – podľa vlastných, netrhových zákonov, a čo je najdôležitejšie, nekonkurujúci kapitalizmu na jeho poli (svetový trh) a podľa jeho pravidiel. ZSSR sa mal stať novým systémom, novou civilizáciou a novým – protoglobálnym – spoločenstvom. Takto sa vyvíjal až do polovice 50. rokov, keď sa sovnomenklatúra rozhodla integrovať do svetového systému. Všimnem si tu dva dôvody tejto integrácie.
Po prvé, keďže sa nomenklatúra menila na kvázi triedu, nepotrebovala svetové otrasy, najmä keď sa stabilizoval kapitálový systém a vo svete sa objavili jadrové zbrane. Z toho vyplýval kurz na mierové spolužitie a integráciu do svetového hospodárskeho systému. Po druhé, v polovici päťdesiatych rokov sovietske vedenie nadobudlo presvedčenie, že môže prekonať kapitalistický svet samo, t. j. na cudzom poli a podľa cudzích pravidiel. Od tohto momentu začali rásť šance ZSSR na systémovo-historickú porážku. Je spravodlivé priznať, že nielen sovietski, ale aj mnohí západní lídri v 50. – 60. rokoch verili, že ZSSR v hospodárskom boji prekoná USA a Západ. Pri pretekoch v zbrojení mohli byť hlavnou významnou formou integrácie ZSSR do svetového trhu prevažne suroviny a ZSSR sa začal meniť na vojenskú surovinovú veľmoc, ktorej vrchol uspokojoval svoje materiálne (a od istého momentu aj masovokultúrne) potreby prostredníctvom západných tovarov, ako som už spomenul.
V osemdesiatych rokoch sa štrukturálno-ekonomická kríza, ktorú prehĺbil pád cien ropy organizovaný z iniciatívy A. Chášukdžího a R. Reagana, zhodovala a stala sa blokom špecifických záujmov skupín zainteresovaných na rozpade krajiny. Jedným z poučení zo zániku ZSSR a projektu červenej moderny je, že vládnuca elita by sa mala snažiť žiť antikapitalisticky. Stalin (a neskôr Mao v Číne) tento problém vyriešil odstránením celých vrstiev nomenklatúry (“Odstraňujeme ľudí po vrstvách” – L. Kaganovič). Táto technológia moci však funguje len dovtedy, kým sa špička neusadila, nestala sa osobitnou skupinou. Len čo sa tak stane, začína sa odpor, ktorý sa končí zvrhnutím alebo zničením “zametacieho vodcu”.
Nehovorím o tom, že čistky sú nenormálnou formou fungovania spoločnosti, oslabujú ju a demoralizujú, pretože sa šíria zhora nadol, vyvolávajúc silnú vlnu zdola, ktorá nadobúda vlastnú logiku a dynamiku a začína “zmietať” vrcholy zdola. Účinné “bodové”, selektívne “čistky” zatiaľ nikto nevymyslel. Problém formovania vrchov, ktoré adekvátne stelesňujú a realizujú antikapitalistickú spoločnosť ako celok, sa javí ako jeden z najvážnejších problémov Červeného projektu, jeho projektantov a architektov. ZSSR tento problém nevyriešil.
Nechápem, ako je možné v súčasných podmienkach vychovať nový typ elity. Ako realista sa domnievam, že môžeme počítať len s tým, že časť vládnucich vrstiev bude vo vlastnom záujme – teda v záujme boja o moc a zdroje – nútená urobiť mocensko-patriotickú voľbu a odstrániť liberálnopunkovú spoločnosť. Tak ako kedysi Stalinova skupina zlikvidovala NEP, superkorupčný, tovarovo orientovaný systém, ktorý ohrozoval vnútornú i vonkajšiu bezpečnosť ZSSR. Impérium je politická forma.
To, čo sa v Rusku nazýva “impérium”, “imperializmus”, súvisí predovšetkým so spoločenskou organizáciou, so sociálnou štruktúrou. Je to vo väčšej miere spôsob spoločenskej organizácie, organizácia ľudu ako “tekutý prvok ruských dejín” (Kľučevskij); “imperializmus v Rusku je spoločenskou tkaninou priestoru (v tomto ohľade je vzdialenou analógiou; ruského impéria Rímska ríša). Preto na rozdiel od Západu kolaps ruských “impérií” znamenal pretrhnutie spoločenskej štruktúry a obnova “spoločnosti” bola synonymom obnovy “impéria”, presnejšie moci alebo ruskej moci ako jedinej formy organizácie adekvátnej ruskému priestoru.
Priestor zohráva v ruských dejinách osobitnú úlohu. V skutočnosti je to práve on (kvantitatívne a kvalitatívne, t. j. ako typ krajiny) – jedno z hlavných, ak nie hlavné bohatstvo (a zbraň) Rusov. A určite hlavnou ruskou substanciou, o ktorej sa formujú mocenské a spoločenské vzťahy. Z tohto hľadiska je obrana ruského priestoru automaticky obranou moci a spoločenskej organizácie – a naopak. Typom expanzie, ktorý je pre Rusov charakteristický, nie je dobývanie, ale, ako správne upozorňuje V. J. Carev, osídľovanie, ktoré však nevylučuje dobývanie. Napriek tomu sme si na rozdiel od Anglosasov nekladli za úlohu fyzicky vyhubiť miestne etniká a na rozdiel od Číňanov (Chan) sme ich neabsorbovali a etnodemograficky nerozpúšťali.
