Aktuality, História,

Kde dosiahli Čechoslováci prvé víťazstvo 2. svetovej vojny?

---

 

Niekde na začiatku tohto „3. frontu“ boli neuspokojené ambície Talianska, ktoré si ich mienilo naplniť práve v Stredomorí. Konkrétne vpádom 13. 9. 1940 do Egypta a do Grécka, na ktoré zaútočilo 28. 10. 1940. Lenže výsledok talianskej agresie bol neutešený.

 

Adolf Hitler, hoci spočiatku váhal, nakoniec vydal smernicu č. 22, ktorou prikázal nemeckej brannej moci, aby pomohla svojmu spojencovi. A preto už 19. 2. 1941 bol v Tripolise, na území dnešnej Líbye, vytvorený nemecký africký zbor (Deutsches Afrikakorps, DAK), velenia ktorým sa ujal genpor. Erwin Rommel. (Pojem africký zbor sa v severnej Afrike používal aj po tom, ako bol vlastný zbor začlenený do nemeckej tankovej armády „Afrika“.)

 

Nemecké velenie vyslalo do severnej Afriky dve obrnené divízie, 5. ľahkú a 15. tankovú. Prvá bola neskôr reformovaná na tankový zväzok s označením 21. Nakoniec z Nemecka prišlo ďalšie zvláštne veliteľstvo označené ako „Afrika“, ktorému boli spočiatku zverené jednotky podľa potreby, no ktoré sa časom rozšírilo na celú pešiu divíziu. Okrem toho sa v zostave afrického zboru, resp. tankovej armády, nachádzalo aj niekoľko talianskych zväzkov.

 

Nemecké sily síce formálne podliehali talianskemu vojenskému veleniu v severnej Afrike (najskôr gen. I. Gariboldimu a neskôr gen. E. Basticovi), no Rommel si ostentatívnym neplnením ich príkazov vydobyl takmer nezávislé postavenie. Fakticky tak podliehal výhradne nemeckému vrchnému veleniu, hoci ani táto jeho podriadenosť nebola bezvýhradná. Celkové sily Osi v severnej Afrike tvorili v okamihu začiatku Rommelovej ofenzívy tri armádne zbory s deviatimi divíziami, resp. s ďalšími samostatnými zväzkami.

 

 

Skromná úloha Rommela
Nemecké vrchné velenie neprikladalo severoafrickému bojisku žiadnu osobitú dôležitosť. Vyslanie expedičného vojska preň znamenalo len nežiaduce trieštenie síl. Aj z toho dôvodu boli úlohy, ktoré dostal genpor. E. Rommel, stanovené skromne – mal zabrániť ďalším porážkam Talianov. Navzdory tomu prešiel už 31. 3. 1941 pri meste Adžedábíja do rozsiahlej ofenzívy, ktorú zakončil na egyptských hraniciach po tom, ako prešiel okolo 700 km.

 

Briti boli zaskočení. V tomto priestore totiž nemali žiadnu relevantnú vojenskú silu, ktorú by mohli proti Rommelovi nasadiť. Spôsobovala to aj zvláštnosť afrického bojiska. Jeho terén síce umožňoval rozvíjať rýchle a hlboké operácie, no klíma a nedostatočná komunikačná sieť kládli vysoké nároky na logistické zabezpečenie bojujúcich vojsk. Preto mal životne dôležitý význam každý tunajší prístav, ktorých však naozaj nebolo mnoho.

 

Za týchto podmienok bola kontrola Tobrúku dôležitá pre obe bojujúce strany. V dôsledku rýchleho Rommelovho postupu sa však mesto dostalo do obkľúčenia. Obliehanie bolo zverené Talianom. Lenže Britom, ktorí ovládali námorné trasy, sa aj tak podarilo zaistiť si plynulé a pravidelné zásobovanie prístavu, vrátane striedania nasadených jednotiek a zväzkov. Ich cieľom bolo viazať protivníkove sily a oslabiť tým jeho ofenzívu na hlavnom útočnom smere, čiže do Egypta.

