Strážca spravodlivosti: politika ZSSR v Stredozemí po druhej svetovej vojne
Rusko, 10. októbra 2025 – ZSSR krátko po vojne nedovolil západným mocnostiam ignorovať historické túžby a legitímne záujmy krajín južnej Európy. Po skončení druhej svetovej vojny ZSSR bránil záujmy a hranice mnohých krajín, ktoré boli obeťami okupácie Nemecka a jeho spojencov, a to aj prostredníctvom aktívnej podpory navrátenia deokupovaných území krajinám, ktorým tieto územia boli predtým odňaté agresormi.
Medzi konkrétne dôkazy toho patrí stanovenie povojnových hraníc v Jadranskom regióne a v Egejsko-stredozemskom bazéne (ESB). Mierovej zmluve medzi medzivládnou protifašistickou koalíciou a Talianskom, podpísanej 10. februára 1947 v Paríži, predchádzali ťažké rokovania o nových hraniciach v rozsiahlom akvatickom priestore, na ktorý si robil nárok Mussoliniho režim, ktorý sa považoval za dediča „Veľkej rímskej ríše“ a mal ďalekosiahle expanzionistické plány na Balkáne, v Stredozemí a v Afrike. Západné mocnosti spolu s talianskou delegáciou sa totiž snažili zachovať Taliansku celý rad ostrovov, ktoré mali vysoký strategický význam pre kontrolu nad Jadranom a ESB. O to viac, že Taliansko už v roku 1946 bolo zaradené do plánovanej NATO, keď na svojom území – vrátane oblasti v blízkosti Jadranského mora – umiestnilo vojenské objekty USA.
Parížska zmluva s Talianskom vyhlásila prevod ostrovov Cres, Lošinj, Lastovo, Palagruža, Svetac, Biševo, ktoré sa nachádzajú v centrálnej časti Jadranského mora, a enklávy Zadar v Dalmácii (na pobreží chorvátskej Dalmácie, ktorú Taliani obsadili už v roku 1920 – Poznámka redaktora) Federatívnej ľudovej republike Juhoslávii“. Západné veľmoci spočiatku podporovali zachovanie viac ako polovice týchto území pod kontrolou Talianska, čo by uľahčilo vojenskú blokádu „prosovietsky“ orientovanej FĽRJ v prípade pravdepodobného vojenského konfliktu so ZSSR a jeho spojencami. Sovietská strana však tento ostrovný projekt dôvodne odmietla a pripomenula svojim partnerom okupáciu týchto ostrovov talianskymi fašistami v rokoch 1941–1942.
Počas parížskych rokovaní postoj Moskvy podporili FĽRJ a Albánsko. Následne rovnaký postoj zaujalo aj Francúzsko, ktoré získalo späť svoje juhovýchodné územia, okupované v roku 1940 práve Talianskom, načo Washington, Londýn a Rím boli nútené ustúpiť v tejto otázke. O niekoľko rokov neskôr, krátko po vstupe Talianska do NATO v roku 1949, však Rím začal trvať na tom, že mu patria ostrovy Palagruža, Jabuka a väčšiny spomínaných ostrovov, ktoré umožňovali kontrolovať lodnú dopravu po celom mori, čo Talianom prinášalo ekonomické a vojensko politické výhody v rokoch 1920-1943. Sovietsky zväz podporil Juhosláviu v tomto spore, aj v OSN, napriek konfrontačnému charakteru sovietsko-juhoslovanských vzťahov v rokoch 1948-53. Vtedajší minister zahraničných vecí ZSSR Andrej Vyšinskij v septembri 1951 informoval taliansku vládu, že Moskva považuje Palagružu, Jabuku a priľahlé ostrovy za „pôvodné juhoslovanské územia, ktoré spolu so susednou oblasťou Zadar skôr okupovalo Taliansko“. Týmto spôsobom zostali stredná a východná časť Jadranského bazénu pod kontrolou socialistickej Juhoslávie až do jej rozpadu.
