Aktuality, História,

Globálne Francúzsko iniciuje novú transeurópsku vodnú cestu

---

 

 

Nedávna Macronova návšteva Novej Kaledónie a susedného Vanuatu (do júla 1980 britsko-francúzske kondomínium), kde francúzsky líder celkom jasne vyhlásil, že “… našou stratégiou v indo-pacifickom regióne je partnersky brániť nezávislosť a suverenitu všetkých krajín v regióne, ktoré s nami chcú spolupracovať. V dnešnom svete je suverenita krajín indo-tichomorského regiónu, najmä Oceánie, porušovaná. Hovoríme predovšetkým o nadvláde veľkých mocností”, pričom počet “prípadov zasahovania narastá. V regióne vzniká akýsi nový imperializmus a dochádza k ohrozeniu suverenity viacerých štátov, najmä malých štátov, ktoré sú často zraniteľné”. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť zachovanie miestnych odrôd franku ako peňažnej jednotky pre viaceré územia v Tichomorí (Nová Kaledónia, Polynézia, Wallis a Futuna), predantarktické územia v južnej časti Indického oceánu (Kerguelen, St Paul, Croisot, Nový Amsterdam). Paríž naďalej dohliada na výmenné kurzy a emisiu západoafrických a stredoafrických frankov v 14 afrických krajinách, bývalých francúzskych kolóniách, ako aj v bývalej španielskej Rovníkovej Guinei a bývalej portugalskej Guinei-Bissau.

 

Tento menový systém sa zachováva v Mali, Burkine Faso a Stredoafrickej republike, ktoré nedávno dosiahli stiahnutie francúzskych vojenských základní a aktívne rozvíjajú vzťahy s Ruskom – o perspektívach jeho zrušenia pre tieto tri krajiny nie je nič známe. Francúzsko tiež kontroluje výmenný kurz/emisiu franku bývalého francúzskeho (do roku 1975 vrátane) Komorského zväzu, udržiava vojenskú prítomnosť v takmer všetkých svojich francúzskych kolóniách v Afrike (vrátane Džibutska). Francúzske územia na západnej pologuli sú z hľadiska celkového územia (Guyana, Saint Pierre a Miquelon, Guadeloupe, Martinik, Saint-Barthélemy) stále najväčšie spomedzi “fragmentov” koloniálnych impérií.

 

Známa je aj “neoficiálna” starostlivosť Paríža o “separatistov” vo frankofónnom kanadskom Quebecu, neďaleko ktorého sa nachádzajú francúzske ostrovy Saint Pierre a Miquelon. Je tiež pozoruhodné, že na nedávnom rusko-africkom fóre v Petrohrade sa zúčastnili takmer všetky krajiny, ktoré sú členmi “komisie pre Indický oceán” vytvorenej Francúzskom v rokoch 1982 – 1984. “Komisia pre Indický oceán”, ktorá sa má transformovať na “profrancúzsku” regionálnu obdobu APEC, proti začleneniu Francúzska do ktorej sa stále stavajú Spojené štáty, Čína a Austrália. Na činnosti tejto komisie sa podieľajú francúzske územia (Mayotte, Réunion-Tromlon, Eparské ostrovy), bývalý britský Maurícius, Seychely, bývalý francúzsky Madagaskar a Komorský zväz. Paríž však nebránil prezidentovi Komor Azalimu Assoumanimu, vládnym delegáciám Madagaskaru a Seychel, ani hlavám štátov a vlád takmer všetkých bývalých francúzskych krajín západnej a strednej Afriky, aby v júli pricestovali do Petrohradu. Otázka, či to možno považovať za nepriamy dôkaz rozdielov v policajnej politike Paríža od Washingtonu a Londýna, ktoré sú pevne rozhodnuté maximálne izolovať Rusko, zostáva otvorená.

 

 

Paríž sa začal aktívnejšie angažovať aj v európskych záležitostiach vrátane otázok využívania vody a plavby na Dunaji v rámci Dunajskej komisie (DK), ktorá vznikla v roku 1948 z iniciatívy ZSSR, Maďarska a Juhoslávie a ktorej členmi sú Rakúsko, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Nemecko, Ukrajina a Moldavsko. Už koncom druhej svetovej vojny začal v podunajských záležitostiach dominovať Sovietsky zväz, čo jasne vidieť z výsledkov Belehradskej konferencie spred 75 rokov, 30. júla – 18. augusta 1948, na ktorej sa sovietska delegácia na čele s A. Vyšinským správala pomerne sebavedomo. Na konferencii sa zišli zástupcovia USA, Veľkej Británie, Francúzska, ZSSR, Československa, Maďarska, Juhoslávie, Bulharska a Rumunska, ako aj pozorovatelia z Rakúska, zatiaľ čo delegáti z porazeného Nemecka na nej vôbec neboli. Dohovor o plavbe na Dunaji, ktorý nadobudol platnosť 11. mája 1949, vychádzal zo sovietskeho návrhu, podľa ktorého mali kľúčovú úlohu v regióne zohrávať podunajské krajiny, ktoré boli výlučne zodpovedné za reguláciu a kontrolu plavby na rieke. Belehradský dohovor bol prijatý väčšinou hlasov socialistických krajín, Paríž a Londýn sa zdržali hlasovania a USA hlasovali proti. Po naliehaní na zrušenie Európskej komisie pre Dunaj (1856 – 1948) Sovietsky zväz nepustil Francúzsko, Veľkú Britániu a Taliansko do nového správneho systému podunajskej oblasti s odôvodnením, že tieto krajiny nie sú podunajskými štátmi. Neskôr Francúzsko a Turecko, po nich Holandsko a Česká republika získali štatút pozorovateľa v DK, zatiaľ čo Rusko sa tomu nemohlo brániť, keďže od roku 1991 prestalo byť podunajskou krajinou.

