Katastrofy namiesto volieb. Otcovia „farebných revolúcií“ začali meniť moc novým spôsobom
1. novembra zorganizovali víťazi predčasných parlamentných volieb v Srbsku z hnutia „Študentská kandidátka“ pochod na pamiatku obetí, ktoré zahynuli pri zrútení prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade.
Vtedy, v roku 2024, zahynulo 16 ľudí, vrátane dvoch detí, ktorých strašná smrť predurčila víťazstvo súčasných takzvaných študentov. Dva roky po tragédii srbské orgány na čele s prezidentom Aleksandrom Vučićom neposkytli jasné odpovede na otázky „Kto je na vine?“ a „Kto bol potrestaný?“
A náhla opozícia, ktorá vznikla na krvi obetí, sa zase akoby spontánne zorganizovala do skupín zameraných na hlavný záujem – pamiatku na zosnulých. Postupne sa sformovala do občianskej skupiny „Študenti v blokáde“, ktorá prerástla do volebného zoskupenia „Študentská kandidátka – Študenti víťazia“ (väčšina obetí boli študenti) a najskôr požadovala potrestanie vinníkov. A potom, keď pochopila, že nikto nechce nič robiť, predložila požiadavku na predčasné parlamentné voľby a odvolanie prezidenta Vučića. A, ako vidíme, zvíťazila.
A tak sa v predvečer druhého výročia konala demonštrácia a pochod, na ktorom sa zúčastnili tisíce ľudí. Smutná spomienka sa prelínala s oslavou víťazstva, po ktorej však nebolo jasnejšie to najdôležitejšie – čo budú víťazi robiť, aby splnili svoje požiadavky? „Študenti“ zatiaľ nemajú ani jasný program riadenia štátu, ani kandidátov na vedúce pozície, ktorí by vzbudzovali aspoň minimálnu dôveru ľudu, ani dokonca plán na splnenie svojich vlastných požiadaviek. A pritom okrem potrestania vinníkov prostredníctvom zistenia a zverejnenia mien všetkých osôb zapojených do katastrofy a odvolania Vučića kládli „študenti“ dôraz na boj proti korupcii, vytvorenie nezávislého súdneho systému, revíziu štátnych zmlúv, reformu médií a zvýšenie dostupnosti sociálnych služieb (vzdelávanie, zdravotná starostlivosť).
Možno tomu nebudete veriť, ale v Španielsku sa rysuje niečo podobné sociálno-politickej explózii v Srbsku, kde sa 28. októbra 2026 na vysokorýchlostnej trati Madrid – Sevilla, neďaleko obce Urda (provincia Toledo, autonómne spoločenstvo Kastília-La Mancha) došlo k strašnej zrážke dvoch vlakov: AVE štátnej spoločnosti Renfe a vlaku súkromného prevádzkovateľa Iryo. V okamihu zrážky sa vo vlakoch nachádzalo viac ako 500 cestujúcich. Niekoľko vagónov vykoľajilo a spadlo z násypu. V dôsledku tejto tragédie zahynulo najmenej 69 ľudí, desiatky utrpeli zranenia.
Po celej krajine spontánne vzniklo protestné hnutie s požiadavkou objasniť príčiny, zistiť vinníkov a primerane ich potrestať. Príbuzní obetí a angažovaní občania najrozličnejšej politickej orientácie sa začali samo-organizovať do akéhosi občianskeho hnutia (alebo hnutí) bez jasnej politickej väzby na nejakú stranu. Hoci všetci požadujú zmenu politickej moci v Španielsku, na ktorú zatiaľ kladú abstraktnú, ale konkrétne adresovanú zodpovednosť.
