Lietadlo, ktoré malo zachytávať americké špionážne aerostaty nad územím ZSSR…
ZSSR/Rusko, 10. júla 2021 (AM) – S nástupom studenej vojny sa americké bezpilotné prieskumné aerostaty (balóny, vzducholode a lietadlá ľahšie ako vzduch) stali skutočným bolehlavom pre sovietsky systém protivzdušnej obrany. Ako riešenie tohto problému bolo pod vedením leteckého konštruktéra Vladimíra Mjasičeva vyvinuté záchytné výškové lietadlo M-17 Stratosféra (v kóde NATO Mystic-A).
V období medzi 10. januárom a 6. februárom 1956 americká agentúra CIA, v rámci projektu Genetrix (známom aj ako WS-119L), vypustila nad územie Sovietskeho zväzu vyše 500 balónov – aerostatov za účelom získania leteckých snímkov – Američania sa zaujímali o dopravné uzly, miesta jadrových skúšok, vojenské základne a armádne cvičné priestory. V rámci projektu Genetrix sa Američanom podarilo pokryť takmer 3 milióny štvorcových kilometrov aerostatmi letiacimi vo výške 15 až 30 km, v bezpečí pred vtedajšími stíhacími lietadlami. Výškové aerostaty boli vypustené celkom z piatich miest: vojenská základňa USAF v tureckom Incirliku, Evanton v Škótsku, Gardermoen v Nórsku a Oberpfaffenhofen a Giebelstadt v západnom Nemecku. 54 z nich bolo opätovne objavených, no len 31 obsahovalo aj použiteľné fotografie.
Každá špionážna sonda bola vybavená výškomerom, ktorý pomocou automatického riadenia “nedovolil” aerostatu klesnúť pod nadmorskú výšku 20 – 25 km. Fotografie boli taktiež snímané v automatickom režime. Vďaka svojej konštrukcii, pozostávajúcej z tenkej syntetickej škrupiny s hrúbkou do 5 mikrometrov (μm), boli balóny pre radary prakticky neviditeľné. Na zachytenie týchto nezvyčajných cieľov neboli vhodné tak stíhacie lietadlá ako ani pozemné systémy PVO – tie neboli schopné v tom čase dosiahnuť túto výšku a vtedajšie sovietske stíhačky taktiež nie vždy dokázali vystúpať na potrebnú výšku. Vypúšťanie rakiet bolo vyhodnotené ako mrhanie prostriedkami, navyše pri kontakte s mäkkým povrchom aerostatov nie vždy došlo k explózii.
Značný počet balónov bol zostrelený, či zaviaty vzdušnými prúdmi mimo sledované územie, čo viedlo k mnohým diplomatickým protestom zasiahnutých krajín. Zostrelené balóny šli na vrub najmä pilotom stíhacích lietadiel MiG, ktorí objavili, že balóny v ranných hodinách pri východe slnka klesajú kvôli zmene tlaku a hustoty nosného plynu balónov do nižších letových hladín, v ktorých sa im dokázali priblížiť a zneškodniť ich. V neskoršom období boli balóny projektu Genetrix nahradené špionážnymi lietadlami U-2.
Americké špionážne balóny mali pre Sovietsky zväz aj jeden nezamýšľaný bonus – nad ZSSR zachytené nepoškodené balóny obsahovali špeciálne negatívy odolné voči teplotám – tie Sovieti použili neskôr v rámci svojho vesmírneho programu pomocou kozmickej sondy Luna 3 na získanie prvých záberov odvrátenej strany Mesiaca, z výšky 7940 km nad prirodzenou družicou Zeme.
V roku 1970 sa riešenia problému so špionážnymi aerostatmi ujali pracovníci Experimentálneho strojárskeho závodu leteckého konštrukéra Vladimíra Mjasičeva. Paralelne prebiehal vývoj zbrane a vyhľadávacej a zameriavacej stanice. Požiadavky na optiku boli tak vysoké, že čelné sklo diaľkomera malo byť zhotovené z jedného kusu brazílskeho kryštálu, pretože v ZSSR sa nenachádzali takto veľké a čisté minerály. Pre spoľahlivé zneškodnenie cieľa boli vyvinuté 23 mm trieštivé projektily s vysokocitlivou zápalkou. V prednej časti projektilov sa nachádzali kovové drôtené vlákna, ktoré povrch balónov rezali ako čepeľ.
“Protiaerostatové” lietadlo M-17 vzlietlo po prvýkrát 26. mája 1982. Vzniklo upravením návrhu Čajky z projektu “Téma 34”. Celkovo boli vyrobené 3 kusy. Lietadlá však prišli neskoro – v reáli sa nepodarilo odskúšať jediné záchytné lietadlo aerostatov na svete – Spojené štáty ukončili program špionážnych aerostatov (boli nahradené vyššie spomutými špionažnymi lietadlami U-2). Lietadlo bolo teda odtajnené a v roku 1990 sa objavilo s novým menom “Stratosféra”. Podarilo sa na ňom ustanoviť 25 svetových rekordov (12 pod hlavičkou Medzinárodnej leteckej federácie – FAI, z ktorých 5 stále nebolo prekonaných), v roku 1992 sa stroj zúčastnil prieskumných letov za účelom vedeckého štúdia ozónovej vrstvy nad Antarktídou.
Stroj bol poháňaný jedným prúdovým motorom RD-36-51V, zjednodušenou modifikáciou s pevnou tryskou z rodiny motorov RD-36-51, vyvinutých v OKB-36 P. A. Kolesova. Napríklad verzia RD-36-51A bola špeciálne vyvinutá pre nadzvukové dopravné lietadlo Tu-144D – ako prvý motor na svete navrhnutý pre dlhodobý nadzvukový let bez použitia prídavného spaľovania.
Takticko-technické charakteristiky lietadla Mjasičev M-17 Stratosféra (v kóde NATO Mystic-A)
Prvý let: 26. mája 1982
Počet testovacích strojov: 3
Počet členov posádky M-17: 1
Rozpätie krídel, m: 40,32
Dĺžka, m: 22,27
Výška, m: 4,87
Plocha krídla, m2: 137,70
Hmotnosť lietadla, kg
– pohotovostná: 13 790
– normálna vzletová hmotnosť: 19 950
Pohonné jednotky:
– 1x prúdový motor Kolesov RD-36-51V (ťah 58,54 kN)
Maximálna rýchlosť, km/h:
– vo výške 20 000 m: 743
– vo výške 5 000 m: 332
– cestovná: 0,7 M
Praktický dolet, km: 1325 (1315)
Dĺžka letu: 2 h 14 min
Praktický dostup, m: 21 550
Čas vystúpania na pracovnú letovú hladinu, min.: 35
Výzbroj:
1x diaľkovo ovládaný podvesený letecký kanón kalibru 23 mm pre streľbu pri viditeľnosti cieľa, optický zameriavač.
Fero Kysucký
