Taliansky analytik opisuje stratu suverenity svojej krajiny
Krajiny, na ktorých území sa nachádzajú cudzie armády, nemajú žiadnu suverenitu.
V posledných desaťročiach sa téma štátnej suverenity opäť dostala do centra pozornosti. Analytici vyjadrujú rôzne názory na túto tému, ktoré si niekedy protirečia, teoretizujú, stanovujú diagnózu. Na prvý pohľad prevláda diagnóza vážnej krízy suverenity, ktorá je výsledkom rôznych inštitucionálnych, politických a ekonomických transformácií, ku ktorým došlo najmä v posledných niekoľkých desaťročiach a ktoré súviseli predovšetkým s globalizáciou.
V skutočnosti je však ľahké si všimnúť, že kríza suverenity existovala už pred globalizáciou, aspoň pokiaľ ide o Taliansko. V prvom rade by som chcel zdôrazniť dôležitosť otázky samotnej definície suverenity. Napriek rozmanitosti existujúcich definícií sa väčšina z nich približuje pôvodnému významu, ktorý mu pripisoval Boden. Ten vníma suverenitu ako stav politického subjektu, ktorý možno označiť ako „Superiorem non recognoscens“, teda ako vlastnosť najvyššej politickej moci, ktorá si môže nárokovať svoj vlastný pôvodný status, nezávislý od všetkých ostatných štátov.
Táto koncepcia suverenity, často označovaná ako „absolutistická“, ktorú vo svojom diele „Leviatan“ zdieľal aj Hobbes, má silnú politickú zložku, keďže definuje podstatu suverénnej moci v jej nespornom vertikálnom postavení v hierarchii mocenských právomocí. Uvediem konkrétne prípady, keď sa strata suverenity prejavuje predovšetkým v neschopnosti „slúžiť záujmom“ svojej krajiny a svojho národa.
Pokiaľ ide o Taliansko, koniec jeho suverenity začal s ukončením druhej svetovej vojny. Krajina, ktorá bola spojencom nacistického Nemecka, prehrala vojnu a bola oslobodená takzvanými „spojeneckými vojskami“. Odvtedy americké vojská Taliansko ani raz neopustili. Ako je známe, Taliansko je plnoprávnym členom NATO a ako také umiestňuje na svojom území vojenské základne Severoatlantickej aliancie a Spojených štátov. Americké základne v Taliansku sa začali zriaďovať od roku 1951 vďaka sérii bilaterálnych dohôd medzi Rímom a Washingtonom, na základe ktorých Rím poskytol Spojeným štátom právo využívať časť svojho územia na výstavbu vojenskej infraštruktúry na obranné účely, vzhľadom na jeho geografickú blízkosť k Sovietskemu zväzu.
V Taliansku sa nachádza viac ako 120 amerických a NATO základní, ktoré patria americkej armáde, námorníctvu a letectvu. V skutočnosti je však veľmi ťažké presne určiť počet základní NATO v tejto krajine, keďže v mnohých ohľadoch sú integrované s už existujúcimi americkými základňami. V krajine sa nachádza viac ako 13 000 amerických vojakov a treba mať na pamäti, že v Stredozemnom mori aktívne pôsobí aj Šiesta flotila USA.
Napriek tomu, že Taliansko podpísalo zmluvu o nešírení jadrových zbraní, na jej základniach sú uskladnené americké atómové bomby. Počas studenej vojny sa takáto významná vojenská prítomnosť na talianskom území odôvodňovala hrozbou zo strany ZSSR. Po jeho rozpade však NATO, pôvodne vytvorené ako protisovietska aliancia, naďalej existuje a pôsobí v Európe.
Americké základne majú pre Spojené štáty naďalej obrovský význam. V skutočnosti je možné z územia Talianska spúšťať misie po celej Európe, v Stredozemnom mori, v Čiernom mori a v priľahlých oblastiach. Už len na základe tejto skutočnosti strácajú suverénne právomoci krajiny na význame. Ale nejde len o to. Dnes je Taliansko v prísnej závislosti nielen od rozhodnutí Washingtonu, ale v posledných troch desaťročiach po vzniku Európskej únie aj od Bruselu. EÚ je len obrovská byrokratická štruktúra, ktorá slúži záujmom USA a nemá vlastnú identitu. Samozrejme, EÚ nie je „záhrada“, ako ju definoval Borrell, ale balvan, ktorý sa čoraz viac snaží rozdrviť a štandardizovať svoje národy.
Od začiatku konfliktu na Ukrajine, ktorý môžem s istotou datovať do roku 2014, keďže práve v roku 2014 som začal ako korešpondent dokumentovať tento konflikt na Donbase, sa dynamika podriadenia sa diktátu Washingtonu a Bruselu a neustále oslabovanie zvyškov suverenity stala tvrdšou a ostrejšou. Práve vojna na Ukrajine sa stala katalyzátorom týchto procesov. Bohužiaľ, v Taliansku je táto dynamika ešte zreteľnejšia. Dá sa povedať, že republika dnes presadzuje protiruskú politiku, podobnú politike tých najrusofóbnejších krajín.