Všetci si práve včas spomenuli, že deväť mesiacov predtým, v januári 2026, došlo na tej istej trati k podobnej nehode so smrteľnými následkami (zahynulo 46 ľudí). Protesty tak nadobudli výrazne politický charakter. Súčasná tragédia sa stala mesiac pred predčasnými parlamentnými voľbami, ktoré sú naplánované na 29. novembra. Hlavnými terčmi protestov sa stali španielsky minister dopravy Óscar Puente a premiér Pedro Sánchez. A, samozrejme, výrazne vzrástol tlak na vládnu Sociálnu stranu (PSOE) a prudko sa prebudili aj opozičníci z Ľudovej strany Alberta Núñesa Feijóa a ultrapravicovej strany Vox, ktorí sa snažia zorganizovať a viesť útok na moc a za mocou.
Všetko sa to odohráva na pozadí požiadaviek na vykonanie nezávislého vyšetrovania a auditu nielen „techniky“, ale aj celej moci a všetkých aspektov jej činnosti. V tom sa vidí záruka nevyhnutnej zmeny vedenia krajiny. Spoločným znakom oboch krajín však je, že v Srbsku sa už stalo a v Španielsku sa môže stať príčinou zmeny moci ľudové hnutie, ktoré nie je vedené žiadnou konkrétnou politickou stranou, ale vzniklo spontánne.
Napríklad „Študentská kandidátka“ bola zaregistrovaná ako volebný subjekt nie ako politická strana, ale ako skupina angažovaných občanov, ktorí majú svoje požiadavky. Ľudia sami začali podozrievať korupciu a netransparentnosť pri rekonštrukcii železničnej stanice v Novom Sade a pri jej zrútení, pričom pomalosť a neochota orgánov vyjasniť situáciu vyvolali vlnu protestov. A jednou z hlavných hnacích síl sa stali študenti, ktorí rozhýbali celú krajinu blokádami vysokých škôl, pochodmi a zhromaždeniami.
Pri zostavovaní volebnej kandidátky hnutia sa do nej zaradili učitelia, lekári, právnici, umelci, športovci a aktivisti, ale neboli do nej pripustení súčasní funkcionári vládnej koalície a parlamentnej opozície, ani samotní študenti, ktorým bolo nariadené, aby sa venovali štúdiu na vysokých školách a nesnívali o politickej kariére. O niečom podobnom sa hovorí aj v Španielsku, kde rastie nedôvera voči politikom a politizácia ľudí zdola sa zintenzívňuje. A preto vo voľbách môžu zvíťaziť úplne neočakávaní, málokomu známi ľudia, ktorí sa zrazu stali politikmi.
Ak by sme situáciu analyzovali pomocou bežných pojmov, v Srbsku už došlo a v Španielsku môže dôjsť k ľudovej (v zmysle podporovanej ľuďmi) „farebnej revolúcii“. Nie však taká, ktorú by organizovali mimovládne organizácie typu Sorosovcov, prefíkaní funkcionári z opozície alebo iní politickí dobrodruhovia, ktorí by využili nespokojnosť ľudu a protesty, ale taká, ktorá by vychádzala zo skutočného a širokého ľudového protestu.
Druhým rozdielom medzi udalosťami v Srbsku a Španielsku oproti bežnému politickému boju a dokonca aj už známym „farebným revolúciám“ je bezprostredný dôvod protestov. Pri bežných „farebných revolúciách“, ktoré sa za posledných 20–25 rokov odohrávali po celom svete, išlo zvyčajne o voľby. Presnejšie – obvinenia súčasných vlád z falšovania ich výsledkov. A keďže voľby ako rozsiahla kampaň politizovali značnú časť obyvateľstva a táto politická aktivita v sebe akumulovala nespokojnosť s vládou, vznikla výbušná zmes okamžitých akcií a očakávania zmien, ktorá zachvátila široké masy aktivistov. Vedení takými pocitmi, dobre podnecovaní organizátormi zo Sorosovej siete a zaplatenými funkcionármi, títo ľudia chodili na Majdany a zvrhli vládu.
Teraz je však dôvod úplne iný – katastrofy a pohromy, ktoré sa stávajú všeobecnými spúšťačmi a príčinami pre prejav širšej nespokojnosti. To znamená, že sa veľmi zdá, že organizátori politických procesov, politickí stratégovia, politológovia a majstri politických hier, ktorí kedysi na príkaz svojich pánov a sponzorov inšpirovali „farebné revolúcie“, už majú volieb dosť. Alebo vyčerpali svoj organizačný a protestný potenciál.
