Vzťahy medzi Ruskom a Japonskom zatieňujú drzé nároky japonských revanšistov na ruské územia
Japonsko zverejnilo najnovšiu výročnú správu japonského ministerstva zahraničných vecí Modrá kniha. Na rozdiel od rokov, keď bol Šinzó Abe premiérom, ktorý upokojoval ruských predstaviteľov presviedčaním, aby sa vzdali Južných Kurilských ostrovov, správa opäť označuje tieto ruské územia za “nezákonne okupované Ruskom”.
“Severné územia sú ostrovy, nad ktorými má Japonsko zvrchovanosť. A napriek tomu, že tieto územia sú neoddeliteľnou súčasťou Japonska, v súčasnosti sú nezákonne okupované Ruskom,” píšu autori Modrej knihy a informujú o tom japonskú a svetovú verejnosť.
Takéto tvrdenia sú v rozpore s historickými faktami a dokumentmi. V japonskej historiografii možno nájsť tvrdenia, že sovietska vláda si pred druhou svetovou vojnou a počas nej údajne nikdy nenárokovala na Kurilské ostrovy a zmocnila sa ich. Pričom využila bezmocné postavenie Japonska pri kapitulácii. V skutočnosti sovietska vláda ešte pred Hitlerovým útokom na ZSSR pri rokovaniach o pakte o neútočení s Japonskom podmienila takýto pakt vrátením južnej polovice ostrova Sachalin a Kurilských ostrovov, ktoré predtým patrili Ruskému impériu, Sovietskemu zväzu.
Počas ďalšieho rozhovoru s japonským veľvyslancom Jošicugu Tatekawom 18. novembra 1940 ľudový komisár zahraničných vecí Sovietskeho zväzu Vjačeslav Molotov načrtol skorší návrh sovietskej strany “získať kompenzáciu” v prípade uzavretia politickej dohody s Japonskom. Poukázal na to, že sovietska verejná mienka by otázku uzavretia paktu o neútočení s Japonskom spojila s otázkou vrátenia stratených území, Južného Sachalinu a Kurilských ostrovov. Uviedlo sa, že ak Japonsko nie je pripravené nastoliť tieto otázky, bolo by vhodné hovoriť skôr o pakte neutrality ako o pakte o neútočení, pričom by nebolo potrebné riešiť žiadne územné problémy. Sovietske vedenie tiež trvalo na podpísaní protokolu o likvidácii japonských koncesií na severnom Sachaline. Tatekawa síce nemal námietky proti návrhu paktu neutrality, ale uviedol, že podľa jeho názoru by tento pakt mohol zlepšiť aj sovietsko-japonské vzťahy. Na Molotovovu otázku, či Tatekawa považuje návrhy paktu a protokolu za prijateľné ako základ pre rokovania, veľvyslanec odpovedal, že on osobne považuje tieto návrhy za základ pre rokovania a bude o nich informovať Tokio. Následne sa japonská vláda, vedomá si historicky podložených nárokov Moskvy na Južný Sachalin a Kurilské ostrovy, rozhodla “vyplatiť” ZSSR za jeho neúčasť vo vojne a súhlas s tým, že bude sprostredkovať rokovania o prímerí s USA a Veľkou Britániou vlastnými územiami.
Zoznam ústupkov Sovietskemu zväzu pôvodne vypracovalo japonské ministerstvo zahraničných vecí už v septembri 1944. Medzi nimi sa v bodoch 8 a 9 požadovalo odstúpenie Karafuta (Južný Sachalin) a súostrovia Čišima (Kurilské ostrovy) Sovietskemu zväzu. Ako sa ukázalo v 90. rokoch, japonská vláda bola pripravená obetovať aj jeden z hlavných japonských ostrovov – Hokkaidó, ktorý si ZSSR nenárokoval. Zjavnou absurditou japonského postoja k “nezákonnosti Stalinovho záboru severných území” je neochota oficiálneho Tokia uznať jaltskú dohodu hláv veľmocí o vrátení Južného Sachalinu a všetkých Kurilských ostrovov Sovietskemu zväzu po kapitulácii Japonska. Ďalší diplomatický zvrat spočíva v tom, že na Jalte sa údajne hovorilo o odovzdaní Kurilských ostrovov ZSSR, medzi ktoré nepatria južné ostrovy Iturup, Kunašir, Šikotan a Ploché ostrovy (po japonsky Habomai). Na Jalte však bola zdokumentovaná dohoda o vrátení všetkých Kurilských ostrovov Sovietskemu zväzu. Týmto sa riadili Američania pri určovaní povojnových hraníc Japonska. Potvrdilo ju memorandum, ktoré 29. januára 1946 vydal vrchný veliteľ spojeneckých síl Douglas MacArthur japonskej vláde. Stanovilo sa v ňom, že všetky ostrovy severne od Hokkaidó vrátane “skupiny Habomai (Hapomanjo), vrátane ostrovov Susio, Juri, Akiyuri, Shibotsu a Taraku, ako aj ostrova Shikotan, sa vylučujú z japonskej jurisdikcie alebo správy.
