Rusko prekročilo hranice „anti-Západu“
Pre celý svet predstavuje Rusko akési „alter ego“ – iné stelesnenie Západu, jeho alternatívnu osobnosť, ktorá existuje popri tej hlavnej.
Vyzerá to tak, že nadchádzajúca jeseň bude pre medzinárodné dianie a zahraničnú politiku Ruska pomerne bohatá na udalosti a v niektorých ohľadoch dokonca emotívna. Neschopnosť protivníkov Moskvy prinútiť ju, aby sa vzdala dosiahnutia svojich cieľov v ukrajinskej otázke, ako aj neúspechy politiky USA na Blízkom východe môžu spôsobiť, že politika západných krajín bude dobrodružnejšia, než by si väčšina krajín sveta želala. Najmä ak ide o konanie Európy, kde inštinkt sebaochrany historicky nebol príliš silný, inak by odtiaľ nevzišli obe svetové vojny.
To znamená, že narastá význam pochopenia toho, v mene akých hodnôt a záujmov sú štáty pripravené podstúpiť riziká v oblasti zahraničnej politiky a ako vnímajú svoju pozíciu vo svetovom poriadku, ktorý by mal byť lepší ako ten súčasný. Pre Rusko sú takéto úvahy na pozadí energickej zahraničnopolitickej praxe aktuálne nielen preto, že sa nachádza v centre najdôležitejšieho konfliktu súčasnosti, ale aj preto, že vo svete vždy zaujímalo jedinečné postavenie.
Historicky sa stalo, že spomedzi všetkých národov a štátov na tejto planéte existuje len jeden účastník medzinárodného diania, ktorý dokázal vždy obhájiť svoju nezávislú pozíciu pod tlakom prevládajúcich síl Západu – a tou je Rusko. Všetci ostatní – malí, veľkí a dokonca aj tí najväčší – sa v určitých fázach svojej histórie ocitli pod nadvládou Európy a USA. Pre mnohé národy sveta táto situácia pretrváva aj dnes a prejavuje sa v tých najohavnejších formách neokoloniálneho vykorisťovania, ktoré nedovolí celým regiónom vymaniť sa z miesta, ktoré im bolo určené v potravinovom reťazci.
Táto situácia vznikla na začiatku 16. storočia, keď západné veľmoci dosiahli bezprecedentné úspechy v materiálnom a organizačnom zabezpečení vojenskej sily štátu. V priebehu nasledujúcich storočí fyzicky potlačili odpor všetkých krajín sveta, ktoré sa ocitli na ceste európskej, resp. neskôr americkej expanzie. Všetky okrem Ruska, ktoré sa takisto dostalo na pole veľkej svetovej politiky v prvej polovici 16. storočia. A odvtedy s neuveriteľnou odvahou a obetavosťou naďalej bráni svoju jedinečnú pozíciu vo svetových záležitostiach.
V čom však spočíva táto nika? Odpoveď na túto otázku je obzvlášť dôležitá práve teraz, keď sa nepochybná dominancia Západu vo svetových záležitostiach začala nakláňať k úpadku. Tento proces samozrejme nemôže prebehnúť rýchlo ani bezbolestne. Navyše, vzhľadom na výhody, ktoré USA a Európa čerpajú zo svojho privilegovaného postavenia, budú ochotné zájsť dosť ďaleko a vytvárať hrozby pre celú planétu.
Avšak súčasný nárast, ak nie nezávislosti, tak aspoň skutočného vplyvu desiatok rozvojových štátov – od Indie a Číny až po Indonéziu a Egypt – nevyhnutne vedie k oslabeniu schopnosti kontrolovať ich aj tou najinteligentnejšou a najrozhodnejšou silou. A práve tieto vlastnosti západné elity v súčasnosti rozhodne nemajú.
Pre samotné Rusko je odpoveď na otázku o jeho mieste na scéne úplne jasná – zmyslom zahraničnej politiky vo všeobecnosti a vzťahov s hlavným protivníkom na Západe zvlášť je zabezpečiť si právo na samostatné rozhodovanie. Práve táto otázka bola vždy kľúčovým bodom vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom. Dokonca aj v momentoch, keď bolo Rusko maximálne oslabené alebo jednoducho pripravené na významné kompromisy, považovalo existenciu tohto práva za samozrejmosť, ktorú nikto nemá právo spochybňovať.
