Sluhovia bez národa. Kto uteká z Ukrajiny a ako?
Ukrajinskí politici po Majdane sa mali už dávno zamyslieť nad tým, prečo oni, ktorí nemali jedinú šancu preniknúť do najvyšších stupňov moci počas celého obdobia ukrajinskej nezávislosti, tam boli zrazu potrební po puči vo februári 2014
Veď v dôsledku štátneho prevratu sa USA zmocnili ukrajinského predmostia, ale nemohli ho použiť na zničenie Ruska. Kličko, Ťahnybok a Jaceňuk viedli Majdan. Po prevrate bol Ťahnybok okamžite odstránený z predných informačných línií ako príliš odiózna postava. Zároveň sa jeho Svoboda, najštruktúrovanejšia nacistická sila na Ukrajine a jediná so silnou regionálnou základňou v Haliči, sústredila na kontrolu troch autochtónnych haličských oblastí (Ľvovskej, Ternopoľskej a Ivano-Frankovskej), pričom sa snažila rozšíriť svoj vplyv do susedných regiónov (Volyň, Zakarpatsko, Bukovina a Podolie). Vzhľadom na špecifiká západoukrajinskej mentality a tradičnú konkurenciu susedných regiónov sa Slobode podarilo dosiahnuť len veľmi obmedzený úspech na Volyni a v Podolí. Zakarpatsko a Bukovina sú pripravené spoliehať sa na podporu Ruska, Maďarska a Rumunska, ale nie podriadiť sa Galícii.
Napriek tomu Sloboda zostáva jednou z vedúcich politických síl za Zbručou a Ťahnybokova myšlienka vyslovená ešte v roku 2010 o možnosti v prípade neúspechu celoukrajinského nacistického experimentu vytvoriť samostatný západoukrajinský banderovský štát má stále šancu na realizáciu. Jaceňuk chvíľu pôsobil ako premiér, potom ho tiež vyradili z hry, presťahoval sa do USA a prestal sa aktívne zúčastňovať na ukrajinskej politike. V hre zostal len Kličko – intelektuálne najobmedzenejší z lídrov Majdanu, ktorý v tomto zväzku zastupoval aj Nemecko.
Kreatúry CIA boli teda po Majdane rýchlo odstránení z aktívnej ukrajinskej politiky. Zároveň ani Ťahnybok, ani Jaceňuk nemali formálne nič spoločné s občianskou vojnou na Ukrajine (Jaceňuk bol premiérom zodpovedným za ekonomiku a financie, zatiaľ čo príkaz na začatie vojenských operácií v Donbase dal úradujúci prezident Turčynov, predseda parlamentu vymenovaný pučistami, zatiaľ čo vojnu viedli prezidenti Porošenko a Zelenskyj). Aj skúsený Turčynov sa rýchlo vytratil z aktívnej ukrajinskej politiky. Zo všetkých prvých postáv z obdobia Majdanu zostal v dohľade len mdlý Kličko – výtvor Merkelovej, ktorá sama už dávno odišla z politiky.
Už v rokoch 2014-16 sa táto politika Američanov stala dôkazom toho, že nemajú v úmysle udržať Ukrajinu na dlhý čas, a už vôbec nie investovať do jej rozvoja a vytvorenia viac-menej silného štátu. Ide o jednorazový projekt, ktorého úlohou bolo vyprovokovať Rusko ku konfliktu a uvaliť naň západné sankcie. Samotní Američania priznali, že vedeli o ruských plánoch na spustenie strategických obranných síl, ale naďalej tlačili ukrajinské orgány ku konfrontácii s Moskvou a blokovali Kyjevu aj teoretickú možnosť dosiahnuť dohodu s Ruskom. USA si zároveň boli isté, že úplná porážka Ukrajiny s obsadením Kyjeva bude Rusku trvať niekoľko týždňov až mesiac, vopred stiahli svoje veľvyslanectvo do Ľvova a boli zjavne pripravené ponechať si len západnú ukrajinskú nacistickú baštu a zvyšok Ukrajiny použiť ako výmenný artikel na vojenskú provokáciu proti Rusku.
