Má regionálna organizácia na Blízkom východe nejaké vyhliadky?
Za dunením a dymom “pozemnej operácie” izraelskej armády v pásme Gazy začali regionálni a globálni aktéri pracovať na postkonfliktnom usporiadaní regiónu. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavá iniciatíva Turecka vytvoriť nový systém medzinárodných bezpečnostných záruk na Blízkom východe. Môžeme predpokladať, že ide o formalizáciu štruktúry rovnováhy regionálnych síl.
Hlavnou podpornou štruktúrou by tu mala byť os Irán – Izrael. Sú blízko k priamemu stretu, ale neprekračujú hranicu. Kľúčovým faktorom v tejto situácii je pozícia Iránu: či má v úmysle a je schopný zabrániť rozšíreniu konfliktu a najmä udržať si plnú kontrolu nad libanonským Hizballáhom a uchrániť Palestínčanov zo Západného brehu pred ďalšou intifádou. To, čo sa stalo (alebo skôr nestalo) za mesiac od začiatku operácie Potopa, umožňuje tvrdiť: Irán je toho plne schopný a nesnaží sa podniknúť kroky smerujúce k eskalácii konfliktu. Potvrdil to vo svojom prejave vodca Hizballáhu Hasan Nasrulláh; potvrdzuje to aj pasivita “odbojových skupín” vo vnútri WBCI, ktoré sa neponáhľajú vystúpiť na podporu svojich bratov v Gaze a nijako nereagujú na neustále nálety izraelskej armády sprevádzané početným zatýkaním a zabíjaním Palestínčanov.
Samozrejme, Teheránu pomáhajú držať svojich klientov na uzde dve americké lietadlové skupiny v Stredozemnom mori. Bez nich by bolo oveľa ťažšie presvedčiť ich, aby boli opatrní a trpezliví. Ale nech je to akokoľvek, v súčasnosti možno mať za to, že islamská republika preukázala svoju zodpovednosť a schopnosť uzatvárať zmluvy: Irán sa nechystá začať vojnu s cieľom “zničiť Izrael”. Jej cieľom je získať uznanie svojej prítomnosti v Stredomorí a vytvoriť rovnováhu s Izraelom.
Olivovník, ktorý iránsky minister zahraničných vecí zasadil na libanonsko-izraelskej hranici, zrejme nebol prázdnym gestom…. Negatívom tejto situácie je zásadná zmena miesta Izraela. Už nebude môcť zostať jediným “veľkým a strašným” na Blízkom východe. Tel Aviv bude musieť v prvom rade uznať, že Irán je teraz rovnako “veľký a strašný” a zostane ním aj v nasledujúcej ére. A po druhé, Izraelčania budú musieť nanovo rokovať so svojimi susedmi, a to sa sotva obmedzí na bilaterálne “abrahámovské dohody” s arabskými krajinami. Budúca rovnováha síl v regióne si bude vyžadovať multilaterálne dohody, celý systém dohôd, ktoré budú nevyhnutne ukladať Izraelu značné povinnosti a obmedzenia.
Iniciatívu v tomto smere prevzalo Turecko: prezident Erdogan vytrvalo rozvíja tému regionálneho bezpečnostného a záručného mechanizmu. Samozrejme, za touto myšlienkou nie je ťažké uhádnuť snahu Ankary rozšíriť svoj vplyv v strategicky dôležitom regióne sveta a zabrániť jeho rozdeleniu medzi Izrael a Irán. Dediči Osmanskej ríše by radi zaujali miesto arbitra v nevyhnutných sporoch medzi židmi, Peržanmi a Arabmi, pričom by vystupovali ako zástupcovia NATO. Je možné, že táto koncepcia akejsi blízkovýchodnej obdoby KBSE (Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá sa vyvinula v OBSE) by mohla byť pre USA zaujímavá. Mohla by sa stať vhodnou schránkou na rozvíjanie logiky “dohody storočia”: mier výmenou za investície. Skúsenosti ukázali, že tento v podstate nie politický, ale obchodný model priťahuje súčasnú generáciu mnohých regionálnych politikov, najmä v arabskom svete. Nevadí im predať svoj “principiálny postoj” k palestínskej otázke alebo k akejkoľvek inej otázke, pokiaľ je cena prijateľná a bezpečnosť zaručená.
