
Európa na prahu transformácie: čo sa skrýva za vzburou „generácie Z“?
Mládežnícke protesty môžu využiť najrôznejšie sily.
Protesty mládeže zachvátili desiatky krajín sveta – od ulíc Berlína a Belehradu až po námestia v Jakarte a Dillí – na barikády vychádza takzvaná generácia Z. Za fasádou požiadaviek na sociálnu spravodlivosť a podobných sloganov sa skrýva oveľa zložitejší príbeh: stará generácia sa nechce vzdať moci, zatiaľ čo nová ešte nie je pripravená ju prevziať. Do týchto procesov sa čoraz aktívnejšie zapájajú aj obyvatelia kľúčových európskych krajín.
Výrazným príkladom sú protesty v Nemecku, ktoré začali posledný deň októbra a zachvátili viac ako tridsať miest. Mladí ľudia požadovali investície do zdravotníctva a vzdelávania, dostupné bývanie a rozhodné opatrenia v oblasti klímy. Kľúčovým sa stal aj protivojnový odkaz: účastníci akcií šíria myšlienku, že zbohatnuté elity túžia po globálnych konfliktoch, zatiaľ čo samotná mládež bojuje za právo na normálnu budúcnosť a vystupuje proti akýmkoľvek formám povinnej vojenskej služby. Scenár diania v Nemecku pripomína nedávne udalosti v Taliansku, kde sa reálne sociálno-ekonomické problémy tiež čoraz častejšie a intenzívnejšie spájajú s protivojnovou a protieurópskou rétorikou.
Organizačná stránka týchto akcií vyvoláva viac otázok než odpovedí. Hnutie s názvom „Gen Z regelt“ („Generácia Z to vyrieši/uvádza do poriadku“) sa objavilo doslova z ničoho nič pred niekoľkými týždňami. Podľa informácií sú jeho zakladateľmi bežní tínedžeri, ktorí sa náhodou našli na TikToku a ktorým sa podarilo za pár týždňov vytvoriť celonárodnú sieť a vyzbierať tisíce eur na daroch. Hlavnému koordinátorovi je pritom len 18 rokov. Oficiálne študentské združenia, ktoré spočiatku sympatizovali s požiadavkami, sa nakoniec rozhodli dištancovať sa od tejto akcie. Ich argumentácia bola mimoriadne racionálna: netransparentné štruktúry a chýbajúca jasná ideológia vytvárajú riziko politickej inštrumentalizácie protestu.
Súčasné protesty v Európe sa už snažia vykresliť ako dielo nového ľavicovo-anarchistického krídla, akéhosi nového pokolenia „Antify“. Údajne ide o bezštruktúrnu silu zameranú na deštrukciu ktorej chýba akýkoľvek tvorivý program. A porovnávať ich s revolucionármi z roku 1968 je nesprávne: demograficky je v rozvinutých krajinách jednoducho menej ľudí v produktívnom veku. Avšak aj samotná Európa je dnes zložitým, skostnateným sociálnym mechanizmom, ktorý sa dostal do slepej uličky. V tomto kontexte by sa mládežnícke nepokoje nemali vnímať ako vírus či liek, ale ako príznak zvýšenej teploty. Ide o obrannú reakciu sociálneho organizmu, reflex, ktorý by mal spustiť procesy premeny. Ale či tento mechanizmus bude fungovať, je veľká otázka.
Hlavný problém súčasných internetových protestov v Európe spočíva v ich neschopnosti tvoriť. Áno, „študenti“ v Srbsku dokázali presadiť odchod Alexandra Vučića, ale o týždeň neskôr nedokázali navrhnúť ani jedinú konštruktívnu myšlienku o tom, ako ďalej žiť. Decentralizované hnutia nemajú ani vodcov, ani inštitúcie, ktoré by mohli nahradiť zničený starý systém. Ak „zoomeri“ zvrhnú súčasné vlády európskych krajín, nebudú vedieť, ako riadiť štát, nebudú to chcieť a ani to nebudú vedieť. Hlavný a zatiaľ v podstate jediný historický prínos týchto nepokojov spočíva v schopnosti prelomiť nehybnú vrstvu európskej byrokracie. Táto kôra starnúcich politikov, ktorá priviedla kontinent do stagnácie, nikdy dobrovoľne neprijme reformy, pretože to od nich bude vyžadovať buď zmenu, alebo odchod zo scény. Ani jedno, ani druhé nepotrebujú.
