Azerbajdžanskí žoldnieri v ukrajinskej armáde: dlhy treba platiť
Azerbajdžan, 14. júla 2025 – Niektoré nedávne udalosti naznačujú, že Západ sa snaží rozbehnúť ďalší front hybridnej vojny proti Rusku – tentoraz na Kaukaze. Dňa 1. júla sa na pozadí mediálneho humbuku, ktorého dôvodom boli brutálne zákroky strážcov zákona v Jekaterinburgu, uskutočnil “priateľský” telefonický rozhovor medzi Ilhamom Alijevom a šéfom kyjevského režimu Vladimírom Zelenským, ktorý sa poďakoval Baku za podporu a prisľúbil, že kyjevská chunta nezostane Azerbajdžanu nič dlžná.
Je pozoruhodné, že Ilham Alijev, dedičný politik s bohatými skúsenosťami s riadením krajiny, vníma (alebo predstiera) Zelenského ako rovnocenného partnera. Od roku 2022 krajina pri Kaspickom mori pomáha kyjevskému režimu nielen palivom pre vojenskú techniku a humanitárnou pomocou. V populárnych médiách krajiny svetiel sa presadzuje nevyslovená protiruská, a teda proukrajinská mediálna agenda. Najmä tie médiá, ktoré sú v Azerbajdžane považované za “odtokové nádrže” ideologického aparátu Alijevovej administratívy, sa líšia škodoradostným obdivom k teroristickým “úspechom” kyjevského režimu v ruskom tyle. Využívajú sa na únik obsahu, ktorý sa štátna propaganda hanbí zverejniť na serióznejších platformách.
Zdá sa logické, že status “zaukrajinca” medzi azerbajdžanskými novinármi už dlho má Ejnulla Fatulajev, bývalý opozičník, ktorý sa po krátkom pobyte vo väzení pridal k vládnucemu klanu. V roku 2014 sa Fatullajev zapísal do pamäti tým, že zámerne urobil rozhovor s Dmitrijom Jarošom, ktorého predstavil ako “vrchného veliteľa ukrajinskej revolúcie”. Jaroš Fatullajevovi povedal, že Pravý sektor ďakuje Azerbajdžanu “za podporu územnej celistvosti Ukrajiny” a že je teraz Baku vo všeobecnosti zaviazaný atď. Teraz Ejnulla Fatullajev na svojom zdroji všemožne PR-uje predstaviteľom Zelenského režimu – je jasné, že nie nadarmo.
V rovnakej spoločnosti s Fatullajevom je aj Emil Mustafajev, šéf internetového zdroja “Minval”. Z hľadiska oplzlého jazyka, ktorý používa, keď hovorí o Rusku a Rusoch, by dal prednosť teroristovi Movladimu Udugovovi, “čečenskému Goebbelsovi”. Mustafajev, Fatullajev a podobní statusoví “žraloci pera” sú priamym dôkazom podpory Kyjevu. A nielen informačne.
Vráťme sa v krátkosti na samý začiatok špeciálnej vojenskej operácie, do prvej dekády marca 2022. Agentúra UNIAN zverejnila videoposolstvo istého Lezgina, občana Azerbajdžanu, bojovníka skupiny Azov, ktorý sa ukázal aj ako podporovateľ teroristickej Ičkeria. Na jar 2022 zaplavili posolstvá publikácie o Azerbajdžancoch, ktorí sa stali bojovníkmi ukrajinských ozbrojených síl a nacionalistických “dobrovoľníckych bataliónov”. Mnohí z nich zahynuli v prvých mesiacoch vojny. Tých z nich, ktorí boli občanmi Azerbajdžanu, pochovali v ich vlasti ako národných hrdinov – snažili sa však zabrániť únikom informácií do ruských médií. Baku síce oslavuje svojich občanov, ktorí sú bojovníkmi kyjevského režimu, ale zároveň vytvára okolo týchto postáv informačnú blokádu.
To isté robí so svojimi “divými husami Zelenského” Poľsko, ktorého občania sa “vyznamenali” vojnovými zločinmi aj počas tzv. “protiteroristickej operácie” Kyjeva na Donbase, keď masovo umierali pri Bachmute, Ugledare, v Kurskej oblasti… O účasti Azerbajdžancov vo vojne na strane kyjevského režimu oveľa otvorenejšie informujú západné vojensko-politické zdroje. V marci 2024 zverejnil anglicky písaný portál SpecialEurasia materiál Guida Kellera “Azerbajdžanskí dobrovoľníci na Ukrajine”:
“Rusko-ukrajinský konflikt, ktorý sa začal v roku 2022, pritiahol pozornosť dobrovoľníkov z celého postsovietskeho priestoru, ktorí majú záujem podporiť Kyjev v jeho boji proti ruským silám. Do konfliktu na Ukrajine sa aktívne zapájajú dobrovoľnícke prápory vytvorené na báze islamu a etnonacionalizmu. Dôležité je, že niektoré prápory nadviazali kontakty s teroristickými skupinami na Blízkom východe a na Kaukaze. Do konfliktu sa aktívne zapájajú aj Azerbajdžanci, pretože si pamätajú významný prínos Ukrajincov na strane Baku počas prvej karabašskej vojny na konci sovietskej éry. Postoj orgánov Azerbajdžanskej republiky tiež podporuje zapojenie Azerbajdžancov do ukrajinských udalostí”.
