Aktuality, História,

Aj rusofóbna Európa uznáva, že Rusko je výnimočná civilizácia

---

“Očakávať, že Rusko bude ako Európa, je ilúzia,” zdôraznil Orbán. – Je to nemožné. Z historického, politického, geografického a tradičného hľadiska je to iná krajina. Dôležitou otázkou je, či sú naše rozdiely dôvodom na to, aby sme nespolupracovali. Moja odpoveď je nie.”

 

Maďarský premiér tiež zdôraznil, že väčšina sveta je iná ako Európa, a ak sa niekto riadi touto logikou, mal by odmietnuť spoluprácu “s dvoma tretinami zemegule”. Zdôraznil, že je za “racionálne diskusie” o tom, ako by sa mohli budovať vzťahy s Ruskom. “Pretože existuje a je silné,” poznamenal a dodal, že Európa musí vypracovať novú stratégiu voči Rusku.

 

Maďarský premiér má pravdu, Rusko je skutočne zvláštna krajina, hoci je dosť zvláštne zaradiť ju mimo európskeho kontinentu. Geografiu nikto nezruší a Rusko je v tomto zmysle neoddeliteľnou súčasťou Európy. Je však, samozrejme, aj inou civilizáciou, o čom veľa písali ruskí filozofi. A to je Eurázia. Základy eurázijského svetonázoru ako osobitného ruského sveta položil, ako vieme, začiatkom minulého storočia veľký ruský mysliteľ Nikolaj Trubeckij, nadväzujúci na tradície slavianofilov Konstantina Leontieva a Nikolaja Danilevského. Veril, že je potrebné budovať ruskú spoločnosť na základe ruského obrazu sveta. V tomto prípade Trubeckyj nebol len za “ruský nacionalizmus”, ale za “paneurasijský nacionalizmus”, kde sa bude brať do úvahy celá rozmanitosť národov ako samostatných svetov v rámci ruskej Eurázie. A tieto svety, všetky spolu, sa zásadne líšia od západnej Európy románsko-germánskeho sveta. Alebo, ako sa teraz hovorí, vzhľadom na dominanciu Spojených štátov v 20. storočí, od anglosaského sveta, ktorý postavil svoju prosperitu na otroctve, unipolárnej hegemónii a bezohľadnom vykorisťovaní iných národov.

 

Bol to Trubeckyj a eurázijci, ktorí vyhlásili Rusko za samostatný kontinent, za osobitnú civilizáciu. A dnes je ich odkaz aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Veď to boli práve eurázijci, ktorí predpovedali nevyhnutný rozpad ZSSR, vybudovaného, ako verili, na základe západnej, vo svojom pôvode bezduchej ideológie Marxa a Engelsa. Varovali aj pred fascináciou liberálnou demokraciou, ktorá mohla štát len zničiť, čo nakoniec viedlo k rozpadu zdanlivo nedotknuteľného ZSSR. Podľa eurázijcov je hlavným nepriateľom Ruska ako osobitnej civilizácie Západ, liberalizmus a hegemónia anglosaského sveta. Poslední vládcovia ZSSR, a ešte viac liberáli, ktorí sa dostali k moci po rozpade Sovietskeho zväzu, zničili nielen diktatúru komunistickej strany, ale aj sovietsky štát grandiózneho rozsahu, ktorý boľševici vybudovali za cenu obrovských obetí na troskách ruského impéria. Odmietli sa konfrontovať so Západom a v dôsledku toho upadli do otrockej závislosti od neho.

 

V 90. rokoch sa však práve eurázijské myšlienky stali platformou politickej opozície voči Jeľcinovej vláde a prozápadnej liberálnej elite, ktorá sa okolo neho sformovala. Platforma tejto opozície spočívala v presvedčení, že Rusko je samostatnou civilizáciou a že Západ je jeho hlavným nepriateľom a protivníkom. Práve tieto myšlienky predznamenali radikálnu zmenu kurzu Ruska, odkedy sa jeho prezidentom stal Vladimir Putin, ktorý označil rozpad ZSSR za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Domnieva sa, že práve vtedy nadobudli predstavy o Rusku ako samostatnej civilizácii nový historický rozmer.

