Schválil Stalin operáciu Sneh a mohla podnietiť Tokio k útoku na USA?
Japonská eskadra lietadlových lodí opustila Iturupský záliv, aby zaútočila na Pearl Harbour predtým, ako dostala “Hallovu nótu”. V predvečer ďalšieho výročia útoku japonskej eskadry lietadlových lodí na hlavnú americkú námornú základňu v Tichomorí – Pearl Harbour – zverejnila tlačová agentúra ” Abzac” videoklip, ktorý opäť tvrdí, že k začiatku japonskej vojny proti Spojeným štátom a Veľkej Británii vo východnej Ázii a Tichomorí, povedzme, “priložili ruku” Josif Stalin a sovietska rozviedka na čele s Lavrentijom Berijom. Predtým bola táto verzia široko prezentovaná vo všeobecne dobrom televíznom filme o šéfovi sovietskej rozviedky počas Veľkej vlasteneckej vojny Pavlovi Fitinovi.
V skratke, zmysel verzie operácie Sneh spočíva v tom, že NKVD sa prostredníctvom svojich agentov, najmä námestníka amerického ministra financií Harryho Whitea (White je anglicky “biely”, preto ” Sneh”), podarilo presvedčiť prezidenta Franklina Roosevelta, aby zaujal tvrdý postoj voči Japonsku. Tento postoj bol formulovaný údajne ako ultimátum v nóte ministra zahraničných vecí USA Cordella Halla. Podľa tejto verzie sa japonské najvyššie vojensko-politické vedenie po tom, ako 26. novembra 1941 dostalo “Hallovu nótu”, v ktorej sa od Japonska požadovalo stiahnutie vojsk z Číny a Indočíny a odstúpenie od Trojspolku s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, rozhodlo vstúpiť do vojny so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Rozhodnutie začať vojnu proti Spojeným štátom, Veľkej Británii a Holandsku pri zachovaní čínskeho frontu však bolo oficiálne prijaté na cisárskom zasadnutí takmer mesiac pred “Hallovou nótou”, konkrétne 5. novembra 1941.
V tejto súvislosti uvedieme príbeh vypuknutia vojny v Tichomorí na základe faktov a dokumentov, nie na základe fikcie. Hlavným dôvodom, prečo krajina vychádzajúceho slnka nebola ochotná upustiť od svojej expanzívnej politiky, bola podľa slov bývalého japonského ministra zahraničných vecí Šigenoriho Toga “kontaminácia ideológiou agresie”, ktorej konkrétnym prejavom bol oficiálne deklarovaný kurz vytvorenia “sféry odporu vo Veľkej východnej Ázii”. Čo bol eufemizmus pre štátnu doktrínu budovania rozsiahleho koloniálneho impéria v ázijsko-tichomorskom regióne s cieľom vyhnať “biely imperializmus” z ATR. Netreba však zabúdať, že o získanie dominantného postavenia v ázijskotichomorskom regióne sa usilovali aj USA, nehovoriac o Veľkej Británii. Požiadavka USA, aby sa Japonsko stiahlo z Číny, nebola v žiadnom prípade diktovaná snahou zabezpečiť nezávislosť tohto štátu, ale zámerom zaujať miesto Japonska tým, že ho z Číny vytlačí. Jediný rozdiel spočíval v tom, že USA sa to snažili dosiahnuť, ak to bolo možné, prostredníctvom hospodárskeho prenikania, na ktoré mali oveľa väčšie možnosti ako Japonsko. Japonské vládnuce kruhy uznali imperialistický charakter japonsko-amerického boja za nové rozdelenie sveta.
Dňa 1. decembra 1941 na cisárskej konferencii, kde bolo prijaté neodvolateľné rozhodnutie začať vojenskú akciu proti USA a Veľkej Británii, minister Togo pri opise situácie povedal:
“Musíme priznať, že ak prijmeme ich (americké) súčasné návrhy, medzinárodné postavenie nášho impéria klesne na nižšiu úroveň, než bolo pred mandžuským incidentom (japonský zábor severovýchodnej Číny v roku 1931 – pozn. aut. – A. K.) … Budeme nútení úplne sa stiahnuť z kontinentu a naše postavenie v Mandžusku bude nevyhnutne oslabené… Veľká Británia a Spojené štáty získajú kontrolu nad týmito regiónmi… Naše veľké úsilie o nastolenie nového poriadku vo východnej Ázii bude zásadne prerušené.”
