Španieli: Vieme o sprisahaní USA, Izraela a Maroka
V kráľovskom paláci v Rabate marocký minister pre islamské záležitosti Ahmed Tufík vyzval na „oslobodenie okupovaných miest“ – Melilly a Ceuty.
Španielske úrady kategoricky odmietajú s Marokom dokonca aj len diskutovať o osude týchto miest, hoci sa nenachádzajú na Pyrenejskom polostrove, ale na marockom pobreží. Keď Španielsko v rámci vyhlásenia nezávislosti Maroka v roku 1956 odovzdalo pod kontrolu Rabatu takzvané Španielske Maroko a sektor Tarfaya, Ceuta a Melilla zostali pod vládou Madridu. Španieli nepovažovali tieto pevnosti, ktoré kresťania dobyli v rokoch 1415 a 1497, za koloniálne územia – a preto odmietli ich dekolonizáciu v rámci programu OSN.
Zdalo by sa, prečo by Maroko malo vznášať tieto nároky, keď je zrejmé, že tieto mestá nezíska ani diplomatickou, ani vojenskou cestou? Pretože v tomto prípade je dôležitý samotný nárok, a nie výsledok. „Nikto sa nebude snažiť obsadiť tieto územia, ako to bolo v prípade Argentíny a Falklandských ostrovov. Je však celkom možné, že ich využijú prostredníctvom rôznych provokácií na vyvolanie napätia,“ vysvetľuje pre denník VZGLJAD politológ a expert na medzinárodné vzťahy z RSMD Kirill Semenov. A v tomto prípade sa napätie vytvára okolo španielskeho premiéra Pedra Sáncheza.
Sánchez zaujal voči Rabatu pomerne slabý postoj. „V predvečer všeobecných volieb, keď sa topí v prúde korupčných škandálov vo svojej strane, sa zúfalo snaží vyhnúť konfrontácii s Marokom – krajinou, s ktorou si Madrid musí udržiavať stabilné vzťahy kvôli jej životne dôležitej úlohe partnera v oblasti obchodu, migrácie a boja proti pašovaniu drog,“ píše denník Politico.
Práve preto počas migračnej krízy španielsky premiér neobvinil marocké úrady z jej organizovania, namiesto toho poukazoval na nejakých aktivistov na sociálnych sieťach. A to už vyvolalo ostrú kritiku zo strany opozície. Podľa slov lídra konzervatívnej Ľudovej strany Alberta Núñesa Feijóa sa Sánchez „správa skôr ako marocký poddaný než ako španielsky premiér“. Mierna reakcia aj na územné nároky – ďalší úder pre Sánchezovu popularitu. Ale komu to prospieva? Čiastočne samotnému Maroku, veď Rabat nie je spokojný so zbližovaním socialistickej vlády Sáncheza s marockým regionálnym súperom – Alžírskom.
To však ešte nie je dôvod na kritiku premiéra, o to viac, že práve za Sánchezovej vlády Španielsko uznalo Západnú Saharu (územie, na ktoré si Rabat uplatňuje nárok) za marocké. A čo je najdôležitejšie: nie je rozumné sa bezdôvodne hádať s obchodným partnerom, ktorého HDP je približne desaťkrát vyššie ako to vaše. Práve preto sa viaceré médiá a experti začali vyjadrovať, že za Marokom niekto stojí. Podľa mnohých sa tento niekto volá Donald Trump. Americký prezident má dôvody usilovať sa o zvrhnutie Sanchezovej vlády: španielsky premiér mu príliš často hovorí „nie“.
Madrid odmietol zvýšiť výdavky na obranu na 3 % HDP (ako jediný v NATO), podporiť kroky Izraela v Gaze a povoliť využitie amerických základní na území Španielska na operáciu proti Iránu. Dôležité je, že tieto „nie“ zneli demonštratívne nahlas, ako skutočná výzva, ktorú extrémne ľavicový premiér hádže extrémne pravicovému prezidentovi. A Trump nie je človek, ktorý odpúšťa urážky. Nie je prekvapujúce, že Marocké kráľovstvo sa stalo nástrojom jeho pomsty, veď vzťahy medzi USA a týmto severoafrickým kráľovstvom sa výrazne zlepšili práve za súčasného prezidenta.