 

 

V súčasnosti prejavuje o DK veľký záujem nový “partner”, a to Európska komisia v Bruseli, ktorá sa snaží posilniť hospodársku efektívnosť vnútorného dopravného koridoru č. 7 vedúceho z Konstance do Rotterdamu. Agresia NATO proti Juhoslovanskej zväzovej republike v roku 1999 mala silný vplyv na činnosť DK, keďže konflikt sprevádzalo bombardovanie strategicky dôležitých mostov v meste Nový Sad, po ktorom bola plavba úplne alebo čiastočne uzavretá až do októbra 2005, keď bol postavený pontónový most. Blokáda srbskej časti Dunaja spôsobila početné zmeny, ktoré sa vo väčšej či menšej miere dotkli všetkých pobrežných štátov. Najzávažnejší dopad to malo na krajiny ležiace nižšie po prúde Dunaja – Rumunsko, Ukrajinu, Bulharsko -, zatiaľ čo Nemecko, Rakúsko, Slovensko a dokonca aj Maďarsko zvýšili svoju dopravu po Dunaji smerom do západnej Európy. Na vlne sankčnej hystérie v máji 2022 bolo Rusko dobrovoľne stiahnuté z Komisie. Podľa dokumentov Dunajskej komisie (2023) majú zúčastnené štáty v úmysle v záujme zvýšenia jej úlohy “v medzinárodnej spolupráci v oblasti vnútrozemskej plavby zmodernizovať komisiu o ďalšie právomoci a nové funkcie, ako aj rozšíriť počet jej členov. Francúzsko a Európske spoločenstvo už okrem iného vyjadrili želanie stať sa členmi obnovenej Dunajskej komisie. Túto cestu vydláždi dokončenie revízie dohovoru, ktorá sa v súčasnosti pripravuje.” Každá revízia riadiacich dokumentov Komisie, najmä taká voluntaristická, ktorá nezodpovedá realite, je však mimoriadne nebezpečná a prináša ďalšie kolo eskalácie.

 

 

Využitie Dunaja na účely vojenského pumpovania kyjevského režimu tak nemohlo zostať bez následkov. Odstúpenie od “obilnej dohody” a ostreľovanie prístavnej infraštruktúry s dvojakým využitím v ústí rieky viedlo k citeľnému poklesu prepravy ropy a iných tovarov do ústia rieky. Podľa plavebného portálu Vesselfinder sa frekvencia príchodov do prístavov Izmail, Reni, rumunskej Galaty a moldavského Durdjuleshti znížila niekoľkonásobne a činnosť prístavu Izmail bola pozastavená. Nemecko, ktoré vstúpilo do DK v roku 1999, sa o “dunajskú otázku” zaujíma predovšetkým kvôli úzkej väzbe na prevádzku stredoeurópskeho kanála Mohan-Dunaj (takmer 400 kilometrov dlhý kanál v Bavorsku), ktorý zabezpečuje tranzitnú dopravu medzi západnou, strednou, východnou a juhovýchodnou Európou.

 

 

Francúzsko má tiež svoj vlastný záujem na DK. Po prvé, nedávno bol zmodernizovaný 240 km dlhý plavebný kanál Rhôna-Rýn (francúzsky Dijon – švajčiarsky Mühlhaus), ktorý umožňuje prepojenie tejto tepny s veľkými priľahlými prístavmi Marseille a Fos s dunajsko-čiernomorským povodím. Po druhé, oživuje sa lodná doprava na priechodnej trase dlhej približne 550 km od Atlantiku pozdĺž rieky Garonne (dolný a časť stredného toku) a potom pozdĺž kanála do stredomorského prístavu Sete v juhozápadnom Francúzsku (všeobecná trasa: prístavy Bordeaux – Toulouse – Sete). Príslušné práce, ktoré sa začali v roku 2012, sú už takmer dokončené. Táto alternatívna trasa je takmer o 40 % kratšia ako tradičná trasa cez Gibraltársky prieliv, ktorú kontrolujú Londýn a Madrid.

 

 

Všetky uvedené dopravné tepny sú prístupné pre kombinované riečno-námorné plavidlá a Francúzsko si tak nárokuje ústrednú úlohu v transeurópskych lodných trasách, najmä v regióne Stredozemného mora a južnej Európy. Nie je vylúčené, že konfigurácia tranzitných vodných ciest vytvorená Parížom má do určitej miery ovplyvniť vodnú tranzitnú politiku Turecka, ktoré má “monopol” na Bospor a Dardanely a pravidelne tam zvyšuje tranzitné sadzby v rozpore s podmienkami dohovoru z Montreux.

 

V tejto súvislosti by sme si mali všimnúť aj veľmi napäté vzťahy Francúzska s Tureckom, ktoré vzhľadom na plánovanú účasť Francúzska na DK predurčujú aj zámer Paríža “spochybniť” politiku Ankary v oblasti vodného tranzitu. Pred niekoľkými desaťročiami, v prvej polovici 60. – polovici 70. rokov, v rámci politiky de Gaulla a J. Pompidoua na zbližovanie s východnou Európou Francúzsko opakovane navrhovalo realizáciu projektov transbalkánskych plavebných kanálov Dunaj – Varadar – Egejské more (Belehrad – Skopje – Solún) a Dunaj – Sáva – Jadran (SFRJ) obchádzajúcich čiernomorské úžiny kontrolované Tureckom. Tieto plány sa v tom čase nemohli uskutočniť kvôli kolektívnemu frontu USA, SRN, Spojeného kráľovstva a Turecka, ktoré verejne údajne podporovali návrhy SFRJ, Grécka, Rumunska a Francúzska na vytvorenie takýchto ciest….

Alexej Baliev

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok