Aktuality, História,

Lavrov: Útok na Stalina je útokom na výsledok 2. svetovej vojny

---

 

Lavrov, ako vyplýva zo správy, je proti tomu, aby bol Stalin „hlavným zloduchom“ a „aby sa spájalo všetko, čo robil v predvojnovom období, počas vojny a po nej“. Pokusy o „prepísanie histórie“ sú podľa neho aj pokusmi politicky oslabiť Rusko. Takéto pokusy, ako vyplýva zo slov Lavrova, sa vykonávajú „zvonku“, ale nepovedal, kto ich presne vykonáva. Minister priamo nespomenul stalinistické represie a nevyšiel ani z ospravedlnením ani odsúdením. Stalin stál na čele ZSSR počas druhej svetovej vojny, bol najvyšším vrchným veliteľom.

 

Nie je to prvýkrát, čo Lavrov pozitívne hovorí o Stalinových aktivitách – najmä svoj návrh na umiestnenie sídla OSN v Soči označil za „prezieravý“ . Zástupkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová zároveň predtým v komentári k stalinistickým represiám napísala, že „vodcovia, ktorí zničili vlastný národ, horia v pekle dvakrát tak jasne ako tí, ktorí zničili niekoho iného“. Zacharovova neskôr vysvetlila, že tento komentár neznamená, že verí, že „Stalin je horší ako Hitler“.

 

Ruské ministerstvo zahraničia a ďalší predstavitelia vrátane prezidenta Vladimira Putina v posledných rokoch opakovane tvrdili, že je neprípustné porovnávať režim, ktorý existoval v ZSSR za Stalina s Hitlerovým Nemeckom. Hovorí sa tomu „nanovo definovať výsledok 2. svetovej vojny“. Moskva kritizovalo najmä uznesenie Európskeho parlamentu k 70. výročiu takzvaného paktu Molotov-Ribbentropp, v ktorom sa uvádza, že ZSSR spolu s nacistickým Nemeckom sú zodpovedné za rozpútanie druhej svetovej vojny.

 

Nové súvislosti aj fakty

Objaviť najzložitejšie tajomstvá „stalinského obdobia“ z poznania dobových dokumentov je cesta ako pochopiť dejinné udalosti tejto éry. Autor knihy Génius Stalin – Michail Ošlakov niekoľko rokov z odborných dôvodov pri príprave knihy o ruskom vodcovi podrobne preštudoval archívne dokumenty okolo politiky spomínaného obdobia.

 

Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, akým bolo obdobie „ÉRY STALINA“, obdobie plné kontrastov, a to aj z hľadiska posudzovania mnohých historikov. V súčasnosti je na slovenskom knižnom trhu niekoľko kníh a publikácii o Stalinovi a dobe, v ktorej vládol. Čitateľ, ktorý sa zaujíma o dotvorenie si vlastného názoru o dejinnej epoche Ruska počas pôsobenia Stalina, si určite v tejto knihe nájde informácie, ktoré mu buď potvrdia jeho doterajšie poznanie alebo ho vyvrátia. Je na samotnom posúdení čitateľa, či z overených historických fondov a dokumentov si doplní svoje znalosti a názor na kontroverznú osobu Stalina a obdobie jeho vlády v Rusku.

 

..Veľké a tragické udalosti, ktoré sa v Sovietskom zväze stali v tridsiatych rokoch minulého storočia, aj dnes priťahujú zvýšený záujem verejnosti a v priebehu dlhého obdobia zostali predmetom osobitnej pozornosti Rusov, aj politických oponentov našej krajiny. Čo je dôvodom?

 

V roku 1939 sa v Kremli uskutočnila debata medzi Josifom Vissarionovičom Stalinom a veľvyslankyňou Sovietskeho zväzu vo Švédsku Alexandrou Michajlovnou Kollontajovou. Dnes sú slová, ktoré povedal Stalin Kollontajovej, všeobecne známe:

“Mnohé záležitosti našej strany a ľudí budú vyvrátené a opľuvané, predovšetkým v zahraničí a aj v našej krajine. Sionizmus, ktorý si želá svetovú nadvládu, sa nám kruto pomstí za naše úspechy a výdobytky. Stále vidí Rusko ako barbarskú krajinu a ako surovinový dodatok. A moje meno bude tiež očiernené, ohovárané. Budú mi pripisovať veľa zverstiev.”