“Impérium” bolo formou života a obývania euroázijského srdca Rusmi a Rusi sa ukázali ako “víťaz, ktorý nič nedostane” a do istého času bolo ruské obyvateľstvo ochotné sa s tým zmieriť. V istom okamihu však impérium začalo vysávať z ľudu tvoriaceho moc všetky šťavy, moc sa odcudzila ľudu a zničenie takejto moci, najmä ak bola vnímaná ako cudzia v oblasti kultúry a porušovala nevyslovenú “morálnu a ekonomickú” spoločenskú zmluvu, sa stalo otázkou času. Krehká rovnováha medzi “imperializmom” ako spôsobom ovládnutia priestoru a jeho udržania nielen ako územia, ale aj ako hodnoty (“ruská zem”) na jednej strane a hmotnou a psychohistorickou záťažou, ktorú bol ruský ľud ochotný znášať, sa narušila – a chrbtica “impéria” sa zlomila. Rusi boli ochotní tolerovať “moc” ako nevyhnutnosť, aj keď bola krutá, ale nie ako nespravodlivé a cudzie bremeno.
Chrbtica sa však zlomila aj preto, že v očiach obyvateľstva, predovšetkým ruského, sa moc javila nielen ako parazit (t. j. niečo nespravodlivé), ale aj ako slabý parazit, neschopný vzdorovať vonkajším silám. Ochrana, zachovanie nielen ľudu, ale aj priestoru je jednou z hlavných úloh. Jej riešenie je skúškou životaschopnosti mocenských štruktúr. Tu sa RF vo svojom súčasnom – trhovo-administratívnom – stave nezdá byť životaschopnou konštrukciou. Trh z definície trhá ruský priestor. Stav Ruska a ako prvku svetového trhu, tým viac – závislého, surovinového, je nemožný.
S poreformným Ruskom sme to už prešli – dvaja Alexandrovci a jeden Nikolaj. Všetko sa skončilo finančnou a ekonomickou závislosťou od Západu a revolúciou, ktorá tieto väzby pretrhla. Ako spojiť technologický prielom s dominanciou surovinových elít – to je otázka. Ako realizovať ruskú mocensko-technickú pomstu v globálnom svete, kde Rusi nie sú subjektom, ale objektom? Vo svete, ktorý dobre nepoznáme?
Paradoxne, ale na začiatku XXI. storočia veľmi dobre nevieme, ako je usporiadaný a funguje súčasný svet (na úrovni teoretického chápania, konceptuálnych informácií – takmer nevieme). Nepoznáme dobre vlastnú krajinu v jej minulosti a súčasnosti, a preto len ťažko môžeme adekvátne predpovedať budúcnosť. A napokon, zle chápeme logiku a mechanizmus fungovania Ruska vo svetovom systéme. Navyše sa zdá, že počas gorbačovsko-jelcinovskej katastrofy a po nej sme úplne prestali pracovať na koncepčných analýzach svetového vývoja v jeho troch časových hypostázach a prešli sme na vývoz západného intelektuálneho odpadu – na tom si robí meno a zarába celý rad sprostredkovateľov a kompradorov z vedy.
Nevyhnutnou podmienkou prelomu je adekvátne poznanie sveta a nás samých, našej prítomnosti a minulosti, jej demytologizácia. Potrebujeme nemilosrdne úprimné voči sebe, zásadne nový typ spoločensko-historického a humanitného poznania, ktoré by odrážalo ruské skúsenosti, hodnoty a záujmy. Naše – nie cudzie, obsluhované našou liberálno-punkovou “piatou kolónou” expertov komparzistov s psychológiou obchodníkov so smrťou. Poznanie nevytvárajú impériá, ale impériá, ktoré sú vytvárané poznaním, ktoré je mocou. Poznanie vytvárajú akadémie (nemýliť si so štruktúrou Ruskej akadémie vied, ktorá má blízko k stavu “života po smrti”). Najprv rozum a potom moc. A medzi tým vôľa.
Na záver poviem: vo všeobecnosti je jedno, ako sa bude nové Rusko volať – Piata ríša, Nová moc alebo inak. To hlavné v tom nie je. Mala by to byť veľmoc, ktorá adekvátne odmení mocensky činný ľud, ktorý ju budoval po stáročia a dnes, po prvý raz za posledných 400 rokov, tvorí viac ako 80 % obyvateľstva – podobne ako Číňania Chan v Číne. Mal by to byť systém, ktorý stelesňuje tradičnú ruskú hodnotu sociálnej spravodlivosti. A tiež mocnosť disponujúca silným pancierom, rýchlymi tankami a jadrovými zbraňami novej generácie, a teda schopná chrániť a udržať ruský priestor a národy na ňom žijúce, zabezpečiť im dôstojný život. Budeme milovaní?
Pravdepodobne nie. Silných nemilujú. Ale my nemusíme byť. Najdôležitejšie je, aby sme si vážili sami seba, svoju históriu – napriek všetkému očierňovaniu. Aby sme vždy mohli vysvetliť ostatným, že by si nás mali vážiť. A návodom na konanie by malo byť nádherné anglosaské príslovie: “Správne alebo nesprávne, moja krajina”. Inými slovami, ak sa “Piata ríša” ukáže ako účinné politické heslo pre obnovu spoločenskej (ľudovej) moci a umožní nám vyjsť z našej krízy, prekonať národno-náboženskú fázu problémov a potom preskočiť tú globálnu – nech je to ríša. Aj keď ja by som dal prednosť Mocnosti.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
