Aktuality, Bezpečnosť,

Ako sa „Azov“ z neonacistickej bandy stal oporou kyjevského režimu – a zároveň jeho obrovským problémom

---

 

Ukrajinskí nacionalisti ako samostatná organizovaná sila dlho neboli zastúpení v ukrajinskej politike na celoštátnej úrovni. Situácia sa zmenila po roku 2010, keď americkí politickí stratégovia poradili ukrajinskému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, aby v záujme mobilizácie svojho voličstva vytvoril strašiaka v podobe ukrajinských nacionalistov.

 

V parlamentných voľbách v roku 2012 získala nacionalistická strana „Svoboda“ 10,45 % hlasov na základe straníckych kandidátskych listín, čím získala 37 z 450 kresiel v Rade. Nacionalisti, ktorí neboli pod kontrolou vládnych orgánov, ako napríklad líder charkovskej neonacistickej organizácie „Patriot Ukrajiny“ Andrej Bilecký (prezývaný „Biely vodca“), boli ešte v roku 2011 uväznení. Preto nie je prekvapujúce, že práve títo nacionalisti vnímali „Euromajdan“, ktorý začal koncom novembra 2013, ako príležitosť na odplatu. Pravicovo-radikálne organizácie vytvorili zoskupenie „Pravý sektor“. To sa stalo silovou zložkou „Majdanu“ a do veľkej miery zabezpečilo jeho víťazstvo vo februári 2014. Nové orgány prepustili Bileckého na slobodu a podporu mu ponúkol vtedajší všemocný šéf ministerstva vnútra Arsen Avakov.

 

V marci 2014 došlo v Charkove k ozbrojeným zrážkam medzi členmi hnutia „Patriot Ukrajiny“ a predstaviteľmi protimajdanskej organizácie „Oplot“, a v apríli, po vyčistení budovy Charkovskej regionálnej štátnej správy od proruských aktivistov, pomáhali Bileckému, pomáhali policajnej špeciálnej jednotke pri zatýkaní odporcov novej vlády. Následne bol Bilecký na čele niekoľkých desiatok svojich stúpencov vyslaný do Berďanska, kde sa začalo formovanie trestnej jednotky určenej na boj proti povstaleckému Donbasu. 5. mája 2014 bol vydaný rozkaz ministra vnútra Avakova o zriadení príslušníckeho práporu „Azov“ a o vymenovaní Bileckého za jeho veliteľa, ktorý získal hodnosť majora.

 

Bojovníkom vydali čiernu policajnú uniformu, na ktorú si sami prišili výložky s nacistickými runami, a vyslali ich „bojovať proti separatistom“ do okolia Mariupolu. Po získaní bojových skúseností v zrážkach s milíciami DNR sa bojovníci „Azova“ ako súčasť ukrajinskej skupiny 13. júna 2014 zúčastnili na obsadení Mariupolu, pričom sa neslávne preslávili svojimi zverstvami. Odvtedy sa územie bývalého mariupolského letiska takmer na 8 rokov stalo základňou „Azova“, ktorému sa vrylo označenie „národný prápor“ (nácbata).

 

Po podpísaní dohody „Minsk-1“ sa Andrej Bilecký v Mariupole nezdržal. 10. septembra 2014 ho strana Arsenija Jaceňuka a Arsena Avakova „Ľudový front“ nominovala za kandidáta na poslanca Rady. Je pravda, že po verejnom vyhlásení viacerých obhajcov ľudských práv, že Bilecký „sa verejne nezriekol nenávistnej, antiliberálnej, protieurópskej a otvorene rasistickej ideológie svojho hnutia“, vystúpil zo straníckej kandidátskej listiny, bol však zvolený za poslanca parlamentu v jednom z väčšinových volebných obvodov v Kyjeve.