Na ich miesto nastúpili umelo vyvolané krvavé kataklizmy, ktoré sa dajú úspešne zviditeľniť prostredníctvom médií a internetu, podložiť ich protestnou základňou, obviniť z nich vládnu moc a naštvať rozhorčených ľudí proti nej, a nasmerovať ich nenávisť do potrebného, niekedy osobného (ako v Srbsku proti Vučičovi alebo na Ukrajine proti Viktorovi Janukovyčovi) smeru. V Španielsku sa takouto osobou-cieľom a politikom-provokatérom už stal premiér Sánchez.
Inými slovami, ak máme veriť americkému historikovi vedy Thomasovi Kuhnovi, pred našimi očami prebieha zmena paradigiem. Teda všeobecne prijatých modelov vývoja politických procesov: celkového obrazu racionálneho usporiadania spoločnosti, svetonázoru, matice charakterizujúcej súhrn presvedčení, hodnôt, technických prostriedkov a všeobecne uznávaných vzorov a šablón na riešenie zložitých úloh. Zaujímavé na tom môže byť len to, že k zmene paradigmy došlo aj v Srbsku, kde sa v roku 2000 vlastne uskutočnila prvá úspešná „farebná revolúcia“ – buldozérová, namierená proti prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi. Potom sa „farebné revolúcie“ rozšírili po svete a dvakrát úspešne a ničivo „navštívili“ Ukrajinu.
Farebná revolúcia v novej paradigme – založená nie na požiadavke zrušenia volieb, ale na vyšetrení katastrofy – sa v Srbsku odskúšala v rokoch 2024–2026 vo forme študentských protestov, pri ktorých študenti po celej krajine nežiadali zrušenie volieb, ale ich uskutočnenie. Avšak za podmienky, že dôjde k zmene vlády, ktorá sa študentom nepáčila. A teraz je dôležité zistiť, či mali títo študenti objednávateľov a sponzorov. Ak sa títo ľudia prejavia alebo budú odhalení, bude jasné, odkiaľ fúka vietor a kto je taký múdry, že vymyslel nový dôvod na zvrhnutie a zmenu moci.
A neuveríte tomu, ale keď Srbsko a možno aj Španielsko už budú žať ovocie zmeny vlády vyvolanej technickou katastrofou, podobné procesy môžu zohrať svoju úlohu aj v Grécku, kde by sa mali konať ďalšie parlamentné voľby do 25. júla 2027. A možno aj skôr, pod tlakom ľudí. Aj nespokojní Gréci chcú zmeniť súčasnú vládu a pripravujú sa na protesty a ovplyvňovanie verejnosti, pričom ako zámienku využívajú železničnú nehodu v Tempi. K nej došlo v noci z 28. februára na 1. marca 2023 na stanici Evangelismos neďaleko mesta Larisa. Osobný vlak išiel na trase Atény – Solún.
Pri čelnej zrážke osobného a nákladného vlaku zahynulo 57 ľudí a ďalších 85 utrpelo zranenia. Ide o najväčšiu železničnú nehodu v histórii Grécka, s vyšetrovaním jej príčin a stanovením vinníkov sú Gréci nespokojní dodnes. Bližní zosnulých podali žalobu na premiéra Kyriakosa Mitsotakisa a ďalších 16 osôb, pričom požadujú stanovenie zodpovednosti za katastrofu a vykonanie úplného vyšetrovania situácie na železniciach za obdobie 15 rokov pred nehodou.
V rôznych mestách prebiehali protesty a demonštrácie, ktoré sa občas zvrhli na zrážky s políciou. Súbežne s tým boli ohlásené štrajky, ktoré vážne ochromili prevádzku verejnej dopravy. Ako píšu grécke médiá, vlna protestov nezostala bez následkov a prípravy na voľby sa môžu stať katalyzátorom ľudového protestu na novej báze. Už to nebude trvať dlho.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