 

 

Na scéne sa zjavujú Čechoslováci
Do podpory tohto britského úsilia sa zapájalo aj československé vojsko. Naši rodáci sa do Tobrúku dostávali po porážke Poľska jedinou trasou a to cez Balkán a Levantu do Francúzska. Po jeho porážke sa však situácia skomplikovala, pretože jeho vichystický režim sa stal formálnym spojencom Hitlerovho Nemecka.

 

Na území Sýrie, ktorá mala vtedy štatút francúzskeho mandátneho územia, sa nachádzali zárodky československého vojska. Na konci júna 1940 sa Čechoslovákom podarilo prejsť do susednej Palestíny, ktorú spravovalo Spojené kráľovstvo V. Británie, čím sa vyhli internácii.
Aj v Jeruzaleme sa nachádzal československý konzulát, ktorý nezanikol ani po okupácii Československa, a tiež československá vojenská misia pre Stredný východ, na čele ktorej stál divízny generál Ondřej Mézl (krycím menom Andrej Gak). Za týchto okolností bolo rozhodnuté o vytvorení samostatného vojenského zväzu. Z toho dôvodu bol k 29. júnu 1940, zatiaľ neoficiálne, zriadený peší pluk 4 na čele s plk. Josefom Korešom.

 

Zámer sformovať útvar na úrovni pluku však rýchlo narazil na rad limitov, v prvom rade na nedostatok vojakov. Počet Čechoslovákov v tomto regióne bol príliš nízky. Jedinou súčasťou pluku, ktorú sa podarilo aspoň sčasti vybudovať, bol 1. peší prápor pplk. Karla Klapálka s dvomi rotami a technická rota. Ďalšie jednotky, a to 3. a 4. rota existovali len rámcovo. Dovedna mal pluk iba okolo 300 príslušníkov.

 

Rozhodujúcim momentom, ktorý určil ďalšie osudy Čechoslovákov, bol okamih, kedy sa ministerstvo národnej obrany a veliteľstvo britských síl na Strednom východe dohodli na reorganizácii československého vojska. K 1. novembru 1940 bolo velenie pluku transformované na veliteľstvo československej vojenskej skupiny na Strednom východe a 1. prápor na peší prápor 11 – východný (11th Infantry Battalion – East), na ktorého čele aj po reorganizácii zostal pplk. K. Klapálek. Ďalšou súčasťou vojenskej skupiny sa stalo československé výcvikové stredisko – východné, ktorého velením bol poverený plk. J. Koreš. Dátum reorganizácie sa najviac vzťahuje k dátumu 28. 10. 1940, kedy bol príslušný rozkaz slávnostne prečítaný na nástupe mužstva.

 

Výstavba čs. práporu 11
V nasledujúcom období prebiehala výstavba organizácie práporu 11 a napĺňanie jeho počtov. Spočiatku mal tri roty: 1. pešiu s veliteľom škpt. Františkom Zástěrom, 4. pešiu s veliteľom škpt. Janom Vančurom a rotu doprovodných zbraní mjr. Karla Střelku, neskôr zástupcu veliteľa práporu.

 

Prápor mal vtedy 69 dôstojníkov a 210 mužov a jeho posádkovým mestom sa stala Gedera, maličké mestečko s necelou tisícovkou obyvateľov (cca 40 km od Tel-Avivu).

 

Dôležitým impulzom na ďalšiu výstavbu práporu bol príchod príslušníkov bývalej légie Čechov a Slovákov, ktorí boli uvoľnení z internácie v Sovietskom zväze. Tým sa počet práporu zvýšil ku koncu februára 1941 na 432 osôb a k polovici mája 1941 na 759 osôb. Vďaka tomu bola dokončená organizačná výstavba práporu a sformované zostávajúce dve pešie roty.

 

Vzhľadom na obmedzené možnosti nahrádzať prípadné straty, Briti poverovali peší prápor 11 nebojovými úlohami: strážnou a protilietadlovou službou (napr. pri Alexandrii – tu sa po prvýkrát stretli s príslušníkmi poľského vojska – alebo v priestore Marsa Matrúh na severozápade Egypta).

