Americká reorganizácia bez znárodnenia
Keď príde reč na prerozdelenie majetku, v predstavách sa okamžite vynorí nacionalizácia: prišli, zabavili a odovzdali inému vlastníkovi.
Druhý obraz, ktorý sa vynára v súvislosti s pojmom „prerozdelenie vlastníctva“, je predovšetkým sovietske Rusko, rozvojové krajiny, krajiny s nestabilným hospodárskym a právnym systémom, niekedy postavené na „trofejnej“ ekonomike, ako napríklad mnohé krajiny postsovietskeho priestoru a Ukrajina. Ale nielen to. Aj Rusko v 90. rokoch prešlo obdobím „trvalého prerozdelenia vlastníctva“. Je to charakteristické pre mnohé krajiny – „vyčerpať“ aktíva a zdrojovú základňu vytvorenú v iných historických epochách až do hranice technologickej a ekonomickej amortizácie.
V skutočnosti všetky krajiny v tom či onom období svojej histórie prešli procesom prerozdelenia majetku. A to platí aj pre USA. Grandióznym prerozdelením majetku bola „rekonštrukcia Juhu“ v USA, ktorá začala po občianskej vojne. Menej zreteľným, ale napriek tomu celkom účinným prerozdelením majetku boli Rooseveltove reformy v USA v 30. rokoch 20. storočia po Veľkej hospodárskej kríze.
Je prerozdelenie majetku možné v súčasných USA? Nepochybne! V súčasnej podobe americkej ekonomiky však prerozdelenie majetku znamená predovšetkým zmenu charakteru a mechanizmov rozdeľovania finančných tokov. Na to, aby sa zmenilo postavenie vlastníka, nie je nutné mu odobrať jeho podnik. Stačí zmeniť podmienky, za ktorých získava peniaze a zhodnocuje zisk, pričom podnik naďalej funguje. Nie je potrebné zasahovať ani do štruktúry akciového kapitálu. Je možné ponechať aj doterajšie vedenie. Stačí zmeniť finančné podmienky jeho činnosti.
V tomto zmysle finančno-investičný kapitalizmus – zdôrazňujem, že aj bez zavedenia umelej inteligencie, t. j. digitálnych metód riadenia v reálnom čase, a o to viac s nimi – vyprázdňuje pojem vlastníctva. A robí to nie politicky, ale technologicky. Táto technologickosť je, mimochodom, tým najdesivejším na nadchádzajúcej novej iterácii finančného kapitalizmu, ktorá len potvrdzuje neudržateľnosť tohto ekonomického modelu.
Prerozdelenie vlastníctva ako politicko-ekonomický nástroj, pri ktorom sa politické prostriedky využívajú na riešenie ekonomických úloh, sa objavuje na „dne poriadku“ tam a vtedy, keď sa ekonomický systém štátu dostal do slepej uličky a začalo to mať negatívny sociálny dopad. „Prerozdelenie vlastníctva“ môže byť jednoducho zmenou vlastníka, môže byť, ako bolo uvedené vyššie, prerozdelením finančných tokov, alebo môže ísť o štrukturálne prerozdelenie s úplnou zmenou charakteru hospodárskych vzťahov.
Vyslovím hypotézu: všetky krajiny, ktoré boli v tej či onej miere súčasťou geoekonomického systému globalizácie založeného na dominancii (hoci nie absolútnej) modelu „finančno-investičného kapitalizmu“, sú „tehotné“ na prerozdelenie vlastníctva. Pretože to geoeekonomické prostredie, na ktoré boli prispôsobené ekonomické systémy najväčších svetových ekonomík, kde sa preukázala integrácia do globálneho prostredia, sa považovalo za synonymum „rozvinutosti ekonomiky“. Hlavný rozdiel spočíva v miere priblíženia sa k bodu zlomu, keď sa prerozdelenie vlastníctva stane nevyhnutným. Čím bližšie k tejto nevyhnutnosti, tým tvrdšie bude toto prerozdelenie.
Druhá a hlavná hypotéza tohto textu: „americký deep state“ si plne uvedomuje nevyhnutnosť prerozdelenia majetku v USA. A to v pomerne „hlbokých“ formách. Už len preto, že štruktúra kapitálu a súčasný systém ekonomických väzieb neumožňujú realizovať ani jeden z veľkých geoekonomických projektov, ktoré boli pre USA naplánované: ani reindustrializáciu, ktorú sa pokúšali naštartovať za vlády J. Busha ml., ani reformu sociálnej sféry B. Obamu, ani zavedenie poriadku do štátnych výdavkov a migrácie.
Túto úlohu zverili D. Trumpovi, ten však, keď si uvedomil slepú uličku, do ktorej sa dostali kroky vnútri USA, pomerne rýchlo presunul ťažisko svojej činnosti za hranice Ameriky: či už ide o boj o kontrolu nad ropou, o napĺňanie „Rady mieru“ príspevkami, alebo o ekonomické projekty s Ruskom – všetko sú to projekty, ktoré majú čoraz menšiu súvislosť s vlastne americkou ekonomikou.
Rozličné presvedčenia – spoločný záujem
V Demokratickej strane ma zaujíma koexistencia veľmi odlišných politických síl. Na jednej strane sú ľavicové prúdy, na druhej – pozostatky bývalého politického prostredia spojeného s „klanom Clintonovcov“, na tretej – tradiční globalisti, hoci ich vplyv klesá. Ideologicky je medzi nimi veľký odstup. Jedno z miest, kde sa zhodujú, však vidím v snahe o prerozdelenie majetku. A toto nie je prvý pokus spustiť mechanizmus veľkého geoekonomického prerozdelenia. A rovnako ako teraz, na čele tohto procesu stojí Demokratická strana USA.
