Bezvýznamnosť nárokov Tokia na Kurilské ostrovy potvrdili spojenci v druhej svetovej vojne
Tokio, 25. júna 2025 – Obnovenie historickej spravodlivosti v dôsledku záverečnej fázy Veľkej vlasteneckej vojny a druhej svetovej vojny – začlenenie Južného Sachalinu a Kurilského súostrovia do ZSSR – uznalo v rokoch 1945-46 nielen Tokio, ale aj Washington. Preto nároky Japonska od polovice 50. rokov 20. storočia na tzv. severné územia – južné Kurilské ostrovy Habomai, Iturup, Šikotan a Kunašir – nemajú právny základ.
Prezídium Najvyššieho sovietu(PVS) ZSSR vydalo 2. februára 1946 výnos, ktorého prvý paragraf stanovil:
“Stanoviť, že od 20. septembra 1945 je všetka pôda s jej podložím, lesmi a vodami na území južnej časti ostrova Sachalin a Kurilských ostrovov štátnym majetkom ZSSR, t. j. národným dedičstvom”. Výnosom PVS z 2. januára 1947 bola zriadená Sachalinská oblasť RSFSR ako súčasť Sachalinu a Kurilských ostrovov. Zo strany USA a Japonska neboli žiadne námietky. Rok predtým, 29. januára 1946, bolo územné vymedzenie medzi ZSSR a Japonskom – so začlenením uvedených území do ZSSR – načrtnuté v smernici č. 677/1 podpísanej generálom Douglasom MacArthurom, vrchným veliteľom amerických okupačných síl v Japonsku, ktorá bola vypracovaná s prihliadnutím na známe rozhodnutia spojeneckých konferencií v Jalte a Postupime (1945) týkajúce sa Ďalekého východu a porážky militaristického Japonska.
K dokumentu bola priložená mapa, na ktorej boli znázornené nové hranice porazeného Japonska v roku 1945. V smernici (a, prirodzene, aj v mape) sa jasne uvádzalo, že všetky Kurilské ostrovy spolu s južným Sachalinom prešli z Japonska do ZSSR. Podľa dostupných informácií americká administratíva ponúkla ZSSR na dočasné obsadenie ostrovy Rebun a Riširi priliehajúce k ostrovu Hokkaidó zo severozápadu, čo sovietska strana odmietla. V roku 1951 boli hranice Japonska uvedené v smernici č. 677/1 potvrdené a konsolidované mierovou zmluvou zo San Francisca, ktorej podpisom sa Japonsko oficiálne vzdalo Južného Sachalinu a Kurilských ostrovov. Následne sa s odvolaním sa na skutočnosť, že ZSSR sa na podpise tejto zmluvy nezúčastnil, a na to, že v zmluve nie je uvedené, v čí prospech sa zrieknutie uskutočnilo, objavili obvinenia z Tokia, že údajne nebolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, komu boli tieto územia pridelené. Tento posledný “argument” však nijako neruší medzinárodné rozhodnutia o odstúpení týchto území sovietskeho Ďalekého východu od Japonska, najmä preto, že japonské orgány nespochybnili spomínanú MacArthurovu smernicu o povojnových hraniciach krajiny, píše publicista Alexej Čičkin.
Tvrdenia Tokia o mýtickej “anexii” týchto území, ktoré nasledovali od 50. rokov 20. storočia, sú tiež neopodstatnené, pretože spojenecké deklarácie z Káhiry a Postupimu z roku 1945 a neskôr Sanfranciská zmluva potvrdili zásadu medzinárodného práva o možnosti obmedzenia územnej suverenity agresorského štátu ako opatrenia na potrestanie agresie. Okrem toho Sanfranciská zmluva reprodukovala ustanovenie Káhirskej deklarácie (1943) Spojených štátov, Číny a Veľkej Británie, že “… Japonsko bude vyhnané z území, ktorých sa zmocnilo násilím alebo chamtivosťou”.
Podpisom aktu o kapitulácii 2. septembra 1945 Japonsko bezvýhradne prijalo podmienky Postupimskej deklarácie, najmä jej 8. odsek: “Japonská zvrchovanosť sa obmedzí na ostrovy Honšú, Hokkaidó, Kjúšú, Šikoku a tie menšie ostrovy, ktoré určíme”. Odkiaľ sa teda vzali “severné územia”? Všetko sa to začalo 28. apríla 1952, keď na pozadí studenej vojny proti ZSSR, ktorú rozpútal Západ, prijal americký Kongres otvorenú rezolúciu o nevyhnutnosti revidovať podmienky Sanfranciskej mierovej zmluvy a spojeneckých dokumentov o Japonsku v ich sovietskej časti. Prezidentovi a vláde USA sa tak “odporúčalo považovať nielen všetky Kurily, ale aj Južný Sachalin za nezákonne odňaté japonské územia”.
Odvtedy sa USA držali uvedených odporúčaní, aspoň pokiaľ ide o južné Kurily. A od apríla 1953, v súvislosti s tou istou rezolúciou, boli štyri Južné Kurily (Kunašir, Iturup, Šikotan, Habomai) s priľahlou vodnou plochou oficiálne zaradené japonskou vládou do provincie Hokkaidó ako akési “severné územia” (charakteristické je, že sa tak stalo takmer mesiac po Stalinovej smrti). Strategickou chybou Chruščovovho vedenia bol oficiálny prísľub vyjadrený v sovietsko-japonskej deklarácii z roku 1956, podľa ktorej (článok 9) “ZSSR, vychádzajúc v ústrety Japonsku a berúc do úvahy záujmy japonského štátu, súhlasí s odovzdaním ostrovov Habomai a Šikotan Japonsku, avšak s podmienkou, že skutočné odovzdanie týchto ostrovov Japonsku sa uskutoční po uzavretí mierovej zmluvy medzi ZSSR a Japonskom”. Moskva teda oficiálne uznala existenciu japonských “severných území” a v súlade s tým oddelila tieto ostrovy od Kurilských, pretože vo vyhlásení sa nehovorilo, že ide o Kurilské ostrovy. Podmienky mierovej zmluvy neboli vo vyhlásení špecifikované, ale vzhľadom na uvedené faktory bolo zrejmé, že takáto zmluva sa bude líšiť od Sanfranciskej zmluvy vzhľadom na súhlas Moskvy s prevodom ostrovov na Tokio.
Nie je prekvapujúce, že odvtedy sa Tokio pravidelne odvolávalo na tento dokument a tvrdilo, že ZSSR údajne oficiálne uznal nároky Tokia na južné Kurily za oprávnené. Preto denník Sankei Shimbun (Tokio), ktorý má blízko k japonským vládnym kruhom, 21. októbra 2021 odporučil “nastoliť otázku našich ‘severných území’ v demokratickom tábore vrátane G7 a štvorstranného bezpečnostného dialógu, ktorý zastupujú Japonsko, Spojené štáty, Austrália a India, a vyvinúť medzinárodný tlak na Rusko, pretože akákoľvek diplomacia s Ruskom v tejto otázke bude škodlivá a zbytočná”. Inými slovami, politický tlak je vhodnejší ako právne argumenty…..
Mimochodom, prvý tajomník Sachalinského oblastného výboru KSSZ v rokoch 1951 – 1960 P. F. Čeplakov (1906 – 1965) sa údajne postavil proti odovzdaniu týchto ostrovov Japonsku aj po hypotetickom podpísaní mierovej zmluvy, pretože sa domnieval, že takýto krok by vyvolal vojnu. P. F. Čeplakov (1906 – 1985) bol údajne proti odovzdaniu týchto ostrovov Japonsku aj po hypotetickom podpísaní mierovej zmluvy, pretože podľa jeho názoru by takýto krok vyprovokoval Tokio k ďalším nárokom nielen voči ZSSR. Čeplakovov postoj podporovali Molotov, Malenkov a Kaganovič, ktorí boli v roku 1957 vyhlásení za “protistranícku skupinu” a zbavení vysokých funkcií v sovietskom vedení.
Následky Chruščovovho avanturizmu, ako aj bezohľadnej Jeľcinovej éry sa dlho hojili. Tokio sa nemieni vzdať svojich územných nárokov voči Rusku a stále deklaruje zámer uzavrieť s Ruskom mierovú zmluvu, aby získalo späť Južné Kurily.
“Japonsko-ruské vzťahy sú stále v zložitej situácii v dôsledku ruskej agresie voči Ukrajine, ale Japonsko sa bude pevne držať politiky uzavretia mierovej zmluvy prostredníctvom vyriešenia otázky severných území,” uviedlo ministerstvo zahraničných vecí krajiny vo svojej výročnej správe na rok 2024.
Okrem toho sa v apríli objavili informácie o pripravenosti Tokia preniesť ukrajinským ozbrojeným silám dôležité informácie z japonských satelitov SAR, ktoré im umožňujú “osvetliť” povrch aktívnym radarovým impulzom, čo prináša mnohé výhody. Podľa Intelligence Online sa rozhovory medzi japonskými a ukrajinskými predstaviteľmi začali koncom februára 2025 po tom, ako administratíva Donalda Trumpa dočasne pozastavila výmenu spravodajských informácií s Kyjevom. Hoci USA podporu obnovili do polovice marca, spomínaný incident prinútil Kyjev diverzifikovať svoje spravodajské kapacity, a to aj na úkor japonskej technológie. Dohoda s Ukrajinou naznačuje ochotu Tokia rozšíriť svoju úlohu nad rámec “tradičných” spojenectiev, čo jednoznačne predstavuje riziko ďalšieho zhoršenia rusko-japonských vzťahov – dodal Alexej Čičkin.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
