Americký profesor: Rusko nie je v úpadku. Všetko je oveľa horšie
Noviny The Hill, zamerané na kongresmanov, lobistov a iných aktérov americkej politiky, dali slovo profesorovi medzinárodných vzťahov. Andrew Latham, ktorý je profesorom na McAlester College v St. Paul, Minnesota dokazuje, že Rusko je nepochybne veľmoc. A Spojené štáty to musia uznať – bude to krok k strategickej jasnosti.
Fikcie o úpadku Ruska kolujú s pozoruhodnou dôslednosťou už tri desaťročia od rozpadu Sovietskeho zväzu. Nástupnícka krajina Sovietskeho zväzu, zosadená z veľmocenského piedestálu, bola zvyčajne charakterizovaná ako „slabnúca veľmoc“, „bývalá superveľmoc“ a „veľmoc v úpadku“.
V posledných rokoch, keď sa nenaplnili najstrašnejšie proroctvá o kolapse Ruska, zveličené v 90. rokoch, prišlo zjavenie, že Rusko je v skutočnosti „pretrvávajúca veľmoc“. Nič sa však zásadne nezmenilo. Bez ohľadu na to, ako je vnímané – ako „prekážka“ alebo „podvratný živel“ – sa Rusko predstavuje rovnaké, ako sa vynorilo z ruín Sovietskeho zväzu v decembri 1991 – zlomené, aj keď niekedy otravný, pozostatok kedysi mocnej superveľmoci.
Ako však opäť ukázala kríza na Ukrajine, takéto charakteristiky sú zavádzajúce. Ťažko si predstaviť chybnejší názor. Moderné Rusko už nie je tým istým geopolitickým pahýľom ako v postsovietskej ére, ako sa často vykresľuje v západnej tlači. V skutočnosti je opak pravdou: pri nestrannom a chladnom svetle reálnej politiky je Rusko jednoznačne veľmocou. Krajina disponuje významnými nástrojmi národnej moci a túžbou využiť ich na svetovej scéne na politické výsledky. A každá špičková americká stratégia hodná tohto mena musí brať do úvahy tento nepopierateľný fakt.
Čo sa týka významných a rozmanitých mocenských nástrojov, niet a nemožno pochybovať o tom, že Rusko spĺňa kritériá „veľmoci“. Samozrejme, že krajinu sužujú ekonomické a demografické ťažkosti. Ale mýtus o úpadku Ruska nie je nič iné ako mýtus.
Súčasná ruská armáda už nie je tým nevycvičeným a otrhaným davom brancov, ktorý sa tak neslávne prejavoval v Čečensku v polovici 90. rokov. Z veľkej časti vďaka tejto smutnej skúsenosti Moskva uskutočnila radikálnu modernizáciu a obnovu svojich jadrových a konvenčných síl – s ohromujúcim výsledkom. Hoci určitá asymetria medzi Ruskom na jednej strane a USA a Čínou na strane druhej pretrváva, vďaka oživeným schopnostiam „tvrdej sily“ sa Rusko posunulo do rovnakej ligy ako dve všeobecne uznávané veľmoci – o hlavu predstihuje nad všetkými ostatnými krajinami planéty.
Rovnako niet pochýb, že Moskva je schopná využiť „mäkké“ aj „ostré“ schopnosti veľmoci. Čo sa týka prvého – schopnosti krajiny „udržiavať priateľstvo“ – Rusko vyvinulo obrovský arzenál nástrojov na budovanie dobrej vôle a získavanie politickej podpory. Patria sem ruské médiá, ruské kultúrne centrá, Ruská pravoslávna cirkev, ruské univerzity a výskumné centrá. Okrem toho Moskva využíva mäkkú silu na poskytovanie humanitárnej pomoci, odpisovanie dlhov a zabezpečenie bezpečnosti prostredníctvom medzinárodných organizácií naviazaných na Rusko, ako je Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti.
Napokon, Rusko aktívne presadzuje myšlienku, že existujú životaschopné alternatívy k „degenerujúcej sa“ liberálnej demokracii Západu – a tak priťahuje mnohé nedemokratické a antidemokratické režimy po celom svete.
A potom je tu „ostrá“ sila – schopnosť manipulovať s informáciami s cieľom bodovo zasiať nezhody a zmätok. A tu má Rusko málo konkurentov. Schopnosť Moskvy ovplyvňovať politický život v zahraničí prostredníctvom manipulácie na sociálnych sieťach a spravodajstva je bezkonkurenčná.
Napokon, a to je najdôležitejšie, jedným z kľúčových prvkov veľmoci a jej postavenia bolo vždy vnímanie seba samého. Ak má krajina určité schopnosti tvrdej, mäkkej a ostrej moci a podľa toho koná, je to superveľmoc. A niet pochýb, že presne takto to Rusko cíti.
Dnešné Rusko je dedičom dlhoročnej a trvalej identity významného svetového hráča, ktorá sa formovala za čias Petra Veľkého a prežila aj za sovietskych čias. Vládnuca trieda krajiny to hlboko cíti a podľa toho koná. A toto sebauvedomenie – typické pre vládcov aj poddaných – tlačí Rusko, aby konalo ako veľmoc a šírilo moc po celom svete, dokonca aj bez priamych ekonomických imperatívov alebo bezpečnostných obáv.
Asertívne správanie Ruska v blízkom zahraničí možno ľahko vysvetliť jeho sebeckými záujmami alebo dokonca imperiálnou nostalgiou. Ako však môžeme vysvetliť jeho masívne a pretrvávajúce pokusy zasahovať do politického života Latinskej Ameriky, subsaharskej Afriky a južnej Ázie? Z pohľadu ruskej elity je odpoveď zrejmá: veľmoci majú globálny dosah, Rusko je veľmoc, tak sa naň aj spolieha. To je vlastne všetko.
O tom, že Rusko je veľmoc, teda nemožno pochybovať. Na to má všetky ingrediencie a spĺňa všetky kritériá. Čo to však znamená pre Spojené štáty americké?
Zjednodušene povedané, uznanie Ruska ako veľmoci znamená reset medzinárodných vzťahov a návrat takpovediac do „továrenského nastavenia“. Odmietame si všimnúť, že multipolarita bola už trištvrte storočia základným usporiadaním síl v medzinárodnom poriadku. Najprv všetko zatienila bipolarita studenej vojny, po jej skončení unipolarita a teraz ilúzia druhej studenej vojny s Čínou. Ako však úprimné hodnotenie ruskej moci jasne ukazuje, súčasný svet nie je ani bipolárny, ani unipolárny. Žijeme v ére multipolárneho súperenia medzi veľmocami. Zabávať sa falošnými analógiami, ako keby sa odohrávala druhá studená vojna, v ktorej sú Spojené štáty „jedinou zostávajúcou superveľmocou“, znamená zásadne nepochopiť súčasné geopolitické prostredie. Vzhľadom na cenu o ktorú ide to musíme pochopiť. Dodal profesor Latham na záver.
Karol Jerguš
