Prečo zvíťazili sovietske vojská pri Moskve?
5. decembra 1941 sa začal sovietsky protiútok pri Moskve. Červená armáda v tom čase zaostávala za Wehrmachtom výzbrojou i výcvikom, ani v počte vojakov nemala viditeľnú prevahu. No sovietsky protiúder napriek tomu vytvoril prvý prelom v priebehu vojny. Prečo sa to stalo? Koho majú Nemci viniť za svoju prvú porážku?
Hitlerovci sa pokúšali útočiť na Moskvu od 30. 9. 1941. Velenie sovietskym vojskám bolo spočiatku slabé, velitelia frontov Konev, Jeremenko a Buďonnyj vraj nedokázali vidieť a pochopiť podstatu útočných zoskupení protivníka. Aj preto sovietske vojská (1,25 milióna vojakov, tisíce tankov a 1370 lietadiel) dostali údery na najcitlivejšie miesta svojich frontov.
Nemci obkľúčili sovietske vojská hlavne na západnom smere, kde už nebolo kým brániť hlavné mesto. Lenže aj oni sa namiesto pokračovania útoku začali zaoberať likvidáciou obkľúčencov, čo Červená armáda využila na prísun záloh. A tak sa pred Wehrmachtom opäť objavila staronová úloha, opakované prerážanie sovietskeho frontu.
V októbri a od polovice novembra Nemci uskutočnili dva takéto pokusy. V tomto čase však na západnom smere už velil Žukov, ktorý predtým premyslene presúval vojská tam, kde útočil protivník. Práve preto sa už Nemcom nedarilo organizovať veľké obkolesenia a postup vpred bol pre nich čoraz ťažší.
Nech by však ZSSR vtedy prisúval z hĺbky územia koľkokoľvek záloh, k 5. decembru 1941 ich mal na moskovskom smere menej, ako na začiatku nemeckého útoku 30. septembra 1941. Pri Moskve dokázal sústrediť len 1,02 milióna vojakov, čiže o takmer 20 % menej ako 30. 9. 1941.
Protiútok s rovnocennými silami
Nemci mali v bojových zostavách (nerátajúc do toho hlboké tylo armádnej skupiny „Stred“) tesne pod milión vojakov. Sovieti mali početnú prevahu maximálne o 10 percent.
Osobitne ťažká bola ich situácia s bojovou technikou. V porovnaní s 22. júnom 1941 mali sovietske vojská 2,5-krát menej pušiek, guľometov a rádiostaníc, trikrát menej protitankových kanónov, vyše sedemnásobne menej tankov a dvakrát menej lietadiel. A keďže počet ľudí v bojujúcej armáde narástol, reálna kvantita výzbroje na jedného vojaka poklesla.
Lenže v armáde sú aj horšie veci. Najdôležitejšou otázkou cez vojnu je pripravenosť vojakov. Tá bola pre ZSSR k decembru 1941 hotovou katastrofou.
Nenávratné straty k začiatku Bitky o Moskvu dosiahli takmer 100 % počtu bojujúcej armády k začiatku vojny. Nemci ich mali 23-percentné. Znamenalo to, že vyše tri štvrtiny nemeckej armády tvorili pred útokom na Moskvu bojovo veľmi skúsení vojaci. Na sovietskej strane proti nim stáli takí obrancovia, ktorí k 22. júnu 1941 ešte vôbec neboli vojakmi. Na ich kvalitný výcvik nebol proste čas.
Dôsledky toho sa prejavili okamžite. Pokiaľ v júni 1941 nemeckí velitelia hodnotili streleckú prípravu a boj v teréne červenoarmejcov ako dobrú, k decembru sa vraj triafala do cieľa len menšina. No a keďže v prvých mesiacoch vojny mali Nemci miernejšie straty, Wehrmacht ako celok stále naberal bojové skúsenosti, kvalita jeho kádrov sa stále zvyšovala.
Vyplýva z toho otázka. Ako teda mohli sovietske ozbrojené sily v zime 1941, v porovnaní s júnom-septembrom 1941, víťaziť? A to napriek nižšej kvalite svojho personálu, napriek jeho nedostatočnej výzbroji a neexistujúcej početnej prevahe?
Ako mohlo byť nemecké delostrelectvo zničené 9-stupňovým mrazom?
V spomienkach nemeckých generálov sa za príčinu nemeckej neschopnosti zastaviť sovietske vojská v decembri 1941 menuje chlad. Napr. Guderian, ktorý útočil na Moskvu zo strany Tuly, písal o polovici novembra 1941, že „palivo čiastočne zamŕzalo“.
Z nejakého dôvodu však nepoukazuje pri akej to bolo teplote. Tvrdí len, že 17. novembra ruský čiastočný protiúder na stále útočiaci Wehrmacht bol účinný a spôsobil historicky prvý panický ústup Nemcov v celej vojne. A to aj preto, lebo nemecké „automatické zbrane kvôli chladu nefungovali“.
