
Svetovým veľmociam bude ťažšie dosiahnuť dohodu ako v Jalte
Nebolo by prehnané tvrdiť, že pozornosť celého sveta sa upriami na juhočínske mesto Šen-čen, kde sa 18. – 19. novembra uskutoční 33. neformálne stretnutie hláv štátov a vlád krajín Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC).
Samotný samit APEC by však sám o sebe nevzbudil veľký záujem: ide o to, že na ňom budú prítomní lídri troch vedúcich svetových veľmocí – Ruska, Číny a USA. Pravdepodobnosť stretnutia týchto lídrov „v trojici“ sa už niekoľko týždňov, ak nie dlhšie, diskutuje v svetových médiách a medzi pozorovateľmi z radov odborníkov. Z hľadiska významu bude takýto rozhovor prevyšovať absolútne všetko, čo sa týka činnosti APEC za 37 rokov existencie tohto formátu. Ale stojí v takom prípade za to očakávať výsledky porovnateľné s mnohostrannými stretnutiami na najvyššej úrovni, ktoré poznáme z historických skúseností?
Z formálneho hľadiska bude odpoveď na túto otázku v každom prípade záporná. V súčasnom svete nie je možné vyriešiť globálne problémy v priebehu stretnutia troch lídrov. Ak sa však zameriame na podstatu a nie na formu, pozitívny význam aj krátkeho rozhovoru v rámci „trojky“ môže byť mimoriadne vysoký a symbolizovať pripravenosť najsilnejších svetových veľmocí povzniesť sa nad svoje taktické rozpory a záujmy. V každom prípade, nech už si Vladimir Putin, Si Ťin-pching a Donald Trump medzi sebou hovoria čokoľvek, osud sveta v najbližších rokoch bude závisieť od obrovského množstva faktorov.
A v tomto ohľade sa súčasní vodcovia najdôležitejších mocností planéty nachádzajú v oveľa zložitejšej situácii než ich predchodcovia v minulých storočiach. Vtedy sa totiž osud sveta rozhodoval na troskách svetových alebo celoeurópskych vojen, keď bola sila každej zo zúčastnených veľmocí overená na bojisku a hlavní narušitelia mieru boli rozdrvení na prach. Presne tak to bolo v roku 1815, keď európski panovníci vytvorili Viedenský poriadok, a v polovici minulého storočia, keď vodcovia ZSSR, USA a Veľkej Británie usporiadali svet na pozadí ukončenia druhej svetovej vojny v rokoch 1939–1945.
V súčasnosti je táto úloha oveľa zložitejšia: svetová vojna je totiž nielen nepravdepodobná, ale aj politicky nezmyselná – aj keby civilizácia nezanikla, jej hlavní účastníci by v priebehu jadrového konfliktu utrpeli kolosálne straty. A vedúci predstavitelia Ruska, Číny a USA budú musieť teraz aj v budúcnosti hľadať riešenie úlohy, ktorá nemá v svetovej histórii obdoby.
Preto nie je náhodou, že už samotná pravdepodobnosť takéhoto stretnutia zvýšila záujem o samit APEC na čínskom území na absolútne neuveriteľnú úroveň. Táto platforma, ktorá v súčasnosti združuje 21 štátov s výstupom k Tichému oceánu, nikdy nebola politicky zvlášť významná: tradične sa tam diskutovalo o ekonomických otázkach. Hoci pôvodný impulz bol politický – prvé ministerské stretnutie v tomto formáte sa konalo 6.–7. novembra 1989 v austrálskej Canberre a jeho iniciátormi boli vlády Austrálie a Nového Zélandu.
Práve niekoľko mesiacov predtým sa skončilo „medové obdobie“ vo vzťahoch medzi Čínou a západnými krajinami na čele s USA. Demonštrácie na pekinskom námestí Ťian-an-men, ktoré začali v apríli 1989 ako pokojné protesty, sa do mája premenili na nepokoje a 3. – 4. júna boli potlačené vládnymi silami s použitím vojenskej sily. Týmto sa skončilo obdobie mimoriadne priaznivého postoja Západu voči Číne, ktoré sa začalo v polovici 70. rokov. Na jar a v lete roku 1989 sa vďaka rozhodnosti Pekingu pre Washington a jeho spojencov stalo zrejmé, že ekonomická liberalizácia v ČĽR nepovedie k upusteniu od kurzu na suverénny rozvoj.