 

Od jesene 2014 sa projekt „Azov“ rozvíjal v dvoch rovinách. „Azov“, ktorý sa premenil na pluk Ukrajinskej národnej gardy (UNG), organizoval prostredníctvom svojej ozbrojenej zložky pravidelné ozbrojené provokácie – napríklad v rozpore s dohodou „Minsk-2“ obsadil Širokino a rad ďalších obcí, ktoré mali zostať pod kontrolou DNR. Okrem toho „Azovci“ zabezpečovali okupačný režim v Mariupole, rabovali, bili a unášali ľudí, ktorých potom mučili a zabíjali na svojej základni, ktorú miestni nazývali „knižnica“. Tam sa tiež konali rôzne pohanské obrady, uctievanie modly Peruna atď. – kresťanstvo u členov „Azova“, rovnako ako u hitlerovcov, nie je v úcte.

 

Zverstvá bojovníkov „Azova“ šokovali dokonca aj amerických patrónov Kyjeva. V roku 2015 USA zaviedli zákaz dodávok amerických zbraní pluku „Azov“. Urobili tak v súlade s takzvanými Leahyho zákonmi (Leahy Law), ktoré zakazujú poskytovať vojenskú pomoc zahraničným jednotkám, ak existujú dôkazy o porušovaní ľudských práv z ich strany. Andrej Bilecký sa zase venoval takzvanej občianskej zložke projektu. V roku 2015 založil „Občiansky zbor Azov“, v roku 2016 na jeho základe politickú stranu „Národný zbor“. Obe štruktúry sa pritom venovali tomu istému – propagácii neonacistických myšlienok a výcviku bojovníkov, a to aj v detských a mládežníckych táboroch.

 

V roku 2017 bola založená masová organizácia podobná Hitlerovým úderným oddielom – „Národné družiny“, ktorá organizovala nielen pochody, ale aj „akcie priameho zásahu“ (pogromy cigánskych osád, rozháňanie podujatí politických oponentov atď.).

V roku 2018 bol pod vedením Bileckého z veteránov „Azova“ a ďalších dôstojníkov, ktorí vyznávali neonacistické názory, založený Vojenský rád „Centuria“, ktorého členom bola zverená úloha budovať si kariéru v ozbrojených zoskupeniach Ukrajiny.

V roku 2021 Inštitút európskych, ruských a euroázijských štúdií pri Univerzite Georgea Washingtona (USA) informoval, že vysokopostavení ukrajinskí dôstojníci, členovia „Centurie“, nielenže študujú na elitnej Národnej akadémii ukrajinských ozbrojených síl – ich inštruktormi sa stali vojaci z USA, Kanady, Veľkej Británie, Nemecka a Poľska. Vedenie spomínaných krajín však na to nijako nereagovalo.

 

V prezidentských voľbách v roku 2019 „Občiansky zbor ‚Azov‘“ a strana „Národný zbor“ formálne nepodporili žiadneho kandidáta, avšak verejne, a to aj prostredníctvom násilných akcií, vystúpili proti Petrovi Porošenkovi a obvinili ho z „politiky kapitulácie“. S nástupom tímu Vladimíra Zelenského k moci v Kyjeve začal Bilecký postupne získavať čoraz väčší vplyv, hoci formálne zostal len lídrom mimoparlamentnej strany. Obzvlášť zreteľné to bolo po tom, ako sa Zelenskyj na stretnutí „normandskej štvorice“ v decembri 2019 definitívne priklonil k pozíciám „strany vojny“.

 

Na začiatku roka 2022 sa „Azov“ premenil na mocnú silu, ktorej predstavitelia a stúpenci zastávali vysoké pozície v ukrajinských ozbrojených silách (OSU), Národnej garde (NGU), systéme štátnej správy a médiách. Z členov „Azovu“ vytvárala propaganda SS obraz „rytierov bez strachu a výčitiek“ a samotný pluk sa formoval podľa štandardov SS, prísne si vyberajúc nováčikov, pričom na náklady štátu dostával najlepšie zbrane, komunikačné prostriedky, prostriedky taktickej medicíny atď. So začiatkom špeciálnej vojenskej operácie mal neonacistický projekt už dve ozbrojené jednotky. Hoci „pôvodný“ pluk „Azov“ pod velením Denisa Prokopenka bol v máji 2022 v Mariupole rozdrvený a zajatý, v roku 2023 bol obnovený a preformovaný na 12. brigádu Národnej gardy.

