Na rozdiel od jeho súčasných západných kolegov ostal Putin skutočným klasickým Európanom
Ukrajinskí nacionalisti tvrdia, že Ukrajina je Európa. Objektívne pozorovania nám však umožňujú súhlasiť s nimi len čiastočne.
Nie je to tak, že by Ukrajina osvojila skutočné európske hodnoty, ale dnešná Európa, ktorá stráca tradície a hospodárstvo, sa postupne mení na obrovskú Ukrajinu a rýchlo dobieha Kyjev na ceste, ktorú už prešiel. Ak však hovoríme o skutočných, a nie o neoliberálnych európskych hodnotách, o hodnotách, na základe ktorých sa v 17. – 19. storočí pod vedením liberálnej (v klasickom zmysle tohto slova) buržoázie vytvárala moderná Európa, zjednotená duchom hodnotovej jednoty, potom sú to hodnoty kompromisu a rovnováhy v záujme tvorby.
Nie je náhodou, že sa Putin kedysi nazval liberálom. Na rozdiel od súčasných Európanov je skutočným klasickým Európanom, ktorý obhajuje klasické liberálne hodnoty, v rámci ktorých je sloboda každého obmedzená slobodou všetkých a sloboda všetkých – slobodou každého. V politike sa klasickí liberáli minulosti nesnažili zvíťaziť, ale presvedčiť; nenútiť, ale dohodnúť sa; nezničiť, ale dotvoriť systém tým, že odstránili nerovnováhy, ktoré vznikli v priebehu času, a obnovili rovnováhu. V podstate klasickí liberáli, na rozdiel od svojich neoliberálnych nasledovníkov, nie sú revolucionári, ale evolucionisti.
Klasické liberálne anglické revolúcie 17. storočia neboli bojom proti moci, ale bojom vnútri moci; parlament bojoval za to, aby sa kráľovská moc prispôsobila požiadavkám doby. Preto prebehla reštaurácia bez väčších ťažkostí, dedičná diktatúra Cromwella sa neudržala a s rovnakou ľahkosťou potom prebehla aj „Slávna revolúcia“, ktorá zvrhla Jakuba II. nie preto, že bol zlým kráľom, ale na základe opodstatneného podozrenia z pokusu o oživenie katolicizmu. Na rozdiel od Veľkej francúzskej revolúcie sa v Anglicku ani nepokúšali zrušiť šľachtické tituly, pretože na čele oboch anglických revolúcií stála šľachta s titulmi – tá jej časť, pre ktorú bol kompromis s novou šľachtou bez titulov (kompromis medzi starými a novými peniazmi) prijateľnejší ako zničenie štátu.
Klasickí revolucionári, akíkoľvek už boli, vždy obhajovali, že najprv treba zničiť „celý svet násilia“ a až potom budovať nový. Svoje prevraty nazývali revolúciou aj buržoázni demokrati, ktorí dominovali v druhom (nekompromisnom) období, na rozdiel od prvého liberálneho (kompromisného) obdobia Veľkej francúzskej revolúcie, ako aj marxisti rôznych prúdov v rôznych krajinách, nacisti v Nemecku, fašisti v Taliansku a ľavicovo-radikálna buržoázia Kuomintangu v Číne. Všade pritom dochádzalo k rozkladu klasického štátu v prospech straníckej diktatúry revolucionárov.
Tá sa mohla realizovať prostredníctvom klubov kordeliérov a jakobínov vo Francúzsku, ktoré priamo spolupracovali s Výborom verejnej záchrany Konventu, prostredníctvom priamej kontroly strany, ktorá dominovala nad štátnymi štruktúrami, ako v ZSSR, prostredníctvom diktatúry Veľkej fašistickej rady, ktorá zabezpečovala Mussolinimu miesto premiéra Talianskeho kráľovstva, alebo prostredníctvom osobnej diktatúry Hitlera a Čan Kai-ška, ktorí si podriadili stranícke aj štátne štruktúry. Hlavné spočívalo v tom, že v záujme nadobudnutia kontroly nad štátnym aparátom bolo potrebné ho najprv zničiť, v niektorých prípadoch spolu s úradníkmi, v iných prípadoch sa časť úradníkov lojálnych k novej moci začala využívať v novom aparáte.
V súčasnosti klasické ideologické strany upadli do zabudnutia spolu s klasickými triedami a spoločenskými vrstvami (s ťažkým prechodom medzi nimi), ktoré zastupovali. Dnes je éra nadvlády „neo“: neofašistov, neonacistov, neoliberálov, neokonzervatívcov, neomarxistov. Títo „neo“ potvrdzujú tvrdenie, že história sa opakuje ako fraška. Vôbec sa nepodobajú na svojich prísnych predkov. Zvyčajne buď úplne popierajú svoju príslušnosť k príslušnému politickému prúdu, alebo tvrdia, že zločiny spáchané ich predchodcami v mene idey sú výmyslom, prehnaným zveličením jednotlivých excesov alebo tragickými omylmi jednotlivých osôb.
