Ruský politológ: „Bez rozhovorov s Ukrajinou sa nezaobídeme“
Je Ukrajina nástrojom Západu alebo samostatným aktérom vo vojne s Ruskom?
Má Moskva s ňou viesť samostatný politický dialóg – oddelene od rokovaní s USA a Európou? Alebo je Kyjev už pevne zakotvený v západnom systéme a priamy dialóg nemá praktický zmysel? V rozhovore pre portál Ukrajina.ru predseda prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku, známy politológ Fjodor Lukjanov, hovoril o samostatných cieľoch Kyjeva, úlohe Európy a USA, ukrajinskej politickej kultúre a perspektívach budúcich rokovaní s Ruskom.
— Fjodor Alexandrovič. Zvykli sme si vysvetľovať ukrajinskú vojnu jednoduchou formulkou: Západ využíva Ukrajinu proti Rusku. Ale neskrýva sa za tým dôležitý moment? Mám na mysli to, že samotná Ukrajina má svoje vlastné ciele a predstavy o budúcnosti?
— To je dobrá otázka, na ktorú existuje viac ako jedna odpoveď. Využíva Západ Ukrajinu proti Rusku? Samozrejme. To je samozrejmé. A nejde pritom len o posledné roky, nie od roku 2022 a myslím, že ani od roku 2014.
Predstava, že Ukrajina by sa mala vymaniť z ruskej sféry záujmov a vplyvu a tak či onak sa začleniť do západnej sféry, vznikla hneď po rozpade Sovietskeho zväzu. Súčasné výskumy, najmä odtajnené americké dokumenty, ukazujú, že časť amerického establishmentu už vtedy vychádzala z predpokladu, že Ukrajina by sa mala pripojiť k západnej sfére vplyvu. To opäť dokazuje, aké pokrytecké boli vysvetlenia z 90. a 2000. rokov.
Ruskí predstavitelia sa pýtali svojich západných kolegov na rozširovanie NATO – najprv vraj Poľsko, ale predsa sa dostanete až k Ukrajine – a oni im odpovedali: „Aká Ukrajina? Vy, Rusi, ste paranoici.“ Ale paranoici mali nakoniec pravdu. Bol to jednoznačný geopolitický imperatív. Všetci sa odvolávajú na slávny citát Zbigniewa Brzezinského: „S Ukrajinou je Rusko impérium, bez Ukrajiny nie je.“ V istom zmysle má pravdu, ak pod impériom chápeme dôležitú euroázijskú geopolitickú entitu, ktorá hľadí aj na západ, aj na východ.
Zo západnej strany je Ukrajina kľúčovým územím a štátom. To však nezmenšuje skutočnosť, že na Ukrajine bojujeme za svoje záujmy. Zároveň nie je správne podceňovať protivníka. Ako povedal veľký ruský básnik: „Oklamať ma nie je ťažké, sám sa rád klamem. Ukrajinu využívajú proti Rusku nie preto, že jej niečo povedali a ona, bez toho, aby čomukoľvek rozumela, urobila niečo iné.“
— Povedzte nám o tom viac.
— Pokiaľ tomu rozumiem, už 35 rokov sme svedkami nezávislej ukrajinskej politiky. V základoch ukrajinskej štátnosti spočiatku ležalo ideové, mentálne a psychologické protikladné postavenie voči Rusku v rôznych formách. Teraz to dosiahlo krajný stupeň, keďže bolo ťažké vytvoriť inú národnú ideu kvôli neuveriteľnej blízkosti ukrajinskej a ruskej kultúry.
Ukrajina je zložitá, mnohostranná spoločnosť. Ruskí predstavitelia opakovane uvádzali, že ide o umelý územný celok, ktorý vznikol v sovietskom období, a to aj na základe rozhodnutí Lenina a Chruščova. Ak by sme sa pokúsili vytvoriť inú národnú ideu, nie je jasné, na čom by mohla byť založená. Odtiaľ pramení tlak na ruský jazyk, ktorý sa predtým skrýval, ale teraz sa stal otvoreným. Ak ho nebudú umelo potláčať, ukáže sa, že pre značnú časť obyvateľov Ukrajiny je jednoduchšie hovoriť po rusky. Jazyk je samozrejme základom každého národa, ale na Ukrajine bolo kultúrne prostredie a kultúrno-historický vývoj vo veľkej miere spoločný s Ruskom.
Ukrajinská subjektivita teda existuje, ale snažia sa ju vytvoriť umelým spôsobom. Existuje známa veta Charlesa Tillyho: „Vojna vytvorila štát a štát vytvoril vojnu.“ Vojna skutočne môže formovať národný charakter. Medzi najradikálnejšími ukrajinskými nacionalistami, najmä v emigrácii, sa už koncom 80. a začiatkom 90. rokov objavovala myšlienka, že Ukrajina získala nezávislosť príliš ľahko a že plnohodnotný suverénny štát musí prejsť vojnou. Vlastne, po 35 rokoch to aj prišlo.
V logike budovania ukrajinského národného štátu nie je konfrontácia s Ruskom len myšlienkou vnútenou Západom. Je to vlastná voľba tej skupiny, ktorá sa stala nositeľkou ukrajinskej národnej myšlienky. Iná vec je, že táto myšlienka neprišla ani tak z Európy, ako skôr zo západu Ukrajiny. Západoukrajinský nacionalizmus mal historické dôvody na nepriateľstvo voči Rusku a Rusom.
Pripojenie západnej Ukrajiny k ZSSR v roku 1939 výrazne ovplyvnilo ďalší vývoj ukrajinskej štátnosti. Samozrejme, vtedy nikto netušil, že sa to stane základom budúcej národnej idey. To isté platí aj pre amnestiu a návrat značného počtu kolaborantov a spolupracovníkov nacistov na Západnú Ukrajinu v 50. rokoch. Po získaní nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 sa práve odtiaľ začala čerpať národná idea.