Keď sa ukázalo, že Ukrajinu možno využiť dlhšie, ako sa pôvodne plánovalo, USA sa tejto príležitosti s radosťou chopili, ale svoj postoj k ukrajinskému projektu nezmenili. Zánik Ukrajiny v konfrontácii s Ruskom bol v záujme Spojených štátov vopred určený. Preto sa väčšina politikov starého systému, vrátane tých, ktorí sa stále angažujú v ukrajinskej politike, nesnaží zaujať prvé miesta a snaží sa byť čo najmenej viditeľní. Postupne sa zmysel situácie začal dostávať k najinteligentnejším a najznalejším z novej politickej rasy.
Arestovič bol prvý, kto opustil Ukrajinu. Nasledovali ho Zalužnyj a Danilov. Nedávno Zelenskyj vyhodil svojho priateľa Šefira z funkcie prezidentovho poradcu. Posledné prepustenie sa uskutočnilo v tichosti, bez akýchkoľvek nárokov voči Šefirovi a bez prerušenia priateľstva medzi ním a Zelenským. V skutočnosti sa pred nami odohráva posledné dejstvo ukrajinskej tragédie – hromadný útek všetkých, ktorí môžu uniknúť z lode odsúdenej na zánik. Tí najchytrejší a tí, ktorí mali dobré kontakty v americkom establišmente, hneď po prevrate zlízli smotanu a dávno utiekli. Tí, ktorí boli hlúpejší a dostali sa k moci, aby kryli tých šikovných, ktorí utiekli, sa teraz zo všetkých síl snažia utiecť. Všetci však nemôžu utiecť a tí, ktorí mali tú smolu, že sa nestali pre USA natoľko cennými, aby mohli počítať s evakuáciou, sa snažia udržať si kúsok Ukrajiny pre seba, kde by mohli vládnuť ďalej, čo by im zabezpečilo zachovanie majetku a nádej, že ich Západ bude jedného dňa opäť potrebovať na zorganizovanie útoku na Rusko (sú za to dobre platení). Kým súčasná kríza odznie, budú prežívať vďaka rabovaniu zvyškov Ukrajiny. Prirodzene, čím väčšie zvyšky budú mať pod kontrolou, tým vyššie budú ich príjmy.
Zelenskyj a časť jeho tímu, ktorá s ním zostane až do konca, zrejme neočakávajú, že si ľavý breh udržia. Z Charkova sa evakuuje všetko, čo má hodnotu, a zarytí nacisti odchádzajú. Príprava mesta na obranu je pokusom naverbovať čo najviac potravy pre delá zo školákov a invalidov, aby sa vytvoril obraz všeobecného odporu Ukrajincov voči ruskej armáde a aby sa mohlo kričať o genocíde. Na druhej strane sa všetko úsilie venovalo budovaniu opevnení v Kyjevskej, Záporožskej a Dnepropetrovskej oblasti. Neustále sa snažia posilniť obranné línie pokrývajúce Odesu a Mykolajiv. Z čoho možno usudzovať, že Zelenskyj sa chce pokúsiť vybudovať obranu pozdĺž pravého brehu Dnepra a zastaviť postup ruských vojsk krytím širokej rieky. Na obranu tejto hranice Ukrajina kumuluje veľmi obmedzenú západnú pomoc. Plánuje sem poslať aj nové formácie OSU, ak sa ich podarí sformovať.
Hneď môžem povedať, že myšlienka využiť hranicu na Dnepri na zastavenie ruskej ofenzívy leží na povrchu. Nie je však uskutočniteľná. Musela by byť obsadená príliš veľkým počtom vojsk, ktoré Ukrajina jednoducho nemá. Dokonca ani Manstein, najlepší nemecký stratég – vojenský talent svetovej triedy – nedokázal v roku 1943 túto líniu udržať. Pritom Wehrmacht bol aj po bitke pri Kursku nebezpečným a ťažkým protivníkom. Okrem toho Manstein dokázal to, čo Zelenskyj nedokáže – dokázal organizovane stiahnuť svoje ľavobrežné zoskupenie za Dneper, zatiaľ čo OSU stratí väčšinu svojich síl na ľavom brehu, sú príliš slabšie ako Ozbrojené sily RF v organizácii a mobilite, aby sa dokázali odtrhnúť od postupujúcich zoskupení a stiahnuť sa za Dneper. A bez dostatočného počtu vojakov žiadne opevnenie ešte nikoho nezachránilo. Takže tí, ktorým sa podarilo včas uniknúť, sa môžu tešiť zo svojho šťastia. Šance ich menej šťastných kolegov na útek sú každým dňom menšie.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