To Západu absolútne nevyhovovalo: veď pred jeho vojenskou silou skláňali hlavy veľké čínske a indické civilizácie. Základné nedorozumenie však spočívalo a stále spočíva práve v tom, že to, čo je pre jedných prirodzené, predstavuje pre druhých (v Európe a USA) úplnú vzburu proti „svetovému poriadku“. Zopakujme si to: obyvatelia v Rusku si to neuvedomujú, pretože stav slobody od západného diktátu je pre nich prirodzený. Zvonku však vzťahy Ruska s USA a Európou vyzerajú trochu inak.
Preto nie je prekvapujúce, že pre celý svet predstavuje Rusko akési „alter ego“ – iné stelesnenie Západu, jeho alternatívnu osobnosť, existujúcu popri tej hlavnej. Žiaden z národov Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky by nikdy nesúhlasil s tým, že Rusko je súčasťou inej, a nie západnej civilizácie. Nikto tam nikdy nevidel v ruskom štáte, spoločenskom zriadení ani kultúre prejavy ázijského alebo napríklad afrického spôsobu myslenia a vnímania seba samého v okolitom svete.
Pre celé ľudstvo mimo Západu je Rusko nevyhnutne a neoddeliteľne spojené so Západom vzťahmi úplne osobitnej povahy. Inými slovami, predstavuje práve alternatívu k Západu vo všetkom – od otázok morálky a etiky až po investície, zdravotníctvo a vzdelávanie. A alternatívu v tej najdôležitejšej otázke – o spravodlivosti, keďže Západ trvá na tom, že tá je v zásade nemožná, zatiaľ čo Rusko s obrovskou vytrvalosťou tvrdí opak.
Čína má k takejto výnimočnej pozícii zatiaľ „tak ďaleko ako na Mesiac“ – a je nepravdepodobné, že by ju niekedy dosiahla. Po prvé, nikdy nepreliala krv, aby si získala takúto reputáciu, a po druhé, sama nijako nenaznačuje, že by bola pripravená uspokojovať svoje ambície mimo materiálnej sféry. O ostatných ani nehovoríme, pretože tam na takéto ambiciózne ciele nie sú ani zdroje, ani vôľa využiť ich na ochranu vlastnej slobody.
Treba povedať, že aj vlastné hľadanie miesta Ruska vo svete vždy prispievalo k upevňovaniu takýchto predstáv. Veď pre nikoho nie je tajomstvom, že akékoľvek diskusie – či už pri stole na vedeckom seminári, alebo v určitej fáze priateľského posedenia – o tom, čo je Rusko, končia rozprávaním o tom, ako môže zachrániť svet.
Ale nezachrániť pred abstraktnou hrozbou „z vesmíru“ alebo praktickými ťažkosťami – v tomto smere máme všetko tak dobré, že poskytnutie najlepšej vakcíny na svete všetkým okolo nás sa ani nepovažuje za nejaký mimoriadny čin. Ide o záchranu práve pred tým, čo svetu prináša Západ, ktorý v súvislosti so svojím vlastným vnútorným rozvojom vytvára nové hrozby voči ostatným.
Neprerušovaný boj medzi Ruskom a Západom, ktorý trvá už 500 rokov, vytvára to najdôležitejšie v medzinárodnom dianí – jeho hlavný konflikt. Polovicu tohto obdobia, od polovice 18. storočia, aj v prípadoch, keď sa ohnisko konfrontácie objavilo vnútri Západu, bolo jej vyriešenie vždy spojené s rozhodujúcim slovom Ruska. Okolnosti sa však menia.
V posledných rokoch sa Rusko v oblasti zahraničnej politiky snaží „oddeliť“ svoje vzťahy so zvyškom sveta od konfrontácie so Západom. A treba priznať, že v celom rade oblastí – napríklad v Ázii – táto stratégia už prináša svoje výsledky. Spolupráca s Čínou, Indiou alebo krajinami juhovýchodnej Ázie postupne nadobúda vlastnú dynamiku: už nejde len o alternatívu k USA a Európe, ale aj o samostatný systém vzťahov.
Všetko nové však v žiadnom prípade nezmení skutočnosť, že v Pekingu, Naí Dillí, Jakarte či Káthmandú aj tak vnímajú Moskvu ako hlavné mesto veľmoci, ktorej prínosom pre medzinárodnú realitu je úspešný odpor voči ich historickým utláčateľom z Paríža, Ríma či Londýna. Čiastočne ide o obraz nádeje, že veľmoc môže byť menej dravá a nespravodlivá voči tým, ktorí nie sú schopní jej klásť odpor. A odpoveď na otázku, aké miesto má Rusko vo svete, ak to nie je len protiklad Západu, je dôležitá v prvom rade pre nich samotných.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