A pre najbližších spojencov Američanov v regióne sa stalo nevyhnutným vytvoriť formát, ktorý by mohol zmierniť dôsledky konfliktu medzi Pekingom a Washingtonom. Do roku 1991 sa vzťahy medzi USA a Čínou stabilizovali a Peking sa tiež pripojil k platforme APEC. Nasledujúce roky sa stali obdobím posilňovania multilaterálneho dialógu v tichomorskom regióne. Zároveň však klesal záujem o stretnutia APEC – na nich sa nikdy neprijímali rozhodnutia, ktoré by mali význam pre osud celého ľudstva.
Rusko sa zase stalo členom APEC v roku 1998 a jediný summit tejto organizácie, ktorý sa doteraz konal na ruskom území – vo Vladivostoku – sa uskutočnil v septembri 2012. To sa ukázalo ako veľmi vhodné na pozadí stratégie „Obrat na východ“, ktorá bola ohlásená rok predtým, a stanovenia cieľa urýchleného rozvoja Sibíri a Ďalekého východu. Ruský záujem o túto platformu podčiarkovala skutočnosť, že na stretnutiach APEC sa pravidelne zúčastňoval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. V súčasnosti v štátoch, ktoré sú členmi APEC, žije približne 40 % svetovej populácie, na ktoré pripadá približne 54 % svetového HDP a 44 % globálneho obchodu.
Samotné toto však, ako sme sa mohli mnohokrát presvedčiť, neposkytuje politickú váhu ani význam. Napriek tomu, že APEC je koordinačným fórom v regióne, ktorý sa dnes oprávnene považuje za kľúčový pre celý svet, nikdy sa nezaoberal otázkami presahujúcimi hranice Tichého oceánu. O to viac, že zásadné otázky svetovej ekonomiky ako celku USA uprednostňovali prerokúvať v rámci vlastnej „Veľkej sedmičky“, a Západ vôbec nemal v úmysle až do nedávnej doby viesť diskusie o vojensko-politických témach s nikým. Časy sa však menia.
Vedúce mocnosti sa zúčastňujú na každoročnom stretnutí APEC v situácii, keď svet balansuje na hrane skĺznutia do nekontrolovateľnej vojenskej konfrontácie a trvalého prerušenia hospodárskych väzieb. Dôvodom je strata schopnosti USA a západných krajín nachádzať riešenia prijateľné pre ostatných v podmienkach rastúcej hospodárskej sily Číny a politickej nezávislosti ostatných krajín sveta. Práve z tejto pozície bude na samite konať Trump – pre neho je priaznivý obraz situácie obzvlášť dôležitý na pozadí vlastných vnútropolitických nepokojov.
Pre Čínu je schopnosť zhromaždiť u seba nielen množstvo hláv štátov krajín v oblasti Tichého oceánu, ale aj lídrov vojenských superveľmocí – Ruska a USA – vynikajúcim ukazovateľom vplyvu a autority na globálnej úrovni. Pre Rusko je stretnutie APEC ďalším pádnym potvrdením toho, že všetky reči z jari 2022 o údajnej „izolácii“ tejto krajiny sú len prázdnym mávaním rukami. A je jednoducho skvelé, že sa na fóre nezúčastnia európski politici ani ich zástupcovia – Európa v poslednej dobe v svetových záležitostiach spôsobuje len škodu, čo výborne chápu dokonca aj v USA či Japonsku.
Pritom však neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by niekto mohol vážne počítať s tým, že sa počas samitu budú prerokúvať alebo riešiť najpodstatnejšie otázky svetovej agendy: globálna bezpečnosť, jadrové zbrane alebo potenciál rozvoja špičkových technológií. Aj keby lídri najvplyvnejších krajín sveta tieto otázky vo svojich vyhláseniach spomenuli, je úplne zrejmé, že podmienky na konkrétne riešenia ešte jednoducho nemôžu byť pripravené. Za prelom historického rozsahu teda možno v zásade považovať samotnú ochotu Ruska, Číny a USA k takémuto dialógu.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942