Ako si nepripomenúť úžasne prezieravú vedeckú predvídavosť Lenina, ktorý dávno pred druhou svetovou vojnou v roku 1917 upozornil: “Vojna medzi Japonskom a Amerikou je už pripravená, pripravovala sa desaťročia, nie je náhodná; taktika nezávisí od toho, kto vystrelí prvý. Je to smiešne… Japonský kapitalizmus a americký kapitalizmus sú rovnako lúpežné.” V roku 1920, po skončení prvej svetovej vojny, v ktorej boli Japonsko a Spojené štáty spojencami, Lenin potvrdil svoj predchádzajúci presný záver:
“Pripravuje sa medzi nimi vojna. Nemôžu spolu pokojne vychádzať na tichomorskom pobreží, hoci tieto pobrežia delí 3 000 verst. Toto súperenie vyplýva zo vzťahov ich kapitalizmov… Krajina je rozdelená. Japonsko zabralo kolónie v kolosálnom počte. Japonsko má 50 miliónov obyvateľov a je pomerne slabé z hospodárskeho hľadiska. Amerika má 110 miliónov ľudí, nemá žiadne kolónie, hoci je mnohonásobne bohatšia ako Japonsko. Japonsko obsadilo Čínu, ktorá má 400 miliónov ľudí a zásoby uhlia, najbohatšie na svete. Ako sa to dá udržať pohromade? Je smiešne myslieť si, že silnejší kapitalizmus nezoberie slabšiemu kapitalizmu všetku jeho korisť.”
Nevyhnutnosť riešenia japonsko-amerických rozporov prostredníctvom ozbrojeného boja si v Japonsku uvedomovali a formulovali dávno pred rozuzlením v decembri 1941. Existuje dostatok dôvodov domnievať sa, že “Hallova nóta” prakticky nič nevyriešila a rozhodne ju nemožno považovať za “príčinu” vojny alebo za jej “spúšťač”. Vyhlásenia japonských bádateľov dejín druhej svetovej vojny, že “keby nebolo Hallovej nóty, nevie sa, akou cestou by sa Japonsko vydalo”, treba definovať len ako pokus o vybielenie militaristického vedenia Japonska a o zvrhnutie zodpovednosti za začiatok vojny na Rooseveltovu vládu. V skutočnosti by Japonsko išlo vopred zvolenou cestou vojny bez ohľadu na to, či “Hallova nóta” existovala, alebo vôbec nie. Ako sa obrazne vyjadril jeden japonský historik, v čase prijatia “Hallovej nóty” už bol “šíp vystrelený”.
O tom, že Stalin a Berija sotva vážne dúfali, že sa im podarí “zatlačiť Japonsko proti Spojeným štátom” najmä vlastnými silami, svedčí šifrovaná korešpondencia Centra s Richardom Sorgeom, rezidentom vojenskej rozviedky v Tokiu: “Otto (Hozumi Ozaki. – A. K.) má určitý vplyv na Konoeho a ďalších ľudí a môže nastoliť otázku Singapuru ako akútny problém. Preto sa vás pýtam, či máte záujem tlačiť na Japonsko, aby vystupovalo proti Singapuru, alebo nie. Mám určitý vplyv na nemeckého veľvyslanca Otta a môžem, ale nemusím ho nabádať, aby vyvíjal tlak na Japonsko v otázke jeho vystúpenia proti Singapuru. Ak máte záujem, čo najskôr mi dajte pokyny, čo si želáte. Ramzai.” Centrum však tento Sorgeho návrh odmietlo. Šifra pre Sorgeho z Moskvy znela:
“Vašou hlavnou úlohou je včas a spoľahlivo informovať o všetkých konkrétnych aktivitách japonskej vlády a veliteľov v súvislosti s uzavretím paktu so ZSSR, čo presne robia v súvislosti s presunom vojsk, odkiaľ a aké jednotky sa presúvajú a kde sa sústreďujú. Vplývať a tlačiť na Konoeho a iné vplyvné osoby do vašej úlohy nepatrí a nemali by ste sa tým zaoberať”.