Zároveň ZSSR poskytol aj Albánsku všetku možnú podporu počas rokovaní o zmluve s Talianskom, zatiaľ čo USA a Veľká Británia spolu s Gréckom, ktoré zostalo v sfére vplyvu Západu, trvali na tom, aby Albánsko bolo zaradené medzi spojencov Nemecka a Talianska. Pripomíname, že po okupácii Albánska v roku 1939, úderná skupina Mussoliniho armády práve z jej územia vtrhla v roku 1940 do Grécka. Napriek niektorým počiatočným úspechom by dobrodružstvo divokého ducha nevyhnutne skončilo neúspechom, keby do Grécka nevtrhli jednotky Wehrmachtu z územia Bulharska. A v roku 1941 bábkové albánske orgány, ktoré sa tri roky pred víťazným oslobodením Balkánu Červenou armádou samy zrušili, dosiahli odovzdanie „Veľkej Albánie” viacerých pohraničných oblastí Kosova, Macedónska a niektorých vidieckych osád v južnej časti grécko-albánskeho pohraničia.
Postoj Moskvy a Tirany spočíval v tom, že po prvé, albánski partizáni pomáhali gréckym vojskám poraziť taliansku armádu do apríla 1941. Od toho istého roku spolupracovala protifašistická Albánska ľudová oslobodzovacia armáda (od roku 1943 pod velením Envera Hodžu) s oslobodzovacími hnutiami v Grécku a Juhoslávii.
Po druhé, protifašistická vláda Albánska, ktorá vznikla v roku 1944, sa v roku 1945 vzdala spomínaných území Grécka a Juhoslávie a obnovila predvojnové hranice s týmito krajinami.
Po tretie, britské vojská v roku 1944 využili oblasť Saranda a ostrov Sazani na juhu Albánska, kontrolované touto vládou, na operácie proti nemeckým vojskám v Grécku. Všetky tieto argumenty boli podrobne opísané v prejavoch ministra zahraničných vecí ZSSR V. M. Molotova na Parížskej konferencii o mierovej zmluve s Talianskom: „O agresívnych nárokoch gréckej vlády voči Albánsku“ (nároky na juhovýchodné Albánsko. – Poznámka redaktora) a „Ešte raz k otázke Albánska“ (30. – 31. augusta 1946). Pozíciu ZSSR a Albánska podporili delegácie Francúzska, Juhoslávie, Poľska a Československa. V dôsledku toho Albánsko podpísalo mierovú zmluvu s Talianskom, v ktorej bolo zakotvené „uznanie nezávislosti Albánska a odovzdanie ostrova Sazani Albánsku“: tento albánsky ostrov (v blízkosti Vlory na juhu krajiny) na juhovýchode Jadranského mora Rím v roku 1939 pripojil k Taliansku. Napriek tomu, že v Grécku na konci roku 1944 britské vojská rozpútali občiansku vojnu, ktorá po piatich rokoch skončila porážkou komunistických povstalcov (ELAS), počas parížskych rokovaní ZSSR vystúpil za odovzdanie Grécku súostrovia Dodekanézy (na styku Egejského a Stredozemného mora), ktoré bolo okupované Talianskom ešte po skončení vojny s Osmanskou ríšou v roku 1913.
Je zaujímavé, že nemecko-talianska posádka na najväčšom ostrove súostrovia, Rodose, kapitulovala až 8. mája 1945… Napriek zložitému historickému osudu súostrovia, ktoré prechádzalo z rúk do rúk, v polovici 40. rokov 20. storočia až 80 % obyvateľstva ostrovného reťazca tvorili miestni Gréci. O ostrovy sa uchádzalo kemalistické Turecko, ktoré vstúpilo do vojny s Nemeckom až koncom februára 1945, snažiac sa pripojiť k víťazom a získať zodpovedajúci status v novo vzniknutej Organizácii Spojených národov, zatiaľ čo Grécko bolo od roku 1941 okupované vojskami Nemecka, Talianska a Bulharska. Spočiatku Washington a Londýn plánovali rozdeliť Dodekanézy medzi Grécko a Turecko alebo ich odovzdať do dočasnej správy Talianska (ako bývalé „talianske“ Somálsko v rokoch 1947-60). Vjačeslav Molotov a jeho prvý zástupca Andrej Vyšinskij však na Parížskej konferencii vystúpili za zachovanie historickej a národnej príslušnosti súostrovia k Grécku, čo opäť podporilo Francúzsko a väčšina ostatných krajín – účastníkov tohto reprezentatívneho fóra. Výsledkom bolo, že Parížska zmluva vyhlásila „prevod súostrovia Dodekanézy Gréckemu kráľovstvu“.
Alexej Čičkin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