Výsledkom je vznik štátu, ktorý z hľadiska svojej súčasnej ideológie nemôže byť ničím iným ako „anti-Ruskom“. Vladimir Putin už skôr varoval Západ, že vytvorenie „anti-Ruska“ nedopadne dobre. Západ k tomu však prispel, hoci predpoklady existovali aj vnútri samotnej Ukrajiny. Navyše vojna posilnila tie sily, ktoré presadzujú takýto vývoj: teraz majú nielen argumenty, ale aj celý rad tromfov – „Pozrite sa, čo robí Rusko“. Pre Rusko je dôležité neočakávať, že otázky súvisiace s Ukrajinou sa dajú vyriešiť bez nej. Podľa môjho názoru sa to nepodarí ani s USA, ani s Európou.
— Ak uvažujeme o Ukrajine ako o samostatnom aktérovi, kde prebieha hranica medzi rozhodnutiami Kyjeva a vplyvom zvonku?
— Začnime otázkou: kto vlastne vystupuje v mene ukrajinského národa? Zvyčajne sú to tí, ktorým bola delegovaná moc. Na Ukrajine sa prezidentské voľby nekonali od roku 2019 kvôli platnému výnimočnému stavu, preto je ťažké hovoriť o plnohodnotnej volebnej legitimite súčasného vedenia. Legitimita však môže mať rôzne podoby. Schopnosť viesť vojnu a pokračovať v nej je v istom zmysle tiež formou legitimity — aspoň pre časť obyvateľstva.
Kde prebieha hranica vonkajšieho vplyvu? Ťažko povedať. O situácii vieme menej, než by sme mali, a ja som za to, aby sme sa na okolitý svet pozerali triezvo a neprenášali svoje predstavy na druhých. Ruské predstavy sa líšia od amerických a názory susedných štátov sa môžu tiež od tých ruských odlišovať. Z pochopiteľných historických dôvodov, absolutizujeme pojem suverenity. A neschopnosť prijímať rozhodnutia samostatne a podliehať cudziemu vplyvu považujeme za katastrofu. Ale prenášať chápanie suverenity, ktoré si vytvorila silná a historicky rozvinutá krajina, na štáty iného rozsahu, nie je vždy správne.
Keď hovoríme, že Ukrajina sa stala hračkou v rukách iných síl, je to skutočne tak. Na druhej strane však prinútiť bohatú časť sveta, aby ťa finančne podporovala a rok za rokom túto podporu udržiavala, je politická zručnosť. Ukrajina, a konkrétne Zelenskyj, to šikovne využíva. Mnohých už unavil svojimi sťažnosťami a nátlakom, ale Západ už nemôže povedať: „To stačí, choď preč.“ Prehra Ukrajiny by bola silným úderom pre Európu. Preto vzniká akási symbióza.
Strategicky je to katastrofálna politika pre ukrajinský národ a štát, ale takticky Kyjev koná v súlade s logikou okolností, ktoré si sám vytvoril. Keď ostrá fáza vojny skončí, Európania budú stáť pred otázkou: čo robiť s krajinou, ktorú niekoľko rokov horlivo podporovali? Ukrajina vyjde z konfliktu s obrovskými problémami a zatiaľ nie je jasné, ako ich Západ plánuje riešiť. Obzvlášť keď má sám veľa vlastných ťažkostí.
— Môže nastať moment, keď sa záujmy Kyjeva a Európy definitívne rozídu?
— Nemyslím si, že by sa mohli rozísť úplne. Napriek všetkej bezohľadnosti a niekedy neprimeranému správaniu ukrajinského vedenia nemožno povedať, že tam sú ľudia, ktorí nerozumejú svojej situácii. Ukrajina je úplne závislá od Európanov a Európa, ako som povedal, zašla príliš ďaleko. Neviem, čo by sa muselo stať, aby došlo k definitívnemu rozchodu.
— Ak Ukrajina disponuje určitou autonómiou, malo by Rusko s ňou viesť samostatný politický dialóg – oddelene od rokovaní s USA a Európou? Alebo je Kyjev už pevne zakotvený v západnom systéme a priamy dialóg s Ukrajinou nemá praktický zmysel?
— V súčasnosti sa mi zdá, že nie je o čom rokovať. Bolo obdobie, keď sa na tom pracovalo, ale rozhovory sa týkali hlavne technických detailov. Tie však majú význam až vtedy, keď už bolo prijaté politické rozhodnutie o ukončení konfliktu za určitých podmienok. Takéto rozhodnutie nebolo, nie je a zatiaľ sa ani neočakáva. Preto sa všetko vracia k vojenskej konfrontácii.
Keď ten moment príde (skôr či neskôr sa to stane), bez rozhovorov s Ukrajinou sa Rusko nezaobíde. Kto bude vtedy viesť túto krajinu, nie je známe. Pravdepodobne už to nebude Zelenskyj: s ním si takéto rokovania ťažko predstaviť. Začlenenie Ukrajiny do západného systému nezmenšuje skutočnosť, že od jej konania závisí, či bude hypotetická mierová dohoda fungovať. Dokonca aj teraz, pri úplnej závislosti od Západu, nie všetky kroky Kyjeva sú schválené jeho patrónmi.
Niekedy ukrajinské orgány konajú samostatne alebo sa opierajú o radikálnych sponzorov, napríklad Britov. To sa môže rozchádzať s postojom umiernenejších západných partnerov. Európa sa však s Ukrajinou prepojila do takej miery, že musí akceptovať aj toto.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