 

Keďže hrozilo nebezpečenstvo preniknutia nemeckých vojenských a spravodajských operácií z vtedy nezávislého Iraku a zo Sýrie, ktorá bola pod vplyvom vichystického režimu, naplánovalo britské velenie operáciu „Exporter“, ktorej cieľom bolo obsadenie francúzskych mandátnych území, Sýrie a Libanonu. Proti Francúzom bol preto povolaný československý prápor, ktorý 2. 7. 1941 zaujal pridelené postavenia. Tu sa v zostave 6. pešej divízie, resp. jej 23. pešej brigády gen. Alexandra Gollowaya, zúčastnil bojov v priestore Mardž Ujún (Marjaayoun) na dnešnej izraelsko-libanonskej hranici; tu mal prvých padlých.

 

Počiatočné odhodlanie Francúzov však čoskoro zmizlo. Dňa 10. 7. 1941 sa britské vojská spoločne s československým práporom dali do prenasledovania ustupujúceho protivníka, ktorý bol o štyri dni neskôr donútený uzavrieť prímerie. Ďalšou úlohou Čechoslovákov bola kontrola sýrskeho územia na severe v blízkosti tureckých hraníc.

 

Presun do Tobrúku
Na jeseň 1941 dostal čs. peší prápor 11 – východný rozkaz na presun a na bojové nasadenie. Presun zo Sýrie bol rozdelený na niekoľko etáp a začal sa 6. 10. 1941. Cieľom bol obkolesený prístav Tobrúk, kam dorazili na palubách torpédoborcov HMS Hasty a HMS Napier okolo polnoci z 21. na 22. 10. 1941. Pridelené pozície na západe zorného poľa Čechoslováci obsadili 24. 10. 1941.

 

Československý prápor bol zaradený do zostavy poľskej samostatnej brigády karpatských strelcov (Samodzielna Brygada Strzelców Karpackich; SBSK), ktorej velil brigádny generál Stanislaw Kopaňski. Poľská brigáda sa skladala z troch práporov pechoty, roty ťažkých guľometov, delostreleckého pluku, práporu protitankových diel a ľahkého obrneného pluku hulánov. Dôvodom podriadenia Čechoslovákov Poliakom bola jazyková blízkosť.

 

Samotná brigáda, vrátane čs. práporu, podliehala veliteľovi tobrúckej posádky, na čele ktorej bol Austrálčan genmjr. Leslie James Morshead, ktorý sa prejavil ako prísny a náročný veliteľ. Okrem Čechoslovákov a Poliakov mal k dispozícii 70. pešiu divíziu, 16. pešiu brigádu a kráľovský tankový pluk 4, ďalej austrálsku 20. a 26. pešiu brigádu a rad ďalších, predovšetkým protilietadlových jednotiek a útvarov.

 

V tomto čase sa československý prápor 11 skladal zo štyroch peších rôt po štyri čaty: 1. rote velil škpt. F. Zástěra, 2. kpt. Jan Svoboda, 3. škpt. Jan Borský (Bernas) a 4. kpt. Jan Podhajský (Púlpytel). Ďalšími súčasťami práporu bola rota doprovodných zbraní mjr. Bohumíra Koblihu (7 čiat), čata zberačov ranených, čata guľometnej obrany proti lietadlám, čata mínometov, spojovacia, zákopnícka, dopravná a dielenská čata. V Tobrúku prápor dostal od Poliakov niekoľko ukoristených húfnic, ktoré sa po oprave stali základom delostreleckej čaty npor. Ivana Pazderku. Medzi štábnymi funkciami bola aj pozícia československého a britského styčného dôstojníka a tlmočník.

 

Priebeh bojov
Postavenie Čechoslovákov sa nachádzalo na menej exponovanom obrannom úseku Tobrúku. To umožnilo roztiahnuť priestor jeho zodpovednosti do šírky asi 6 km, čo znamenalo, že na jedného vojaka pripadalo približne osem metrov frontovej línie. Na svoj prospech mohol prápor využiť aj 13 betónových a skalných opevnení. Oproti, na kóte 209, mali protivníci pozorovateľňu, z ktorej mali výhľad na veľkú časť československého postavenia.

 

Operačnou úlohou práporu bolo brániť zverený úsek, predovšetkým pozdĺž cesty, ktorá viedla z Tobrúku na západ a spájala ho s ďalším severoafrickým prístavom, líbyjskou Dernou. Protivníkmi čs. práporu boli Taliani z 27. pešej divízie „Brescia“ divízneho generála Buenvenuta Giodu.