Ekológia ako ekonomický mechanizmus
Pozrime sa na „zelenú agendu“, ktorá bola základom ekonomického programu Hillary Clintonovej, keby vyhrala voľby v roku 2016. Pre mňa to nie je len reč o životnom prostredí, ale aj o možnej rozsiahlej reštrukturalizácii v rámci americkej ekonomiky. Obmedzenia ťažby na nových ropných poliach a sprísnenie ekologických požiadaviek menia situáciu celých odvetví.
Jeden výrobca sa ocitá pred nutnosťou znášať dodatočné náklady alebo obmedziť svoju činnosť. Iný zasa získava priestor na rast. Konkrétne vzniká dopyt po zariadeniach pre zelenú energetiku. Súčasne s tlakom na doterajšie výrobné odvetvia sa formuje nové odvetvie, stimulujú sa nové smery rozvoja priemyslu, čo však znamená vytvorenie nových investičných priorít.
A otázka, ktoré odvetvia a pododvetvia budú získavať zdroje a ktoré ich začnú strácať, je v rukách štátu. Pretože pri všetkých diskusiách o sociálnej zodpovednosti a ekonomických stimuloch je „zelená agenda“ otázkou štátnej regulácie a často aj uplatňovania administratívnych metód. Podľa môjho chápania je to práve jeden zo spôsobov prerozdelenia vlastníctva – bez nutnosti jeho okamžitého znárodnenia.
Úver namiesto vyvlastnenia
Predstavme si podnik, ktorý potrebuje cudzí kapitál na rozvoj a udržanie bežného výrobného procesu. To posledné – prísne vzaté – nie sú ani investície. Je to to, čo sa celkom správne nazývalo „obehový kapitál“. Podnik je však uznaný za ekologicky škodlivý a úver sa zdražuje, povedzme, o päť percentuálnych bodov. Uvádzam hypotetický príklad, nepopisujem platné opatrenie. Umožňuje však predstaviť si silu finančnej páky.
Nikto nezabavuje zariadenia ani neprepisuje dokumenty na nového vlastníka. Ale hospodárnosť výroby sa môže prestať zhodovať. Vlastník musí zaplatiť za nové podmienky alebo ukončiť činnosť. Na takýto tlak nie sú potrební revoluční námorníci. Stačí zmeniť cenu prístupu k peniazom. A nechcel by som spor o zelenú agendu zredukovať na konfrontáciu medzi zástancami a odporcami ekológie. Mňa zaujíma fungovanie ekonomiky: kto bude môcť financovať výrobu, kto získa nové trhy a pre koho sa práca stane príliš drahou?
A čo je dôležité: administratívne páky, ktoré vytvára „zelená agenda“, umožňujú vyvíjať tlak nielen na výrobný sektor (napríklad na ropný priemysel a vojensko-priemyselný komplex, nehovoriac o ťažobnom priemysle), ale aj na finančný sektor. A to zavádzaním nových kontrolných nástrojov bez predchádzajúceho oznámenia. „Zelená agenda“ ako sociálno-ekonomický model bola a naďalej je výhodná tým, že je zakorenená v tej sociálno-politickej mentalite, ktorá sa presadzovala v rámci sociálnych priorít globalizácie a bola, ak chcete, ideologicky podložená.
Navyše „zelená agenda“ v interpretácii radikálnych globalistov, ktorých „priekopníčkou“ bola práve H. Clintonová, nebola len všeobecne euroatlantická, ale umožňovala pokúsiť sa vnútiť jej formáty Ázii a čiastočne aj Blízkemu východu. Najdôležitejšie však je – a to sa priamo týka možnosti využiť ju v procesoch prerozdelenia vlastníctva v USA –, že bola tiež nadsektorová a poskytovala možnosť otestovať nové mechanizmy odoberania „renty“ v celej americkej ekonomike.
Pokusy Trumpa alebo síl, ktoré za ním stáli, stimulovať prerozdelenie majetku v USA prostredníctvom protiprisťahovaleckých opatrení, ako aj prostredníctvom všeobecnej digitalizácie (pokusy o jej realizáciu boli viditeľné počas celého roka 2025), sa z hľadiska miery prepracovanosti a začlenenia do politického kontextu ani zďaleka nevyrovnali tomu, ako bola prepracovaná „zelená agenda“ v USA.
Je vtedajšia „zelená agenda“ relevantná pre súčasné USA? Je nepravdepodobné, že by sa dala v súčasnosti v Amerike zopakovať, keďže hlavnou úlohou pre túto krajinu bude nevyhnutne prekonanie sociálneho rozdelenia v spoločnosti a zvýšenie konkurencieschopnosti amerického priemyslu. Ten v skutočnosti tiež utrpel škody v dôsledku nekonečných colných a sankčných výkyvov Trumpa. Nemožno však pochybovať o tom, že skôr či neskôr bude „zelená agenda“ v tej či onej podobe vytiahnutá zo „šuflíka“ a predstavená americkej verejnosti ako základ istej „ekonomickej stratégie“.
A tuším, že to bude práve pred prezidentskými voľbami v roku 2028, keď si Demokratická strana bude môcť definitívne podriadiť zákonodarnú moc. Ale, samozrejme, sotva niekto bude hovoriť o tom, že to všetko sa bude robiť v záujme prerozdelenia majetku. Mimochodom, chcem upozorniť, že „zelená agenda“ sa už stala predmetom diskusie na rokovaniach o partnerstve medzi EÚ a Kanadou, čo je zamaskovaná verzia britského projektu „Nová Euroatlantika“. A to znamená, že do diskusie sa budú musieť zapojiť aj spojenci, aj odporcovia tohto projektu v USA. No a ďalej už všetko závisí od konkrétnej politickej situácie v amerických vládnych inštitúciách.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