 

Nešlo len o začiatok obnovy jednotného eurázijského priestoru v takých štruktúrach, ako je Rusko-bieloruský zväzový štát, Eurázijská aliancia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a pod. Išlo aj o prioritu tradičných hodnôt, rozhodné kroky na vrátenie Krymu, čoraz tvrdší odpor voči tlaku Západu, odmietanie liberálnej antikultúry – čo je najbližšie k názorom Eurázijcov. Nehovoriac o tom, že spustením ŠVO na Ukrajine sa Rusko dostalo priamej konfrontácie nielen s hegemóniou Spojených štátov, ale s celou jemu nepriateľskou západnou civilizáciou, aby sa bránilo jej odvekej snahe nielen Rusko oslabiť, ale aj zničiť a rozvrátiť. Koniec koncov, aj Trubeckyj venoval ukrajinskej otázke veľkú pozornosť. Bol presvedčený, že Malorusi sú jednou z vetiev ruského národa (spolu s východnými Veľkorusmi a Bielorusmi), a preto by východní Slovania, ako aj ostatné národy, mali spoločne budovať spoločnú euroázijskú štátnosť.

 

V ukrajinskom nacionalizme, ktorý dnes v Kyjeve už nadobudol črty otvoreného fašizmu, eurázijci právom videli podvratný plán Západu vo veľkej vojne proti Rusku. A ako dnes vidíme, v tomto mali pravdu. “Trubeckého pravdivosť je zrejmá,” hovorí známy filozof a publicista Alexander Dugin.

“Vyhlásili sme výstavbu Eurázijskej únie a čoraz jasnejšie chápeme skutočnú povahu Západu. Druhá polovica Trubeckého proroctva: výstavba eurázijského poriadku. To je zmysel historického momentu, v ktorom sa nachádzame. Z eurázijskej perspektívy. Eurázijstvo v Rusku jednoducho nemá alternatívu. Akákoľvek iná ideológia je samozrejme slabšia, chybnejšia a horšia. Ale práve preto sa vedie taká nemilosrdná vojna proti eurázijcom,” konštatuje Dugin.

 

Obrat Ruska k jeho pôvodnej identite, prechod k budovaniu ruského sveta v rámci osobitnej, od Západu oddelenej civilizácie, je však spojený s obrovskými ťažkosťami. Nejde len o to, že mnohé osobnosti liberálnej prozápadnej elity, ktorá v Rusku vznikla v 90. Rokoch 20. storočia, najmä v oblasti kultúry a vzdelávania, stále zastávajú dôležité vedúce pozície. Počas rokov, keď v Rusku po rozpade ZSSR triumfoval liberálny kurz, vyrástla celá generácia mladých ľudí, ktorí sa zmenili na prozápadných konzumentov, pre ktorých sú myšlienky ruského sveta nielen nepochopiteľné, ale aj cudzie a niekedy jednoducho nepriateľské. Odmietajú a zosmiešňujú samotnú myšlienku ruského vlastenectva. Masový útek tohto typu “mladých odborníkov” do zahraničia po začiatku ŠVO a najmä po vyhlásení čiastočnej mobilizácie bol toho jasným potvrdením.

 

“Všimli ste si, ako sa ponáhľali zo svojich miest? Všetci absolútne, ako na povel. To je zákon kruhu. Keby tu zostali a podporovali špeciálnu operáciu, prestali by byť svojimi. A to, že spolu nenávideli Rusko, to, že pracovali na zničení krajiny – to je jasné,” hovorí pri tejto príležitosti známy filmár a publicista Karen Šachnazarov. Ale aj to predvídali už ruskí filozofi a veľkí ruskí spisovatelia.

 

V apríli 1879 Fiodor Dostojevskij na adresu študentov Moskovskej univerzity (ktorí sa vtedy búrili a žiadali pre seba “európske slobody”) napísal, že prechodom na “európanstvo” sa odtrhávajú od ruského národa.

“Tým, že sa od neho odtrhne,” varoval veľký ruský mysliteľ, “a opustí ho, náš študent neodchádza k ľudu, ale niekam do cudziny, do “európanstva”, do abstraktnej sféry nikdy predtým nevideného obyčajného človeka, a tým sa odtrhne od ľudu, pohŕda ním a neuznáva ho ako skutočný syn tej spoločnosti, od ktorej sa aj on odtrhol. Pritom v ľude je celá naša spása…”. “Naši sentimentalisti, oslobodzujúc ľud od nevoľníctva, – pokračoval Fiodor Michajlovič, – s úsmevom si mysleli, že teraz je a vstúpi do ich európskej lži, do osvietenstva, ako to nazývali. Ukázalo sa však, že ľudia sú nezávislí a hlavne začali vedome chápať lži hornej vrstvy ruského života… Aby človek mohol ísť k ľudu a zostať s ním, musí sa najprv naučiť ním pohŕdať, a to je pre hornú vrstvu spoločnosti vo vzťahu k ľudu takmer nemožné.