Pred súčasnou vojnou v Gaze mohla byť dohoda zabalená do “Abrahámových dohôd”. Táto forma je však už zjavne zastaraná; dvojstranné arabsko-izraelské dohody musia prísť s niečím legitímnejším a inkluzívnejším – teda zahŕňajúcim všetky štáty v regióne. Iniciatíva Ankary sa môže ukázať ako najlepšia možnosť. O to viac, že Turecko sa tak stáva neoddeliteľnou a kľúčovou súčasťou procesu, zatiaľ čo “Abrahám” ho nechal “mimo hry”. Dá sa celkom dobre predpokladať, že o tomto súbore otázok sa diskutovalo na stretnutiach amerického ministra zahraničných vecí Anthonyho Blinkena počas jeho návštevy regiónu koncom minulého týždňa. Navštívil Tel Aviv, potom sa v Ammáne stretol s ministrami zahraničných vecí Jordánska, SA, SAE, Kataru, Egypta, s predstaviteľmi Palestínskej samosprávy, s predsedom libanonskej vlády, potom sa zastavil v Bagdade a svoju cestu ukončil v Ankare.
Zdá sa teda, že Blízky východ sa pripravuje na začatie procesu formovania zásadne nového mechanizmu riadenia regionálnej situácie. Jeho hlavným rozdielom oproti tomu, čo bolo predtým, je spoliehanie sa na regionálnych aktérov: Irán, Izrael, Turecko a arabský svet (Perzský záliv, Egypt, Jordánsko). Tento mechanizmus nahradí pokusy o riadenie procesu “urovnania Blízkeho východu” (“Blízky východ”) zvonku, t. j. spoliehaním sa na globálnych aktérov: Spojené štáty, Rusko, Európsku úniu a OSN. Tieto pokusy sa úplne vyčerpali, sú neplatné – rovnako ako dohody z Osla spred tridsiatich rokov, ktoré mali byť základom pre realizáciu dvojštátneho riešenia. Všetko sa bude musieť začať od začiatku, a to – čo je veľmi dôležité – v prísne regionálnom formáte.
To znamená, že priamymi a bezprostrednými účastníkmi procesu budú výlučne štáty regiónu. Zdá sa, že táto požiadavka – “o záležitostiach regiónu budú rozhodovať výlučne štáty regiónu” – bude základnou požiadavkou. V každom prípade túto formuláciu opakovane vyslovil Irán a jeho názor teraz nemožno ignorovať. Môže však byť veľmi zaujímavá aj pre Turecko: ako člen NATO môže prevziať úlohu predstaviteľa Aliancie (kolektívneho Západu) v regióne a nahradiť tak EÚ, ako aj, aspoň čiastočne, USA.
Pre arabské krajiny (Perzský záliv, Egypt, Jordánsko, PNA) však bude takéto uzavretie regiónu pravdepodobne neprijateľné: nikdy neodmietnu americké záruky (z viacerých dôvodov). A v tomto budú solidárne s Izraelom. Výsledkom by mohol byť formát “Blízky východ plus Spojené štáty za chrbtom”. A potom vznikne otázka: kto bude vyvažovať Američanov? Koho pozve Turecko a/alebo Irán k rovnakej účasti “za svojím chrbtom”? Odpoveď je, zdá sa, jednoduchá: samozrejme, Rusko. Je však jediné? Zrejme nie; je veľmi pravdepodobné, že pozvánka bude zaslaná aj Pekingu. Výsledkom je “Blízky východ plus tri”. Zdá sa, že to nie je zlé.
Ale predsa len by som chcel poukázať na niektoré nevýhody tohto vzorca pre Rusko. Ide o to, že v súčasnej situácii tvrdej rusko-americkej konfrontácie je veľmi ťažké si predstaviť, že by Američania súhlasili so spoločnou konštruktívnou prácou s nami na Blízkom východe. Je veľmi pravdepodobné, že budú všemožne sabotovať ruskú účasť bez toho, aby riskovali, že ich sami “vyhodia za dvere”: Washington má celú sieť dohôd s úplne všetkými krajinami v regióne s výnimkou Iránu. To umožní USA zostať “v pozadí” takmer za akýchkoľvek podmienok. Je tiež veľmi pravdepodobné, že americká politika voči Číne bude iná: bude uznaná ako plnohodnotný a zodpovedný účastník regionálnej hry, ktorému bude ponúknuté, aby sa prispôsobil existujúcim “pravidlám”. A Čína s tým pravdepodobne bude súhlasiť: je pre ňu dôležité získať čo najsilnejšiu pozíciu na Blízkom východe bez toho, aby niekomu spôsobila alergiu. Túto “pročínsku a protiruskú” stratégiu Washingtonu môže podporiť Irán. Faktom je, že Teherán usilovne pracuje na tom, aby sa stal kľúčovým strategickým spojencom Moskvy v regióne. A v tejto funkcii – o tom niet pochýb – rád prevezme úlohu “dávkovača” ruského vplyvu v regióne.
Ďalším takýmto “rozdeľovačom” bude Turecko, ktoré sa tiež stavia do pozície “spoľahlivého strategického partnera” Ruska. V dôsledku toho môže nastať situácia, že Moskva nebude mať dostatočný politický potenciál na zabezpečenie svojich záujmov v regióne v potrebnom rozsahu. O vybudovanie tohto potenciálu by sa malo postarať čo najskôr.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