V dňoch 27.-29. novembra 1941, generál píše, že, „kvôli silným chladom… bolo zneschopnené takmer všetko delostrelectvo 18. tankovej divízie“. Akým silným bol teda tento „veľký chlad“? Podľa meteorologických údajov, počasie v tie dni nedosahovalo ani mínus 10 °C. Dva týždne predtým, 13. novembra bolo mínus 17,7 °C. Prečo sa teda delostrelectvo 18. tankovej divízie zneschopnilo nie pri mínus 17 °C, ale až 27.-29. novembra, keď bolo omnoho teplejšie? Nebolo to len preto, že 27.-29. 11. 1941 divízia nedokázala splniť svoju bojovú úlohu a potrebovala sa na niečo vyhovoriť?
Pred samotným sovietskym útokom 5. decembra 1941 útvary jedného z Guderianových zborov „boli kvôli 50-stupňovým mrazom zbavené možnosti presúvať sa“. Meteorologická stanica na Chodynke vtedy ukazovala mínus 25,3 °C, čo je dvakrát menej ako vyhlasoval nemecký generál. Navyše mínus 50 °C v pásme stredného Ruska vôbec nebýva. Veď rekordom za celé dejiny ich pozorovaní bolo mínus 42 °C, pričom nebolo to v roku 1941.
Seriózne brať Guderianove rozprávky o počasí a z toho vyplývajúce počty a hodnotenia jeho podriadených a kolegov, sa jednoducho nedá. Lebo všetci zvaľujú svoje neúspechy na vymyslené meteorologické údaje. Ide teda o vedomú dezinformáciu a o pokus urobiť zo seba obeť okolností.
Nie počasie zapríčinilo nemeckú porážku!
V mene objektivity však priznajme, že chlad v tú zimu pri Moskve naozaj bol. Studený bol január 1942 s priemernou teplotou mínus 20,2 °C.
Jednoznačne z toho vyplýva, že január bol pre Nemcov katastrofálne chladný. Lenže rozhodujúcimi mesiacmi Bitky pri Moskve boli november-december 1941. V novembri boli Nemci vyčerpaní, v decembri Červená armáda prešla do protiútoku. Priemerná teplota v novembri dosiahla mínus 5,3 °C a v decembri mínus 12,8 °C. No a to zďaleka nie sú tie teploty, pri ktorých zamŕzajú mazadlá alebo syntetické palivo v nádržiach.
Navyše studený január 1942 bol pre Nemcov omnoho úspešnejší ako teplejší december 1941. K 7. januáru 1942 totiž dokázali zastaviť sovietsky útok na volokolamskej čiare, kde sa ďalšie pokusy o útok Červenej armáde nezdarili.
Vďaka čomu sa teda vydaril sovietsky protiútok?
Pri zvyčajných podmienkach nemohol byť protiútok Červenej armády v decembri 1941 nijako úspešný. Jednoducho na to nemala dosť síl. Jej vojaci zahynuli v kotloch v júni-septembri 1941. Sovietska strana to chápala a preto, ako po vojne hovoril veliteľ Západného frontu G. Žukov: „Do prvých decembrových dní sme protiútok nemali v úmysle. Našou snahou bolo zastavenie protivníka a jeho vyčerpanie. Aj protiúdery sme chceli organizovať len tam, kde by sa bol na krídlach vklinil do našej obrany.“
Rozdiel medzi protiúderom a protiútokom je rovnaký, ako medzi lusknutím prstov a úderom päste. Protiúdery sa organizujú ako odpoveď na úder protivníka, vždy majú obmedzený charakter a ich cieľom jej len narovnať „vypuklosť“ frontu. Naopak, protiútok je mohutná útočná operácia s ďalekosiahlymi dôsledkami. Rozhodnúť sa preň s tými silami, ktoré vtedy mali sovietske vojská, zdalo sa byť nereálne.
Prečo sa však Žukov odvážil na protiútok?
„Keď na základe správania protivníka naša rozviedka zistila, že protivníkovi došla para a že nevie zadržať ani naše protiúdery, osobitne, keď bola nasadená 1. úderná armáda Kuznecova, bolo nám jasné, že sa už nemusíme zdržiavať protiúdermi, ale okamžite využiť tento priaznivý moment a rozvinúť ho do protiútoku, čo sme hlásili aj Hlavnému stanu.“
Podtrhnime: ak by Nemci chceli využiť svoje sily rozumne a rozmiestnili by pred sovietskymi útočiacimi zoskupeniami husté „päste“ z najsilnejších útvarov, sovietsky protiútok by nemohol byť úspešný. Nemci mali dostatok vojakov i techniky, aby ho zastavili. No, nestalo sa tak. Ich velenie všetkých úrovní nerozoznalo včas koncentráciu značných sovietskych záloh na krídlach svojich útočiacich útvarov.