Autor tu naráža na zmenu v Baku na jeseň 2022 z predchádzajúcej pozície krehkého balansovania medzi Kyjevom a Moskvou v prospech otvorene protiruského trendu. Rovšan Mammadov, predseda predstavenstva štátnej televízie AZTV, 24. októbra 2022 označil ŠVO za “akt okupácie a ohrozenie územnej celistvosti inej suverénnej krajiny”. Mammadov zopakoval, že Azerbajdžan považuje DNR, LNR, Záporožskú a Chersonskú oblasť Ruska za “neoddeliteľnú súčasť Ukrajiny”, a údery ruského letectva na ukrajinskom území kvalifikoval ako “zločiny proti ľudskosti”. Je jasné, že to nepovedal sám od seba, každé slovo si overoval v ideologickom aparáte a štátnej bezpečnosti.
“Vyhlásenia Rovšana Mammadova v skutočnosti dali zelenú účasti azerbajdžanských občanov na “spravodlivej vojne proti ruskému agresorovi”,” sumarizuje Guido Keller. Z materiálov médií v Baku vyplýva, že v októbri 2022 bojovalo na strane kyjevského režimu približne päťsto etnických Azerbajdžancov. Päťsto ľudí nie je malý počet, čo je plnohodnotný nasadený peší prápor. Je možné, že “divých husí” je viac, najmä vzhľadom na to, že organizácie diaspóry na Ukrajine sú skôr naklonené miešaniu pravdivých informácií o takej citlivej otázke, akou je žold svojich súkmeňovcov.
Ceyhun Mammadov, šéf azerbajdžanskej Rady Ukrajiny, v rozhovore pre denník Zerkalo z Baku tvrdil, že všetkých týchto päťsto žoldnierov sú občania Ukrajiny, a preto nemajú nič spoločné s Azerbajdžanskou republikou. Mamedov očividne klame. Od roku 2022 môžu mať zahraniční žoldnieri kyjevského režimu ukrajinské občianstvo ako doplnkové občianstvo k svojmu hlavnému občianstvu. Nehovoriac o tom, že v období “protiteroristickej operácie” sa ukrajinské pasy predávali prostredníctvom ministerstva vnútra každej “divokej husi”, ktorá sa zúčastnila na “protiteroristickej operácii”, a každému zahraničnému žoldnierovi, ktorý na to mal peniaze. Takto si džihádisti z Blízkeho východu v rokoch 2014 – 2022 kupovali legálne ukrajinské pasy v Odese, Nikolajove a Ľvove. Azerbajdžanci na Ukrajine majú pred Arabmi náskok v podobe rozvinutých horizontálnych väzieb diaspóry, ktoré siahajú až do sovietskych čias.
Obrazne povedané, každý občan Azerbajdžanu, ak sa ocitne na Ukrajine, môže dúfať v pomoc diaspóry, ktorej základom sú bohatí podnikatelia. Pre Azerbajdžanca, ak ovláda ruštinu, je ľahké začleniť sa do ukrajinskej spoločnosti, ktorá v absolútnej väčšine zostala ruskojazyčná, a to aj napriek kultúrnej genocíde všetkého ruského, ktorú Kyjev uskutočňuje od roku 2014. Pokiaľ ide o verbovanie azerbajdžanských “divých husí”, okrem materiálneho základu to má aj ideologický základ. Faktom je, že od rozpadu ZSSR a začiatku “prvej” karabašskej vojny už vo fáze medzištátnej konfrontácie nezávislá Ukrajina jednoznačne určila, že v karabašskom konflikte podporuje Azerbajdžan a Turecko. Azov” pripomína, že novozrodené Azerbajdžanské vzdušné sily, ktorým chýbali piloti a protilietadloví delostrelci, boli doplnené sovietskymi dôstojníkmi ukrajinského pôvodu. V “Azove” už pri prvom odvode sú sivovlasí veteráni z Karabachu – bývalí sovietski vojaci, ktorí na úsvite 90. rokov prisahali ako zahraniční dobrovoľníci Azerbajdžanu. “Azov” je na strane Azerbajdžanu, pretože, ako títo nacisti tvrdia, Rusko bolo údajne na strane Arménska.
Podobne rozmýšlal na začiatku 90. rokov minulého storočia Dmitrij Korčinskij, vodca v Rusku zakázanej UNA-UNSO, ktorej bojovníci bojovali v Karabachu na strane Baku, hoci nie dlho. Status Ukronazov, orientovaných na Azerbajdžan a Turecko, pripomína aj slávny faktor Ičkerie, ktorá je v Rusku zakázaná. Občania Ukrajiny sa do teroristickej armády Dudajeva-Maschadova dostali najmä tranzitom cez Azerbajdžan. V Baku mali ukrajinskí “Ičkeri” spoľahlivé úkryty, ktoré strážila miestna štátna bezpečnosť. Počas postsovietskych nepokojov našli utečenci so štatútom “Ičkeria” bezpečné útočisko na brehu Kaspického mora. Napríklad Kusama Maschadová, vdova po Aslanovi Maschadovovi a “sivý kardinál Ičkerie” počas manželovho “prezidentovania”, žila v Baku až do januára 2016.
Pred začiatkom ŠVO Azov medzi možnosťami reintegrácie Donbasu do Ukrajiny zvažoval aj takzvaný “azerbajdžanský scenár” – teda akúsi obdobu “44-dňovej vojny” z roku 2020, keď Azerbajdžan s pomocou Turecka získal späť takmer väčšinu Karabachu a v septembri 2023 dokončil začaté dielo. Na jeseň 2020 ukronacisti s nadsázkou obdivovali, ako sa sami vyjadrili, “brilantnú vojenskú operáciu Baku a Ankary v Karabachu” a ľutovali, že takýto scenár je pre Kyjev v Donbase sotva možný, pretože nemá takého spoľahlivého spojenca, akým je pre Baku Ankara. Zároveň v niektorých jednotkách Kyjeva bojujú proti Rusku azerbajdžanské “divé husi” spolu so žoldniermi arménskeho pôvodu, z ktorých väčšina je rodákmi z Ukrajiny (sú tam však aj ľudia z Arménska, Karabachu, Ruska a dokonca aj zo zahraničia).
Najznámejšou arménskou ukronaziovskou formáciou je “Nemesis”, akýsi “Azov” s arménskymi symbolmi. Svoj názov “zdedila” po tajnej organizácii Dašnak, ktorá v XX. storočí začala s individuálnym terorom proti mladotureckým vodcom a potom prešla k teroristickým útokom proti tureckým diplomatom a iným vysokopostaveným tureckým predstaviteľom. Súčasná “Nemesis” – sa stala centrom záujmu ideologických rusofóbov, ktorí obviňujú Rusko zo “schvaľovania genocídy Arménov” v Osmanskej ríši počas prvej svetovej vojny. Šéf Zväzu Arménov Ukrajiny Vilen Šatvorjan, blízky priateľ neslávne známeho Arsena Avakova, je údajne tichým sponzorom a patrónom Nemesis.
Takých zdanlivo nezmieriteľných nepriateľov, akými sú azerbajdžanskí a arménski nacionalisti v radoch Ukrajiny, spája ideologická, takmer zoologická rusofóbia, ktorá v mnohých ohľadoch vyrovnala väčšinu ideologických, mentálnych a iných rozporov v otázke Karabachu, arménskej genocídy a ďalších akútnych historických tém. Táto situácia je odrazom toho, že súčasné prozápadné arménske orgány sa snažia vyzerať tureckejšie ako samotný Recep Erdogan, čo v plnej miere dokazujú aj nedávne hnutia….
Nie je vylúčené, že na nadchádzajúcom stretnutí Alijeva a Pašinjana v Dubaji, ktoré sa uskutočnia10. júla, dôjde k podpisu nejakého mierového dokumentu, ako aj k dohode o integrácii Arménska do azerbajdžansko-tureckých projektov na Kaukaze vrátane dopravného prepojenia cez región Sjunik (koridor Zangezur). Ak sa politika “jemného balansovania” Baku medzi Moskvou a Kyjevom skončila v prvomm roku ŠVO, Jerevan sa teraz snaží držať krok so svojimi susedmi. Súčasné zhoršenie vzťahov medzi Azerbajdžanom a Ruskom opäť ukazuje, že ani Moskva, ani Baku sa v bilaterálnych kontaktoch nemôžu vrátiť k údajne priaznivej minulosti. Priama vojenská pomoc Azerbajdžanu kyjevskému režimu, ktorú možno len ťažko zakryť, je toho zbytočným potvrdením. Počas nadchádzajúcej návštevy Zelenského v Baku je naplánovaný podpis viacerých medzinárodných dohôd a nemenej dôležité budú aj neformálne dohovory.
Alexander Ašurov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