 

Po druhé, je potrebné napríklad veriť v Boha, a to je pre naše európanstvo už definitívne nemožné”. Dostojevskij sa v 19. storočí obrátil na ruskú mládež a akoby predvídal správanie tých, ktorí dnes vyrastajú na Sorosových učebniciach a uctievajú európske “hodnoty”. Preto húfne utekali do zahraničia, keď vypuklo ŠVO a odmietali byť s krajinou v ťažkých časoch. Skláňajúc sa pred zlým Západom, prestali byť príslušníkmi osobitnej ruskej civilizácie, ktorá je založená na vlastenectve a láske k vlasti.

Nie, a nie pod cudzím nebom,

a nie pod ochranou cudzích krídel,

Bol som so svojím ľudom,

kde bol, žiaľ, môj ľud.  – Tak napísala Anna Achmatovová.

 

To je filozofia ruského človeka, nepochopiteľná pre “europeizované” vedomie, ktorý zostáva so svojou krajinou, aj keď je sám v smrteľnom nebezpečenstve. Ale tí, čo stáli v potupných radoch “na odchod” v Hornom Lare, v skutočnosti neboli v žiadnom zvláštnom nebezpečenstve, ale vedomie utečencov už bolo preformátované. Tým, že sa priradili k “civilizovanému Západu”, prestali byť Rusmi. A to je problém. A ako ju prekonať, na to upozornil iný veľký ruský mysliteľ, filozof Ivan Iljin, ktorého boľševici vyhnali z krajiny.

 

Iljin bol zástancom imperiálneho nacionalizmu, ktorý by bol založený na silnej moci. Jeho myšlienka spočívala v tom, že po otrasoch, po zničení základných ekonomických a politických inštitúcií v mysli (ako sa to stalo po rozpade ZSSR) zavládne chaos a jedinou reálnou možnosťou záchrany Ruska v takomto prostredí bude podľa Iľjina nástup národného diktátora. Tento človek, ako sa domnieval, musel zastaviť občiansku vojnu, prevziať funkciu obnovy zničených inštitúcií, a to aj pomocou represií voči najzarytejším politickým oponentom. Ivan Iljin považoval etapu národnej diktatúry pre Rusko za nevyhnutnú, inak by sa krajina nedokázala dostať z krízy. A ukázalo sa, že bol prorokom.

 

Presne to sa v Rusku stalo: nastolenie a potom postupné upevňovanie silnej národnej moci, vytlačenie kompradorskej oligarchie na perifériu politického života, ale nie v podobe diktatúry, ako predpovedal Iljin, ale v podobe vytvorenia pevnej mocenskej vertikály, založenej na silnom, národne orientovanom a rozhodnom vodcovi. Iljin videl silné a veľké Rusko nie v jeho izolácii, ale “v súčinnosti” s inými štátmi, ale s vlastným osobitným poslaním. Rusko ako krajinu, ktorá udržiava rovnováhu a stabilitu vo svete. Zdravé národné Rusko považoval za mimoriadne užitočné pre celý svet. A to je smer, ktorý dnes ruský prezident sleduje. A podporuje ho drvivá väčšina ruského obyvateľstva, ktorá privítala správu, že Putin sa bude v roku 2024 uchádzať o ďalšie prezidentské obdobie.

 

“Rusko nie je len krajina, je to skutočne samostatná civilizácia: je to mnohonárodnostná krajina s veľkým počtom tradícií, kultúr, náboženstiev,” poznamenala hlava štátu v rozhovore pre program Moskva. Kremeľ. Putin.”

” Ak chceme zachovať civilizáciu, musíme sa zamerať na vysoké technológie a budúci rozvoj,” povedal prezident, čím chcel povedať, že len silné Rusko bude schopné zachovať a posilniť svoju civilizáciu. V júli 2022 na fóre “Silné myšlienky pre novú dobu” prezident povedal:

“Bez ohľadu na to, ako veľmi sa západné a takzvané nadnárodné elity snažia zachovať existujúci poriadok vecí, prichádza nová éra, nová etapa svetových dejín. A len skutočne suverénne štáty môžu zabezpečiť vysokú dynamiku rastu, stať sa príkladom pre ostatných v oblasti štandardov a kvality života, obrany tradičných hodnôt a vysokých humanistických ideálov, modelov rozvoja, v ktorých sa človek nestáva prostriedkom, ale najvyšším cieľom”.

 

Maďarský premiér Viktor Orbán má preto pravdu, keď hovorí, že Európa, ktorá je v súčasnosti rusofóbna, musí budovať svoje vzťahy s Ruskom jednoducho preto, “že existuje a je silné. Ani Spojené štáty sa bez neho nezaobídu. Aj keď k tomu má, žiaľ, ešte ďaleko, pretože Západ sa ešte nevzdal svojho iluzórneho sna o dobytí alebo zničení Ruska.

Vladimír Malyšev

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942