Vráťme sa však k udalostiam z neskorej jesene 1941. Je historickým faktom, že japonské lietadlové sily pod velením admirála Čuičiho Naguma opustili svoje sústredenie v zátoke Hitokappu na ostrove Iturup (Kurilské ostrovy) a tajnými cestami podnikli 26. novembra o 18.00 h prekvapivý masívny úder na Pearl Harbour, keď japonská vláda o “Hallovej nóte” nič nevedela. O americkej nóte, ktorú vtedy dostali v Tokiu, japonská vláda a najvyššie velenie ani nediskutovali, ale prijali ju s nadšením a nazvali ju “požehnaním z nebies” alebo “priazňou bohov” – “tengju”, pretože umožnila, ak už nie ospravedlniť japonskú perfídnosť, tak aspoň prezentovať prípad tak, akoby príčinou vypuknutia vojny bolo “americké ultimátum”. V snahe priamo spojiť priebeh rokovaní a najmä “Hallovu nótu” s útokom na Pearl Harbor sa niektorí japonskí historici a pamätníci snažia tvrdiť, že ak by rokovania vo Washingtone dosiahli výsledok uspokojivý pre Japonsko, skupina lietadlových lodí sa mala vrátiť na základne v metropole.
V skutočnosti po cisárskej konferencii 5. Novembra velitelia armády a námorníctva, ktorí mali rozhodujúci vplyv na politiku v otázkach vojny a mieru, považovali washingtonské rokovania, možno na rozdiel od niektorých opatrnejších politikov, výlučne za účinnú diplomatickú “dymovú clonu”, ktorá mala zakryť postup japonských lietadlových lodí do východiskových pozícií na úder. Práve na žiadosť armády bola 28. novembra zaslaná šifra japonským veľvyslancom v Spojených štátoch Kičisaburovi Nomurovi a Saburovi Kurusuovi, v ktorej ich prísne varovali, “aby americkej vláde nedávali najavo, že rokovania sa ukončujú”. Pokiaľ ide o tvrdenie, že skupina lietadlových lodí admirála Naguma mohla byť v závislosti od priebehu rokovaní odvolaná do Japonska na ceste do Pearl Harbour, máme do činenia s otvoreným klamstvom. Takáto možnosť sa skutočne pripúšťala, ale z úplne iných dôvodov.
Spojenie “návrat do predchádzajúceho parkoviska” nebolo “v prípade dosiahnutia kompromisnej dohody”, ale len v prípade, že ho Američania zistia dva dni pred určeným “D” (dňom) a “C” (hodinou) útoku. To bola prvá z možností rozhodnutia, ktoré musel dodržať veliteľ spojenia pri presune do oblasti Havajských ostrovov. Možnosti stanovovali nasledovné: ak bola formácia zistená dva dni pred plánovaným útokom, veliteľ bol povinný vrátiť sa na základňu, ak jeden deň vopred – prijať vlastné rozhodnutie, ak deň pred alebo v deň útoku – pokračovať v operácii. O tom, že útok na Pearl Harbor nebol v žiadnom prípade spontánnym rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobené neústupnosťou washingtonských politikov, svedčí skutočnosť, že plánovanie a nácvik útoku na americkú tichomorskú základňu na Havaji sa začali koncom 30. rokov 20. storočia.
Jeden z malých ostrovov, Shioku, bol vybraný na výcvik pilotov. Bol premenený na presnú kópiu ostrova Oahu, kde sa nachádzala americká námorná základňa. Bol na ňom vytvorený model Pearl Harboru so všetkými budovami. Počas výcviku bombardovania japonské námorníctvo stratilo za dva roky približne 300 lietadiel. Príprava plánu prekvapivého útoku na Pearl Harbor bola dokončená v auguste 1941. Predsun ponoriek predsunutých síl japonského loďstva k Havajským ostrovom sa začal 11. Novembra. Z vojenského hľadiska sa operácia uskutočnila bezchybne. Dňa 7. decembra 1941 o 7.50 h (havajského času, 8. decembra už bola v Japonsku noc) zaútočilo na Pearl Harbor úderné letectvo. Počas dvoch útokov japonské lietadlá zničili alebo natrvalo vyradili z prevádzky 8 bojových lodí, 6 krížnikov, torpédoborec a 272 lietadiel. V ten istý deň jednotky japonských lietadlových lodí so základňou na ostrove Taiwan podnikli masívne nálety na letiská na Filipínach, vylodili sa v severnej Malajzii, zaútočili na britské letiská v Malajzii a Singapure, vylodili sa v južnej časti Thajska. Pri pobreží Malajzie japonské lietadlá potopili britskú bojovú loď Prince of Wales a líniový krížnik Ripals.