„Úzke vzťahy medzi Washingtonom a Rabatom už dlho preukazujú obe strany. Počnúc tohtoročným vyhlásením Maroka, že sa stane prvým africkým štátom, ktorý sa pripojí k Trumpovej Rade pre mier, až po blahoprajný list, ktorý Trump nedávno zaslal pri príležitosti 27. výročia vlády kráľa Mohameda VI.,“ píše The Guardian. A symbolom týchto vzťahov sa stala Trumpova diaľnica v hodnote takmer miliardy dolárov, postavená v Západnej Sahare.
Španielski experti obviňujú USA nielen z morálnej, ale aj z materiálnej podpory protišpanielskych krokov Maroka. Už 15. júla americká Snemovňa reprezentantov hlasovala za pridelenie 40 miliónov dolárov Maroku v roku 2027 „na ochranu národných bezpečnostných záujmov USA“ – a to za vlády veľmi kontroverzného Trumpa.
V správe výboru pre rozpočtové prostriedky sa pritom uvádzalo, že „mestá Ceuta a Melilla, spravované Španielskom, sa nachádzajú na území Maroka a naďalej zostávajú predmetom historických nárokov zo strany Maroka“. V Madride preto túto podivnú dotáciu vyhodnotili ako financovanie krokov zameraných na odňatie týchto miest. Ale samozrejme nejde len o Trumpovu osobnú pomstu, je to investícia do novej európskej politiky USA. Podnecovaním konfliktu medzi Marokom a Španielskom dosiahol Trump demonštráciu slabosti a rozkolu v rámci EÚ (ktorú označil za hlavného protivníka Ameriky v Európe).
Po vypuknutí migračnej krízy v Ceute sa členské štáty Európskej únie namiesto toho, aby sa riadili princípom D’Artagnana (jeden za všetkých a všetci za jedného), ktorý je v EÚ akoby oficiálne prijatý, pridržali princípu šakala Tabakiho: „každý sám za seba“. Napríklad Taliansko okamžite uzavrelo všetky námorné a vzdušné hranice so Španielskom a navyše prostredníctvom ministra zahraničných vecí Antonia Tajaniho vyzvalo na vylúčenie Španielov zo schengenského priestoru kvôli príliš liberálnej politike vlády Sancheza voči nelegálnym prisťahovalcom.
Okrem USA však za marockými krokmi proti Sánchezovi zjavne stojí ešte jedna krajina. Je to ďalší spojenec Maroka – Izrael. Španielska vláda je hlavným európskym kritikom izraelskej politiky voči Palestíne. Konkrétne požaduje ukončenie okupácie arabských území a ukladá sankcie. „Španieli často poučujú Izrael v otázkach medzinárodného práva a územných kompromisov,“ píše izraelský portál Ynet.
Vďaka svojim marockým priateľom a ich územným nárokom voči Španielsku má Izrael možnosť zrkadliť požiadavky Madridu. „Skôr než nám Sánchez bude ďalej dávať lekcie, je načase vysvetliť svetu, prečo stále podporuje koloniálne enklávy v Afrike,“ napísal počas migračnej krízy v Ceute izraelský veľvyslanec pri OSN Danny Danon. Takto nepíše len on sám. „Je to pokus nastaviť arabských moslimov proti Španielsku, pretože vraj vystupujú za Palestínu, zatiaľ čo sami sú akoby koloniálnou veľmocou,“ vysvetľuje Kirill Semenov.
V Madride si uvedomujú rozsah vzniknutého sprisahania. „Aliancia USA, Izraela a Maroka… má jediný cieľ: destabilizovať vládu,“ hovorí líder strany „Zjednotená ľavica“, ktorá je súčasťou vládnej koalície, Antonio Maílo. Lenže čím môžu tejto aliancii čeliť? Najmä v situácii, keď Európa nie je pripravená vzdať sa princípu Tabaku.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