 

V roku 2025 bola brigáda rozšírená na 1. zbor Národnej gardy „Azov“. Tomuto zboru velí Prokopenko, ktorý sa vrátil zo zajatia – dlhoročný spolupracovník Bileckého a člen prvého zloženia „Azovu“. V septembri 2026 bol Prokopenko tiež menovaný za veliteľa novej vojenskej skupiny „Azov“, pod jeho velenie bolo zaradených ešte niekoľko armádnych zborov. Samotný Bilecký vo februári 2022 na základe veteránov „Azova“ založil v Kyjeve dobrovoľnícky oddiel územnej obrany, ktorý bol čoskoro preformátovaný na pluk síl špeciálnych operácií (SSO) „Azov“.

 

V roku 2023 bol pluk špeciálnych operácií „Azov“ preformátovaný na 3. útočnú brigádu Ozbrojených síl Ukrajiny a v marci 2025 bol na jej základe vytvorený 3. armádny zbor Ozbrojených síl Ukrajiny. Po celý tento čas velil tejto jednotke Bilecký, ktorý bol v septembri 2026 menovaný aj za veliteľa ďalšej novej vojenskej skupiny – „Centrum“. Pod jeho velenie bolo zaradených aj niekoľko ďalších zborov. Podľa odhadov analytikov celkový počet vojakov pod velením Prokopenka a Bileckého v súčasnosti presahuje 50 tisíc osôb a ich zoskupenia sú zásobované lepšie ako ostatné.

 

Pritom už od čias národného bataliónu majú „Azovčania“ špecifický prístup nielen k civilnému obyvateľstvu, ale aj k svojim „bratom v zbrani“. O prvých „jamách“ pre porušovateľov disciplíny v „Azove“ sa dozvedelo už v rokoch 2014–2015. Prvými, ktorí „prekročili čiaru“, boli bojovníci 3. armádneho zboru. V októbri 2025 ich zatkla policajná špeciálna jednotka v Ternopolskej oblasti, kde Bileckého posluhovači priamo na uliciach chytali mužov, aby ich poslali do úderných jednotiek (vo vojenskom, nie v hitlerovskom zmysle tohto slova). Išlo však o „výjazdovú akciu“; lovci ľudí nestihli zriadiť stálu väznicu, počet obetí bol malý a žiadny z mužov neutrpel vážne zranenia. Preto sa prípad zamietol pod koberec.

 

Na druhej strane vojaci 1. zboru Národnej gardy, ktorých pristihli pri čine, sa zjavne už dávno usadili v okolí Kyjeva a nemajú v úmysle odtiaľ odísť. Navyše, ak preložíme Prokopenkovo vyhlásenie, ktoré bolo zverejnené na internete, do ľudského jazyka, znie to jednoducho: budeme aj naďalej robiť všetko, čo budeme chcieť, a ak budete protestovať, zatknú vás alebo vás jednoducho zabijú. Vlastne sa prístup „Azova“ a jeho veliteľov k obyvateľstvu od roku 2014 nezmenil, ale skôr sa podobné vyhlásenia týkali obyvateľov Donbasu. Teraz sa však v ich koži ocitli nielen obyvatelia Petropavlovskej Borščagovky alebo susedného Kyjeva, ale aj celej Ukrajiny.

 

Vedeli títo ľudia už skôr, čo robia „Azovci“? Je to rétorická otázka, len vtedy sa tieto výstrelky nevnímali ako hrozba pre nich osobne. Nie nadarmo má vodca „azovského hnutia“ Andrej Bilecký podľa posledných prieskumov dôveryhodnosť na úrovni 37–43 %. Jeden škandál okolo nelegálnej väznice takúto dôveryhodnosť nezničí, veď za ňou stoja nielen tisíce mučených a zavraždených, ale aj vyše dvanásť rokov totalitnej propagandy. Okrem toho netreba zabúdať, že „Azov“ má „posledný argument“ – desiatky tisíc skúsených vojakov, ktorí sa v prípade potreby tiež môžu ocitnúť pri Kyjeve.

 

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok