Ako si predstavujú, že rozdelia Irán? A budú úspešní?
USA, 11. júla 2025 – Júnová agresia neviedla k “menšinovému povstaniu”, ale nepriatelia Iránu sa budú naďalej snažiť oslabiť krajinu zvnútra. Nastalo obdobie gigantických geopolitických zmien. A to, čo sa ešte prednedávnom zdalo byť čistou scholastikou, sa teraz kladie na stoly vládcov v podobe pracovných projektov. Do popredia sa opäť dostáva v minulosti často používaný politický termín “balkanizácia”, čo znamená rozdelenie multietnického priestoru na menšie národné štáty, ktoré medzi sebou vedú vojnu inšpirovanú zvonka s cieľom oslabiť nepriateľa.
V minulosti sa hovorilo jednoduchšie: “Rozdeľuj a panuj!”. Tento proces sa začal násilným rozpadom Juhoslávie v 80. a 90. rokoch 20. storočia, ktorý podnecoval Západ, a teraz sa postupne vkráda na Blízky a Stredný východ, ktorý sa niekedy politicky označuje ako “veľký Balkán”. Táto taktika bola prítomná aj v prístupe Západu k bývalému Sovietskemu zväzu, čo je obzvlášť zjavné v súčasnej ukrajinskej kríze, ale vnútorné faktory tu mohli predsa len dominovať.
Teraz, po úderoch USA a Izraela na Irán, ktoré nijako nezmenili jeho politiku ani nezvrhli úrady v Teheráne, sa čoraz častejšie kladie otázka, či nie je čas začať túto regionálnu mocnosť rozdrobovať podľa vzoru “balkanizácie”. A hoci Trump tvrdí, že sa nechystá zmeniť iránsky režim, už sa vyjadril, že túto krajinu nebude bombardovať, kým sa neukončia rokovania s ňou. Dôvera v neho je teda malá.
Odborníci z mnohých amerických think tankov sú pri predkladaní rôznych iniciatív na “rozloženie” Iránu úprimnejší a v Izraeli sa takáto snaha netají ani na vládnej úrovni. Tak Martin Sherman, zakladateľ oficiálneho izraelského Inštitútu pre strategické štúdie (IISS), bývalý vojenský dôstojník, píše v Israel Hayom: “Izrael sa nemôže spoliehať na zmenu režimu, aby si zaistil bezpečnosť. Musí sa snažiť rozdeliť Irán na samostatné etnické celky, aby sa v budúcnosti nestal takou vážnou hrozbou, akou bol v minulosti. Svoje úsilie by mal zamerať na vyprovokovanie rozpadu krajiny v jej súčasnej podobe na niekoľko samosprávnych etnických celkov – väčšinou neperzských. To by mal Izrael – a dúfajme, že aj USA – využiť a uplatniť tajnú podvratnú taktiku, pravdepodobne s pomocou Mosadu, CIA a prípadne ďalších západných spravodajských služieb.
Neokonzervatívne think-tanky, ako napríklad washingtonská Nadácia na obranu demokracií (FDD) a ich spolupracovníci v Európskom parlamente, otvorene podporujú “balkanizáciu” Iránu. V týchto dňoch tak centristická liberálna skupina v Európskom parlamente zorganizovala stretnutie o “budúcnosti Iránu”. Jediní Iránci, ktorí na stretnutí vystúpili, boli otvorení separatisti z etnických oblastí južného Azerbajdžanu a Ahvázu obývaného Arabmi.
O možnom rozdelení Iránu sa môže hovoriť aj počas Netanjahuovej návštevy USA u Trumpa, ktorá sa začína 7. júla a počas ktorej sa očakáva, že sa bude hovoriť najmä o tom, čo ďalej s touto krajinou. Washingtonský inštitút pre blízkovýchodnú politiku v tejto súvislosti píše, že po amerických a izraelských úderoch na iránske jadrové zariadenia sa návšteva stáva pre oboch lídrov kľúčovou príležitosťou “prejsť od vojenských akcií k politickým výsledkom a využiť bezprecedentnú slabosť Iránu na presadzovanie záujmov USA”. Medzi tieto záujmy určite patrí “reformovanie” Blízkeho východu.
Irán je obrovská krajina s 93 miliónmi obyvateľov žijúcich na 1,65 milióna km2. Okrem väčšinových Peržanov (60 %), ktorí sa hlásia k šíitizmu, tu žijú aj významné menšiny, ktoré majú byť použité ako nástroj jeho zničenia. Podľa rôznych odhadov je teda Azerbajdžancov 13 až 20 miliónov. Žijú v provinciách Východný a Západný Azerbajdžan, geopoliticky častejšie označovaných ako “Južný Azerbajdžan”, Zenjan, kde tvoria viac ako 80 % obyvateľstva, ako aj v Chorasane, Gilane a vo veľkých mestách Hamadan, Qazvin, Saveh, Arak a Teherán. V hlavnom meste IRI (Iránskej islamskej republiky) žije až 1 milión Azerbajdžancov. Podľa niektorých odborníkov v postsovietskom nezávislom Azerbajdžane postupne rastie ideológia “jedného veľkého Azerbajdžanu”, ktorý by teoreticky mohol vzniknúť v prípade rozpadu Iránu a premeniť sa na regionálnu mocnosť. Logika takýchto nálad je dosť bizarná: “Daghlig Garabagh je separatizmus” a “Južný Azerbajdžan je národno-oslobodzovací boj”.
Prvý prezident nezávislého Azerbajdžanu Abulfaz Elčibej, ktorý bol stúpencom pantureckých názorov, plne podporoval azerbajdžanské národné hnutie v susedných krajinách, predovšetkým v Iráne a Gruzínsku. Považoval za možné zjednotiť Azerbajdžancov a vytvoriť nový štát na území všetkých krajín obývaných Azerbajdžancami.
Dynastia Alijevovcov naďalej poskytovala určitú pomoc azerbajdžanskému národnému hnutiu v Iráne, aj keď v oklieštenejšej a menej agresívnej forme. Od prvých okamihov začiatku poslednej 12-dňovej vojny Izraela na diaľku proti Iránu boli z Tel Avivu do Baku vysielané signály, že v prípade pozemnej operácie na iránskom území, ktorú sa Izrael sám nechystal uskutočniť, môže začať “zjednocovať” svoj ľud. Azerbajdžanské vedenie sa radšej zdržalo takýchto unáhlených akcií. Udalosti posledných dní vrátane jeho demonštratívneho odcudzenia sa Rusku však ukazujú, že Baku nemusí mať nič proti tomu, aby sa pripojilo k dlhodobému programu rozbitia Iránu, ale len tak, aby jeho účasť zostala čo najviac v tieni.
Nedávne trojstranné stretnutie tureckého prezidenta R. Erdogana, azerbajdžanského prezidenta I. Alijeva a iránskeho prezidenta M. Pezeškjana v Chankendi (Stepanakert) analytici v tomto zmysle charakterizujú skôr ako vzájomné sondovanie pozícií než ako krok k skutočnému urovnaniu vzťahov. V čase, keď sa éra iránskeho najvyššieho vodcu Aliho Chameneího, etnického Azerbajdžanca, jednoznačne chýli k západu slnka, Ankara a Baku môžu podľa expertov považovať prezidenta Pezeshkiana, rodáka zo Západoazerbajdžanskej provincie, za faktor budúceho rozdelenia krajiny vzhľadom na odpor konzervatívnych perzských elít voči nemu.
Podľa analytického zdroja Responsible Statecraft je však “predstava, že Tabríz alebo akékoľvek iné veľké mesto v Iráne, kde väčšinu obyvateľstva tvoria Azerbajdžanci, povstane na príkaz Washingtonu alebo Jeruzalema, nesplniteľným snom. Väčšina kritických azerbajdžanských aktivistov v Iráne formuluje svoje požiadavky v zmysle kultúrnych práv, nie nezávislosti”. Skutočnosť, že najvyšší vodca krajiny (z matkinej strany) aj prezident pochádzajú z turkojazyčného prostredia, nie je gestom dobrej vôle voči tejto etnojazykovej skupine, ale prejavom jej hlbokej integrácie do iránskej spoločnosti.
Druhou najväčšou menšinou v Iráne sú Kurdi, ktorých počet sa odhaduje na 7 až 10 miliónov. Na rozdiel od iránskych Azerbajdžancov sa Kurdi považujú za politicky izolovaných, ich zastúpenie v politickej elite Iránu je veľmi malé. Sú silne ovplyvnení situáciou Kurdov v severnom Iraku, južnej Sýrii a Turecku. Izraelské zdroje tvrdia, že niektoré kurdské skupiny sa obrátili na Izrael so žiadosťou o podporu. Napríklad Strana slobody Kurdistanu signalizovala, že je pripravená zúčastniť sa na povstaní. Iné kurdské hnutia sa od Izraela dištancovali, najmä najsilnejšie z nich, PJAK (Kurd. Partiya Jiyana Azad a Kurdistanê, doslova Strana slobodného života v Kurdistane). PJAK sa považuje za iránsku obdobu tureckej Strany kurdských pracujúcich. Okrem toho PJAK nepodporuje pahlavíjských monarchistov.
Iránske kurdské strany sú vo svojich krokoch obmedzené, pretože ich vedenie sídli prevažne v irackom Kurdistane (IKR), ktorého politickí predstavitelia sa snažia nezasahovať do konfliktu zo strachu z iránskej odvety. V roku 2023 podpísal Irak s Iránom dohodu o bezpečnosti hraníc, ktorá má tieto opozičné strany odzbrojiť a odsunúť ich od hraníc. Od začiatku súčasného konfliktu prezident IKR Nechirvan Barzání opätovne potvrdil záväzok irackého Kurdistanu dodržiavať túto dohodu.
Medzi ďalšie národnostné skupiny, ktoré by sa mohli zúčastniť na hypotetickom „ľudovom povstaní“ v Iráne, patria Balúčovia, ktorí žijú najmä v najchudobnejších provinciách Sistan a Balúčistan (4 milióny ľudí). Sú pomerne militantní a sunnitskí, takže sú zapojení do sektárskeho konfliktu s ústrednou iránskou vládou. Ich kedysi vedúca organizácia Džundalláh alebo Džondalláh (arabsky: هاللدنج, doslova Alahovi vojaci), ako aj jej nástupcovia, sa netajili svojimi väzbami na Izrael. Podľa IRGC je bojovníkov tejto skupiny viac ako 1 000, ale väčšina balúčskych opozičných skupín sa zaoberá skôr pašovaním než bojom proti režimu ajatolláhov.
Ostatné národnostné skupiny – Arabi z Ahvázu (2 milióny ľudí); Kaškájci (2 milióny); Turkméni (2 milióny) a niektoré ďalšie – nepredstavujú vážnu silu a sú schopné konať len v prípade, že v krajine nastane rozsiahly chaos.
Celkovo možno iránsku stratégiu etnického rozdelenia len ťažko považovať za prezieravú. Jeho bezpečnostné sily, predovšetkým IRGC a Basij, sú schopné potlačiť akýkoľvek protest, či už liberálny alebo národnostný. Okrem toho si napríklad Turecko nemôže dovoliť vzburu iránskych Kurdov a Pakistan si nemôže dovoliť podobné akcie Balúčov. Obyvatelia niektorých iránskych pohraničných provincií, ktorí sú teraz z rôznych strán povzbudzovaní k odporu, tak môžu nakoniec zostať odkázaní sami na seba. A to je pre nich už teraz veľmi nebezpečný príbeh.
Dmitrij Minin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