 

“Nepriatelia vynaložia maximálne úsilie, aby zničili náš Zväz, aby Rusko nikdy nemohlo opäť stúpať. Sila ZSSR spočíva v priateľstve národov. Sústredenie boja bude zamerané predovšetkým na prelomenie tohto priateľstva a na oddelenie hraničných regiónov od Ruska. Tu musím priznať, že sme ešte neurobili všetko. Existuje ešte veľká oblasť práce.”

 

“S osobitnou silou zdvihne hlavu nacionalizmus. Na chvíľu potlačí internacionalizmus a vlastenectvo, ale len na chvíľu. V rámci národov vzniknú  národnostné skupiny, ale aj konflikty. Objaví sa veľa vodcov – trpaslíkov, niktošov, zradcov vnútri vlastných národov. Vo všeobecnosti budúci vývoj bude napredovať zložitejšími a dokonca zúrivejšími spôsobmi, zákruty budú extrémne strmé. Pôjde o to, že sa obzvlášť vzbúri Východ. Vzniknú ostré rozpory so Západom.”

 

“Napriek tomu, bez ohľadu na to, ako sa udalosti odohrávajú, uplynie čas a pohľady nových generácií sa obrátia k skutkom a víťazstvám našej Vlasti. Rok po roku budú prichádzať nové pokolenia. Opäť zdvihnú zástavu svojich otcov a starých otcov a budú nás uctievať ako sa patrí. Budú budovať svoju budúcnosť na našej minulosti.”

 

“To všetko padne na plecia ruského ľudu. Pretože ruský národ je vynikajúci národ! Ruský ľud je dobrý ľud! Ruský ľud má spomedzi všetkých národov najväčšiu trpezlivosť! Má jasnú myseľ. Bol zrodený, aby pomáhal iným národom! Ruský ľud má veľkú odvahu, najmä v ťažkých časoch, v nebezpečných dobách. Je iniciatívny. Má silný charakter. Je to rojčivý ľud. Má svoj cieľ. Preto to má ťažšie ako ostatné národy. Môžete sa na neho spoľahnúť v prípade akejkoľvek pohromy. Ruský ľud je neodolateľný, nevyčerpateľný …”

 

Zdá sa, že v týchto prorockých výrokoch je aj odpoveď – boj za slobodu a nezávislosť Ruska, jeho bohatstvo a prosperitu ešte nie je ukončený. Pokračuje a pravdepodobne preto politickí protivníci a rivali Ruska robia všetko preto, aby znevažovali jeho minulosť a zbavili Rusov viery v ich sily.

 

Vychádzajúc z toho, nestačí samozrejme písať o „stalinských represiách“ len preto, aby sme Stalina a jeho spolupracovníkov ospravedlnili, aby sme sa pokúsili za každú cenu po rokoch objaviť nejaké logické základy pre jeho politiku. Úprimne povedané nepotrebuje žiadnu obhajobu ani patronát žiadneho zo súčasných Rusov. Všetky úvahy o jeho epoche, jej najťažších momentoch, sú vlastne vedené starostlivosťou o súčasné Rusko, záujmom o jeho osud a o to, v akom stave ho zanechajú deťom a vnúčatám.

 

Josif Vissarionovič Stalin vlastným menom Josif Džugašvili; nar. 18. december (6. december podľa juliánskeho kalendára) 1878, Gori, Gruzínsko – zom.5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, generalissimus Sovietskeho zväzu. Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti (do roku 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny člen Rady robotníckej a roľníckej obrany; 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany. Rozbehol kolektivizáciu v poľnohospodárstve a masívnu industrializáciu, čím výrazne zmenil tradičné poľnohospodárske zameranie krajiny. Od mája 1941 predseda Rady ľudových komisárov ZSSR, počas 2. svetovej vojny na čele Štátneho výboru obrany a vrchný veliteľ armády. Ako hlava sovietskej vlády účastník zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície. Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu ZSSR v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval socialistický blok. Ku koncu jeho vlády sa ZSSR stal superveľmocou.

Maroš Šolc