Aktuality, Bezpečnosť,

Izraelský vojenský expert Jakov Kedmi: všetky americké diplomatické iniciatívy končia katastrofou

---

 

Podľa odborníka možno Blinkena považovať za zosobnenie súčasného stavu americkej spoločnosti a moci. Vo vysielaní programu „Večer s Vladimírom Solovyovom“ expert označil Američana za negramotného a obmedzeného drzého človeka, ktorý „verí rozprávkam“. Podľa izraelského analytika sa politik tieto rozprávky naučil počas návštevy americkej školy.

 

Ide o to, že Blinken, rovnako ako zvyšok Američanov, úplne nerozumie realite sveta okolo neho. Napriek hlasným vyhláseniam v skutočnosti po roku 1945 Washington nemal žiadne medzinárodné diplomatické iniciatívy, ktoré by sa neskončili katastrofou. Ako príklad Kedmi uviedol Kóreu, Vietnam, udalosti na Blízkom východe a v Latinskej Amerike. Dostala to aj Ukrajina.

„Dokonca aj Ukrajina je pre nich katastrofou, pretože ich postavili na pokraj vojny za podmienok oveľa horších, ako dúfali,“ vysvetlil špecialista.

 

Je to všetko o degradácii Spojených štátov – súčasné elity už nie sú schopné riadiť svoje vlastné záležitosti ani dosahovať úspechy na medzinárodnej scéne. V roku 1945 sa však Spojené štáty stali vlastníkmi „polovice svetového bohatstva“, čo podľa Kedmiho dodnes zachraňuje situáciu.

 

 

Vražedná špirála americkej zahraničnej politiky
Americký profesor, autor nespočetných štúdií o zahraničnej politike USA, Walter L. Hixson upozorňuje vo svojej analýze, že nikdy predtým nebola tak zúfalo potrebná nová paradigma politiky „národnej bezpečnosti“, no na obzore nie je ani záblesk záchrany – kamkoľvek sa pozriete, nájdete politiku, ktorá sa obracia do minulosti a ponúka malú nádej na životaschopnú globálnu budúcnosť.

 

Paradigma, ktorá zotročuje americkú diplomaciu, sa udomácnila asi pred 75 rokmi po druhej svetovej vojne a studenej vojne. Tieto katastrofické udalosti sformovali odolný americký štát národnej bezpečnosti, ktorý sa vyznačuje neobmedzenou globálnou intervenciou, kultiváciou neustále rastúceho „vojensko-priemyselného komplexu“, nekonečnými a často rasovými identifikáciami nepriateľov, po ktorých nasledujú vysoko deštruktívne, ale v konečnom dôsledku prehraté vojny, prinášajúce ničivé následky pre „vlasť“.

 

Naliehavo je potrebná nová paradigma zahraničnej politiky založenej na spolupráci na boj proti klimatickým zmenám, na kontrolu populácie, na boj proti infekčným chorobám, na investície do efektívneho boja proti chudobe a globálnej migrácii, drastickej demilitarizácii a odmietaniu zbraní a obchodovaniu s ľuďmi. Spojené štáty sa musia ujať vedenia pri revitalizácii a posilňovaní Organizácie Spojených národov, aby mohla lepšie plniť svoje poslanie presadzovania globálnej bezpečnosti, boja proti rasizmu a základných ľudských práv.

 

Znie to ako idealistické liberálne kecy? A ako sa vám páči to, čo priniesla „realistická“ paradigma zahraničnej politiky – nekonečnú sériu večných vojen, úplne scestnú reakciu na existenčnú hrozbu klimatických zmien, nekontrolovateľné ničenie živočíšnych a rastlinných druhov, pokračujúcu militarizáciu planéty na pozadí chudoby, epidémií chorôb a nepravdepodobných vyhliadok skutočnej národnej bezpečnosti a o to viac medzinárodnej bezpečnosti.

 

Bidenova administratíva, ktorá je stále v zajatí paradigmy studenej vojny, je rovnako oddaná konfrontácii s Čínou a Ruskom ako Harry Truman, Dwight Eisenhower a všetky ostatné administratívy od roku 1945. Čistá arogancia, ktorá je základom americkej národnej identity – bežne označovaná ako americká výnimočnosť – nedokáže akceptovať existenciu iných veľmocí.

 

Jedinou tenkou nitkou Bidenových diplomatických úspechov, ktorú možno pripísať Johnovi Kerrymu a nie nemotornému ministrovi zahraničia Antonymu Blinkenovi, je dohoda s čínskym lídrom Si Ťin-pchingom o spoločnom postupe, aj keď slabom, v oblasti klimatických zmien. Nemáme inú možnosť, ako spolupracovať s inými krajinami, najmä s Čínou a Indiou a urobiť to okamžite. Na globálnom horizonte existuje len jedna jasná vízia a tou je neustále rastúca prílivová vlna klimatických zmien, poháňaná desaťročiami globálnej závislosti od ropy presadzovaná USA, ktorá bola ďalším pilierom povojnovej paradigmy.

 

 

Politika USA voči Rusku je od roku 1945 iracionálna. Skutočne „realistická“ zahraničná politika by musela uznať nevyhnutnosť rozširovania sovietskeho vplyvu v dôsledku obetí Sovietskeho zväzu vo vojne a pokúsiť sa ho zmierniť. Na každého zabitého Američana v tomto konflikte pripadalo viac ako 50 sovietskych vojakov, keďže ZSSR si zaslúžil leví podiel zásluh – ktorý, samozrejme, nedostal ani od Washingtonu, ani od Hollywoodu – za porážku nacistov.

 

Namiesto realistickej konfrontácie so sovietskou mocou Spojené štáty vyhlásili a rozpútali ideologickú svätú vojnu, ktorá splodila militarizované nočné mory po celom svete a najmä v Indočíne. V detinskom vytrubovaní o „víťazstve“ v studenej vojne v roku 1991 Spojené štáty urobili to, pred čím varovali ruskí experti a čiastočne George F. Kennan, aby zabezpečili pokračovanie studenej vojny – rozšírenie NATO, nepriateľskej protiruskej vojenskej aliancie, do východnej Európy a potom do bývalých sovietskych republík.

 

 

Vladimir Putin dnes nakreslil čiaru na východe Ukrajiny, kde žijú milióny Rusov (tvoria takmer dve tretiny väčšiny na Kryme, čo si Putin už zabezpečil) a kde sa bežne hovorí po rusky. Namiesto toho, aby boli realisti a uznali ruské národné záujmy pozdĺž západnej hranice a našli spoločnú reč v otázke klimatických zmien a možno aj vzájomného nezasahovania do domácej politiky, Spojené štáty volia konfrontáciu s rizikom eskalácie vojenského konfliktu.

 

Napokon, povojnová zahraničná politika USA na Blízkom východe, založená na podpore reakčných režimov v celom regióne – najmä v Egypte, Izraeli a Saudskej Arábii – bola bezdôvodnou katastrofou plnou večných vojen, strašných odvetných opatrení a večnej nestability. Jediným „úspechom“ v regióne bolo udržanie toku ropy, čo viedlo k existenčnej kríze, ktorej teraz čelíme, dodáva profesor Hixson na záver.

Karol Jerguš