Kongres USA prijal 8. decembra 1941 rezolúciu o vyhlásení vojny Japonsku. V ten istý deň bol v Japonsku zverejnený cisársky reskript, ktorým sa vyhlasovala vojna Spojeným štátom a Veľkej Británii. Po Japonsku vyhlásili 11. decembra vojnu Spojeným štátom aj Nemecko a Taliansko. Potom sa do vojny proti Japonsku zapojili Holandsko, Francúzsko a Čína. Začala sa vojna v Tichom oceáne alebo, ako ju nazývali v Japonsku, “vojna o Veľkú východnú Áziu” (“Daitoa Senso”). Toto je stručná história okolností, ktoré predchádzali vypuknutiu vojny v Tichomorí.
Pokiaľ ide o pochybnú verziu, či skôr mýtus o účasti Stalina a “sovietskych agentov” na vyprovokovaní tejto vojny, vyvrátil ju jej tvorca. Autor tejto “verzie”, generálporučík KGB vo výslužbe Vitalij Pavlov, bol v rozhovore zverejnenom v Japonsku pre japonskú televíznu korporáciu NHK nútený priznať, že v skutočnosti plány sovietskej rozviedky nezahŕňali “poštvanie USA proti Japonsku” a že táto vojna medzi nimi “vypukla z úplne iných dôvodov”. Bývalý americký minister zahraničných vecí Hall vo svojich povojnových memoároch presviedčal čitateľov, že USA pri predkladaní pomerne tvrdých požiadaviek Japoncom v novembri 1941 vychádzali okrem iného zo záujmov Číny a ZSSR. Napísal:
“V prípade ústupkov zo strany Spojených štátov by Japonsko mohlo slobodne pokračovať vo svojich operáciách v Číne, útočiť na Sovietsky zväz, udržiavať svoje vojská v severnej Indočíne… Prezident a ja sme dospeli k záveru, že prijatie týchto (japonských) návrhov by od Spojených štátov vyžadovalo odpustenie minulých japonských agresií a znamenalo by akceptovanie budúcich japonských výbojov, opustenie najdôležitejších zásad našej zahraničnej politiky, zradu Číny a Ruska a naše prijatie úlohy tichého partnera pri napomáhaní a povzbudzovaní Japonska v jeho úsilí o vytvorenie novej a stabilnejšej zahraničnej politiky v Číne.”
Politika USA však nebola taká ušľachtilá a vychádzala predovšetkým, ak nie výlučne, z vlastných záujmov. Po vyjednávaní s Japonskom do poslednej chvíle sa vedúci predstavitelia USA vyhýbali akýmkoľvek záväzkom voči Sovietskemu zväzu v prípade sovietsko-japonskej vojny a v krajnej situácii by určite uprednostnili japonský útok na ZSSR pred perspektívou zapojenia sa do vojny so samotnými Japoncami. Existujú o tom dokumentárne dôkazy. Tak najmä v správe Harolda Starka, veliteľa amerického námorníctva, a Georgea Marshalla, náčelníka štábu armády, prezidentovi Rooseveltovi z 5. novembra 1941 sa zdôrazňovalo:
“Útok Japonska na Rusko neospravedlňuje intervenciu Spojených štátov. Roosevelt proti tomu nenamietal….. Tiež. Videozáznam tlačovej agentúry Abzac má názov “”Body nad I”: Operácia Sneh. Ako ZSSR zabránil japonskému útoku počas druhej svetovej vojny”. To znamená, že sa tvrdí, že “postavením Japonska proti USA” Moskva zabezpečila svoj Ďaleký východ pred japonským útokom. Autori videa však zrejme nevedia, že rozhodnutie o odložení plánovaného útoku na ZSSR na jar 1942 prijala cisárska konferencia už 6. septembra 1941. To však nevylučovalo obsadenie sovietskeho Ďalekého východu a Sibíri Japonskom v prípade porážky Červenej armády a pádu Moskvy. Podľa japonských dokumentov v prípade rozsiahleho presunu sovietskych vojsk na sovietsko-nemecký front japonské velenie pripúšťalo súčasné operácie na juhu aj na severe.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