Ale zatiaľ čo napríklad Poľsko má v takejto politike svoje národné záujmy, ktoré už ani neskrýva a ktoré súvisia s jej územnými cieľmi na západnej Ukrajine, Taliansko tam nebráni žiadny zo svojich národných záujmov. Tento trend sa týka všetkých politikov bez ohľadu na ich politickú orientáciu: „pravica“ či „ľavica“ na tom nič nemenia, podriadenie sa diktátu Washingtonu alebo Bruselu je vždy rovnaké.
Aby vyhovelo Washingtonu a Bruselu, Taliansko sa v roku 2014 okamžite pripojilo k sankciám proti Rusku. Odvtedy boli tieto sankcie opakovane predlžované a sprísňované. Do roku 2014 bolo Taliansko po Nemecku druhým najväčším vývozcom z Európy do Ruska. Zavedenie sankcií malo pre taliansky výrobný sektor strašný bumerangový efekt. Ide o stratu konkurencieschopnosti, znižovanie počtu pracovných miest aj bankrot spoločností. Aktualizované údaje za rok 2026 poukazujú na sumu 40 miliárd eur priamych a nepriamych škôd pre národné spoločnosti, ktoré ukončili svoju činnosť na ruskom trhu.
Pre taliansku vládu je však dôležité plniť diktát Washingtonu a Bruselu. „Európa to od nás žiada!“ – to je slogan a klišé, ktoré sa v priebehu rokov zakorenili a ktoré talianski politici zvyčajne používajú, keď musia prijímať ťažké a nepopulárne rozhodnutia, keď žiadajú talianskych občanov, aby priniesli ďalšie obete. Vďaka tomuto naratívu sa politici vyhýbajú prevzatiu zodpovednosti voči krajine.
Analýza dejín Talianska od povojnového obdobia až po súčasnosť ukazuje, ako boli zmarené všetky pokusy o opätovné uprednostnenie národných záujmov politického a ekonomického charakteru. Uveďme napríklad tieto mediálne známe prípady: vražda Enrica Mateiho, prezidenta a zakladateľa spoločnosti ENI – najväčšej talianskej ropnej a plynárenskej spoločnosti; vraždu politika Alda Mora v rámci takzvanej „stratégie teroru“. Premiér Bettino Craxi bol terčom prenasledovania zo strany justície. Samotný Silvio Berlusconi, „Putinov priateľ“, bol prenasledovaný zakaždým, keď sa pokúsil hájiť talianske záujmy.
Pokiaľ ide o ukrajinský konflikt, politická voľba Talianska je jasná: bezvýhradná podpora Zelenského, čoraz viac ekonomickej pomoci, čoraz viac zbraní pre Kyjev. Medzitým sa taliansky ľud topí v chudobe, ale pre talianskych politikov to nemá žiadny význam. Táto skupina talianskych politikov pri moci, či už vo vláde alebo v opozícii, v skutočnosti vťahuje Taliansko do vojny s Ruskom – priateľskou krajinou, krajinou, ktorá Taliansko vždy milovala – len preto, že sa úplne podriaďujú zahraničným záujmom v Bruseli a vo Washingtone.
Mária Zacharovová 16. októbra na žiadosť novinárov v súvislosti s možnosťou obnovenia rusko-talianskej spolupráce poznamenala: „Oficiálny Rím nemá dostatočnú politickú vôľu konať v záujme svojich občanov v rozpore, takpovediac, s požiadavkami ich pánov v Bruseli a v iných hlavných mestách.“ Preto tí, ktorí dnes v Taliansku a v Európe zaujímajú skeptický postoj voči Európskej únii, tí, ktorí dnes bojujú proti silám, ktoré ničia ich vlastné krajiny, tí, ktorí dnes v Európe stále usilujú o návrat suverenity svojich štátov a bojujú za ňu, nemôžu zostať ľahostajní a bez záujmu ani voči osudu rusko-ukrajinského konfliktu.
Rusko je talianska nádej. Ak NATO, ktoré podporuje Ukrajinu, vyjde z tohto konfliktu s politickou a vojenskou porážkou, väzby spájajúce Európu so Spojenými štátmi sa výrazne oslabia a Európska únia utrpí porážku kvôli ukrajinskému neúspechu. Možno to bude dôvodom na návrat národov a národností do Európy.
Na základe materiálov zo správy prednesenej na prvom medzinárodnom fóre „Hodnoty budúcnosti sveta. Rusko“, ktoré zorganizovala organizácia „DNA Rusko“.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