Prečo? Nemeckí prieskumníci všetkých úrovní videli premiestňovanie sovietskych záloh k frontu – 1., 20. a 10. armády. Napriek tomu nepochopili, že ich sem neprisúvajú na „plátanie dier“ v obrane, ale na to, aby sami zaútočili na krídla nemeckých zväzkov, čiže tam, kde ničoho niet.
Ako uvádzali po vojne porazení: „Bez ohľadu na poplašný charakter správ (nemeckej rozviedky), tie boli nesprávne vyhodnotené. Nemecká rozviedka bola v zajatí falošných predstáv, že Rusi už nedokážu sformovať nové vojenské zväzy.
Takmer vo všetkých hláseniach sa poukazovalo na to, že všetky tieto sústredenia vojsk sú len výsledkom presunov síl, „uvoľnených z pokojnejších úsekov frontu a predurčených na protiúdery na vyrovnávanie frontových línií“.
Výsledky sú predvídateľné: nemecké útočiace päste pokračovali v útoku, stále sa pokúšali dobyť Moskvu. V rovnakom čase sa aj sovietske úderné zoskupenia organizovali do „pästí“ na nemeckých krídlach a preto mali v úderných bodoch 3-5-násobnú početnú prevahu. Celkovú prevahu nad protivníkom nemali, rovnako ako ju nemali ani Nemci v júni-septembri 1941. No lokálnu mali jednoznačnú. A práve tá umožnila dosiahnuť úspech sovietskeho úderu 5. decembra 1941.
Omyl nemeckej rozviedky: problematika nekonečných záloh
Prečo „bola nemecká rozviedka v zajatí mylných predstáv, že Rusi už nemôžu sformovať nové značné zväzy“? Otázka je to mimoriadne zaujímavá, pretože práve v tejto chybe je ukryté vysvetlenie nemeckej porážky pri Moskve.
Najobecnejšia odpoveď je takáto: Nemci pred vojnou vôbec nechápali, aké sú hospodárske možnosti ZSSR. Ako poznamenával nemecký vysoko postavený generál rozviedky Wehrmachtu Kurt von Tippelskirch, vtedy sa vychádzalo z toho, že aj keď má ZSSR veľa potenciálnych vojakov, „otázka o tom, do akej miery je ruský priemysel schopný vyzbrojiť túto masu ľudí, zostávala otvorenou“. Väčšina nemeckých vojakov si totiž myslela, že po rozdrvení sovietskych armád pri hraniciach bude ďalší postup relatívne jednoduchý, lebo nahradiť obrovské straty vo výzbroji nebude v krátkom čase možné.
Uvedomenie si skutočnej sily východného protivníka nenastalo u Nemcov ani po bolestivej porážke pri Moskve. Asi preto, lebo aj ich vlastné štáby si osvojili verziu „porážky generálom Mrázom“. Hitler ešte aj v lete 1942 odporoval údajom nemeckej rozviedky, že ZSSR vyrába mesačne okolo tisíc tankov: veď on, líder obrovskej priemyselnej mocnosti sveta, len tak-tak produkuje mesačne 600 tankov.
Zdalo sa byť logickým, že ZSSR, keďže stratil väčšiu časť priemyslu, musí vyrábať menej, ako Nemecko, pričom omnoho menej. V skutočnosti však východný protivník vtedy vyrábal až dvetisíc tankov mesačne, čo bol trojnásobok nemeckej produkcie. Obdobná situácia s podcenením možností ruského vojenského priemyselného komplexu bola typickou nielen pre Hitlera, ale aj pre všetky stupne riadenia nemeckej ríše.
Úspech podložený dvomi faktormi
Povedané inými slovami, o úspech sovietskeho protiútoku pri Moskve sa zaslúžili dva faktory. Prvý: totálne nepochopenie Nemeckom (a nielen ním) možností sovietskeho hospodárstva. Z toho dôvodu sa existencia nejakých strategických rezerv úplne vylučovala a preto nebol na protiútok Červenej armády nikto pripravený. Druhý faktor: sovietske velenie na západnom smere správne určilo slabé miesta nemeckých vojsk. A preto, hoci nemajúc viditeľnú celkovú prevahu, Žukov sústredil z hĺbky štátu prisunuté rezervy tam, kde boli nemecké úderné zoskupenia najviac zraniteľné: na ich krídla.
Dôvody sovietskeho úspechu 5. decembra 1941 pri Moskve boli približne rovnaké, ako u Nemcov na začiatku vojny so ZSSR. Maršal G. Žukov sa o nich vyjadril takto: „Nemeckí velitelia v tom čase lepšie a hlbšie uvažovali, ako naši velitelia“. No k decembru1941 sovietski velitelia po prvýkrát preukázali výraznú schopnosť uvažovať lepšie a hlbšie ako protivník. Tak sa aj radoví príslušníci Červenej armády učili víťaziť.
Vladimír Mikunda