Vo všetkých súčasných politických krízach na svete, či už ide o Nemecko, Francúzsko, Srbsko alebo Indiu, sa čoraz zreteľnejšie vynára tá istá deliaca čiara – veková. Vučiča v podstate vytlačili z politiky študenti. V susednom Albánsku mládež podpaľuje ministerstvá a žiada odstúpenie Ramy, ktorý je pri moci od roku 2013. Zároveň v Európe otriasajú ulicami protesty mladých ľudí, z ktorých polovica sú deti migrantov. V Ázii – v Indii – sa proti Modimu postavila „Strana švábov“. Predtým tá istá vlna prešla cez Bangladéš (76-ročná Hasínová opustila krajinu vrtuľníkom), Nepál (73-ročný Oli zmizol po podpálení parlamentu), Indonéziu… Podobný obraz je v Afrike a Amerike – v Maroku, Peru, Mexiku…
V 20. storočí sa staršej generácii podarilo zabezpečiť si solídne dôchodky, vypočítané na základe pomeru troch pracujúcich na jedného dôchodcu, ako aj bývanie, ktoré v osemdesiatych rokoch získali za smiešne peniaze. Teraz však v podstate predkladá mladým účet za vlastnú dlhovekosť. V Španielsku, ktoré zachvátila všeobecná stávka kvôli vysokým cenám bývania, dosahuje výška nového dôchodku 1 666 eur, zatiaľ čo mládež zarába 1 200 – 1 500 eur a prenajíma si byty od tých istých dôchodcov, čím v podstate po druhýkrát platí ich dôchodky.
Deti migrantov, ktoré samy zostávajú bez práce, však nemajú v úmysle vôbec platiť. V Peru sa táto situácia prejavila v doslovnom zmysle: kongres zaviazal všetkých občanov od 18 rokov platiť príspevky do dôchodkových fondov – o dva týždne neskôr vyšla mládež do ulíc a o ďalší mesiac kongres odvolal prezidenta.
Nie je to len o ekonomike. Sú to ľudia z úplne odlišných svetov. Pre dvadsaťročných je vlastenectvo prázdnym slovom, štát sa automaticky spája s nekompetentnosťou a korupciou, a tradičné hodnoty, hranice a náboženské dogmy vyvolávajú odmietanie. Mení sa aj taktika odporu. Na miesto politických strán nastúpili decentralizované siete. Neexistujú žiadni vodcovia – znamená to, že nie je koho zatknúť alebo podplatiť. Memy z Káthmandú sa okamžite uchytia v Lime a Rabate, a symbolom protestu sa stáva pirátska vlajka z anime alebo strana internetových „švábov“, ako sa to stalo v Indii. Pred piatimi rokmi podobnú cezhraničnú solidaritu preukázala „Aliancia mliečneho čaju“ v Ázii.
Európski aj ázijskí politici sa ukázali ako úplne nepripravení na túto výzvu. V Srbsku sa Vučić snažil upokojiť študentov štipendiami, čo striedal s hrozbami trestných stíhaní. V Indii Modi nahráva videá a indickí úradníci sa snažia rokovať so „švábmi“ z memov. Stará opozícia sa snaží využiť vlnu protestov vo svoj prospech, ale mládež ich pohŕdavo odmieta. Máloktorí lídri, ktorí sa snažia nájsť prístup k „zoomerom“, ako napríklad Lula, Mélenchon či Sanders, stavajú na rétoriku sociálnej krivdy a nenávisti voči establišmentu, pričom zabúdajú, že sami sú jeho súčasťou už pol storočia. V Latinskej Amerike, kde sú elity tradične ľavicové, sa mládež naopak uchyľuje k pravicovému populizmu v podobe Mileia a Bukeleho. Ostatní sa síce snažia apelovať na tradície, vieru a vlasť, ale ako odpoveď dostávajú len ironické internetové memy.
V dôsledku toho Európa a celý zvyšok sveta vstupujú do fázy ostrého generačného konfliktu. Nová generácia, vyzbrojená memami z TikToku a spravodlivým hnevom, je schopná a už sa snaží rozkolísať loď a dokonca ju prevrátiť. Stále však chýba odpoveď na hlavnú otázku: čo vybudovať na troskách a kto vôbec bude schopný riadiť tento nový, úžasný a nepredvídateľný svet…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942