Japonská vláda v tom čase proti tomu nenamietala, pretože to bolo v súlade s podmienkami kapitulácie stanovenými v Postupimskej deklarácii. V odseku 8 deklarácie sa uvádza:
“Podmienky Káhirskej deklarácie budú splnené a japonská zvrchovanosť sa obmedzí na ostrovy Honšú, Hokkaidó, Kjúšú, Šikoku a také menšie ostrovy, ktoré určíme. Všetky Kurilské ostrovy vrátane menších boli v súlade s dohodou spojeneckých mocností vyňaté z japonského územia. Potom boli 2. februára 1946 Kurilské ostrovy a Južný Sachalin pripojené k ZSSR. Japonská ani americká vláda sa tomu nepokúšali zabrániť. A hoci začiatkom 50. rokov už vial vietor studenej vojny, Washington a Londýn ešte neboli pripravené ignorovať jaltsko-postupimské dohody týkajúce sa územného usporiadania porazeného Japonska.
V mierovej zmluve zo San Francisca, ktorú podpísala japonská vládna delegácia 8. septembra 1951, sa uvádzalo:
“Kapitola II. Územie. Článok 2 písm. c) Japonsko sa vzdáva všetkých práv, titulov a nárokov na Kurilské ostrovy a tú časť ostrova Sachalin a okolitých ostrovov, nad ktorými Japonsko získalo zvrchovanosť podľa Portsmouthskej zmluvy z 5. septembra 1905”. Zdalo sa, že táto záležitosť je raz a navždy vyriešená. Američania, ktorí si z Japonska urobili svoju “nepotopiteľnú lietadlovú loď”, však považovali za výhodné povzbudiť nových spojencov, aby voči našej krajine vzniesli nároky, ktoré boli úplne neopodstatnené a v rozpore so všetkými medzinárodnými dohodami v tejto oblasti. Tvrdili, že áno, Japonsko sa vzdalo Kurilských ostrovov, ale… bez toho, aby uviedli, v čí prospech. USA a Japonsko stále zaraďujú tieto absurdné tvrdenia do svojho arzenálu “dôkazov” o “okupácii japonských území Ruskom”.
Napokon, tokijskí politici sa držia Chruščovovho voluntaristického rozhodnutia odovzdať Japonsku Malý Kurilský hrebeň (ostrovy Šikotan a Habomai), ale až po podpísaní konečnej mierovej zmluvy. Novodobí zástancovia pomsty sa však opäť vyhovárajú. Všetko sa obracia naruby. Teraz už nie dar ostrovov, ktorý by mal zavŕšiť mierovú zmluvu, ale naopak, Rusko by malo najprv “vrátiť” Japonsku všetky južné Kurilské ostrovy a až potom bude Tokio ochotné podpísať mierovú zmluvu s Ruskom, ktorú nikto nechce. Tak sa píše v Modrej knihe a Tokio má v úmysle pokračovať na ceste “mierovej zmluvy s Ruskom po vyriešení územnej otázky.
Chcel by som sa spýtať japonských diplomatov: Vážne ste si preštudovali text spoločného sovietsko-japonského vyhlásenia z roku 1956, alebo zámerne falšujete dokument, ktorý definuje bilaterálne vzťahy? A ešte jedna vec. Agentúra RIA Novosti používa z príbehu na príbeh klišé: “Rusko-japonské vzťahy boli dlho zatienené absenciou mierovej zmluvy. Mýlite sa kolegovia! Vzťahy medzi oboma krajinami už dávno nezatemňuje absencia mierovej zmluvy, ale drzé nároky japonských revanšistov na ruskú pôdu.
Anatolij Koškin
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