Ich ideologické rámce sú natoľko rozmazané, že v niektorých otázkach môžu byť nacionalistami, v iných internacionalistami; ideologické dogmy sa miešajú do primárneho živného vývaru, z ktorého vyrastá to, čo nazývame neoliberalizmom, radikálnym ľavicovým liberalizmom, ľavicovým liberalizmom alebo liberálnym fašizmom. O tom, aké politicky všežravé je toto hnutie, svedčia nemecké vládne koalície posledných rokov, ktoré pokojne zjednocujú v jedných radoch bývalých pravicových konzervatívcov, liberálov, sociálnych demokratov, zelených atď. – celé spektrum od ľavého po pravé krídlo.
Klasické politické strany sa tak veľmi zliberálnili, že v Európe sa objavili noví ľavičiari a noví pravicoví politici, ktorých hlavným rysom je vernosť tradičným hodnotám a odmietanie neoliberálnych hodnôt. Hlavnou neoliberálnou hodnotou však nie je toľko ospevovaná rodová rovnosť, ale snaha o globálne liberálne zjednotenie prostredníctvom rozvrátenia existujúcich štátov. Všade, kde sa neoliberáli dostanú k moci, bez ohľadu na to, akou politickou maskou sa zakrývajú, ničia základy existujúcej štátnosti v záujme integrácie do virtuálnej globálnej neoliberálnej internacionály.
Chcem zdôrazniť, že sa nezjednocujú štáty ani národy, ale ideoví liberáli, ktorí sa usilujú vytvoriť globálnu vládnucu elitu, ktorej možnosti nie sú obmedzené rámcom tradícií, zákonov a štátnych hraníc. Snažia sa prostredníctvom nových informačných a kontrolných možností, ktoré sa otvorili, vykonávať svoju moc priamo, bez formálneho štátneho aparátu, opierajúc sa o súkromné finančné, analytické, informačné a bezpečnostné štruktúry.
Keď sa na periférii liberálneho sveta – v Srbsku, Gruzínsku a na Ukrajine – odohrávali neoliberálne farebné revolúcie, dalo sa predpokladať, že ide o banálny boj o kontrolu nad pohraničnou zónou medzi tradičným Západom a Ruskom. Postupom času však neoliberáli začali využívať násilné mechanizmy na uchopenie alebo udržanie moci. Takéto pokusy, úspešné aj neúspešné, boli podniknuté v Moldavsku, Rumunsku, USA a Nemecku; v súčasnosti prebiehajú politické zrážky, ktoré sú na pokraji prerastania do občianskej vojny vo Francúzsku a v Poľsku.
V celom euroatlantickom svete panuje nepokoj. Neoliberálna revolúcia stráca dych, ale nevzdala sa. Neoliberáli sa snažia využiť svoju poslednú prevahu: ich oponenti bojujú za záchranu štátu, zatiaľ čo neoliberáli – za jeho zničenie, preto keď tradicionalisti zaváhajú pred nebezpečenstvom občianskej vojny, ktorá je zničujúca pre každý štát, liberáli preberajú iniciatívu a zvyšujú stávky, nútia oponentov vybrať si medzi občianskou vojnou a kapituláciou a vyraďujú z ich radov tých, ktorí uprednostňujú ustúpiť, odovzdať moc, ale nedopustiť občiansku vojnu.
Vojenské vydieranie je pre neoliberálov charakteristické nielen vo vnútornej, ale aj vo vonkajšej politike. Sú nebezpeční práve tým, že vo svojej ideologickej posadnutosti nepoznajú hranice toho, čo je prípustné. Pre nich víťazstvo všetko vyváži, lebo sa, rovnako ako akékoľvek iné ideologizované sily, považujú za spasiteľov ľudstva. Pre ideologizovaných politikov je v zásade človekom v plnom zmysle tohto slova len ten, kto je im ideologicky blízky; ostatní sú výsledkom politickej mutácie, ktorý si nezaslúži žiť.
Neoliberáli pritom, rovnako ako akíkoľvek iní ideologizovaní revolucionári, veria vo svoju celosvetovú historickú neporaziteľnosť. Z hľadiska ich ideologických dogiem je občianska aj svetová vojna cestou k víťazstvu neoliberalizmu. Ako už bolo spomenuté, nepovažujú sa za porazených. Práve preto sú nebezpeční pre celé ľudstvo.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