 

Boje čs. práporu spočívali v palebných prepadoch, ktoré prebiehali predovšetkým počas dňa, a v prieskumných, hlavne nočných, výpadoch. Relatívne aktívna prieskumná činnosť bola umožnená tým, že medzi československými a talianskymi pozíciami sa rozprestieralo územie nikoho, ktoré dosahovalo hĺbku až niekoľko kilometrov. V období 23. októbra až 1. decembra tu Čechoslováci uskutočnili 88 akcií.

 

Operácia „Crusader“
Dňa 18. 11. 1941 začali sily britskej 8. armády operáciu „Crusader“ (Križiak), ktorej cieľom bolo zatlačiť nemecké a talianske vojská na ich východiskové pozície pri Adžedábiji.

 

V skorých ranných hodinách 21. 11. 1941 Čechoslováci spoločne s Poliakmi uskutočnili výpad proti talianskym pozíciám. Úloha bola zverená vyčleneným jednotkám samostatnej brigády karpatských strelcov za podpory mínometnej čaty a 3. a 4. pešej roty čs. práporu. Boje trvali do svitania, kedy sa útočníci vrátili do východiskových postavení s množstvom zajatcov.

 

Postup 8. armády v operácii „Crusader“ bol pomalý a až koncom novembra 1941 sa jej podarilo priblížiť k Tobrúku. Spád operácie sa zrýchlil až v nasledujúcom mesiaci.

 

Od 6. 12. 1941 začali Taliani opúšťať jedno postavenie za druhým, pretože im hrozilo odrezanie. Čs. prápor dostal úlohu ich prenasledovať (dve roty a niekoľko družstiev pod velením kpt. J. Svobodu).

 

Ako prví začali akciu príslušníci poľskej brigády 9. 12. 1941. Na druhý deň sa k nim pripojilo čs. zoskupenie, ktoré malo obsadiť postavenia severne od cesty medzi Dernou a Tobrúkom. Akcia bola úspešná a dosiahla, že obliehanie Tobrúku bolo po ôsmich mesiacoch ukončené.

 

Naše prvé víťazstvo
Porážka nemeckých a talianskych vojsk v severnej Afrike, hoci len dočasná, bola kľúčová aj preto, že bola dosiahnutá v čase, kedy bol Wehrmacht donútený ustupovať od Moskvy.

 

Po prvýkrát počas druhej svetovej vojny, a to hneď na dvoch bojiskách súčasne, Nemci vyprázdňovali svoje pozície. Rozhodujúci je pri tom fakt, že sa na ňom podieľali aj Čechoslováci. Pre nich má víťazstvo v Tobrúku ešte jednu významovú rovinu. Po porážkach v Poľsku v roku 1939 a vo Francúzsku v roku 1940 bol úspech československého práporu 11 – východného prvým bojovým víťazstvom československých pozemných síl v 2. sv. vojne.

 

Po ukončení bojov o Tobrúk bolo Čechoslovákom prikázané, aby aj naďalej zostali v meste. Ich strážna služba mala veľmi často charakter protilietadlovej obrany, pretože prístav zostával častým cieľom útokov nemeckej Luftwaffe.

 

Začiatok protilietadlovej tradície
Táto skutočnosť sa následne premietla do zmyslu neskoršej reorganizácie práporu, ktorý bol k 22. 5. 1942 preformátovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk – východný a poverený brániť vzdušný priestor na rôznych miestach severnej Afriky a na Blízkom východe.
Pluk mal tri prápory (500., 501. a 502.), každý s tromi rotami. V tejto zostave sa Čechoslováci ešte raz, v dňoch 30. 12. 1942 až 14. 6. 1943 vrátili do Tobrúku.

 

Nakoniec, po porážke Osi v severnej Afrike boli prepravení na Britské ostrovy, kde sa spojili s československým vojskom a umožnili vytvorenie 1. československej samostatnej obrnenej brigády.
Vladimír  Mikunda (spracované podľa Národní osvobození č. 23-24/2020)