Aktuality, Bezpečnosť,

Formovanie dôstojníkov: Exkurzia do histórie vojenskej reformy (5. časť)

---

 

Nový typ v tom, že to už sú sprofesionalizované ozbrojené sily, ale bezpodmienečnou podmienkou toho, aby boli aj profesionálne, je práve dotiahnutie ignorovaných faktorov, o ktorých píšem a teda dokončenie reformy, o ktorej hovoríme. V tom nesmie byť odvážnymi a múdrymi politikmi pripustený žiadny kompromis.

Koncepcia reformy dôstojníckeho zboru si vyžadovala realizáciu komplexného programu rozvoja dôstojníckych lídrov. Tento program zahŕňal dva relatívne nezávislé procesy: vzdelávanie a výcvik. Obidva procesy sú spojené so zaraďovaním na funkcie podľa vzrastajúcej zodpovednosti počas kariéry dôstojníka. V novom koncepte je teda z personalistického hľadiska absolútne vylúčené, aby bol nadporučík zaradený na povedzme podplukovnícku funkciu. Tento systém vylučuje aj možnosť, aby bol ktokoľvek, kto neprejde všetkými požadovanými výcvikovými prvkami ustanovený do povedzme podplukovníckej alebo plukovníckej funkcie. Bez výnimky. Ani to, aby sa v určitých inštitúciách stal niekto plukovníkom z poručíka povedzme za 6 rokov. To bude v inom článku, ktorý v prípade potreby pripravím a bude sa týkať úzko súvisiacej, ale zásadne inej oblasti: personalistiky.

 

Aj keď nejde o definíciu, vzdelávanie dôstojníkov koncepcia chápala ako systematický proces určený na získavanie a rozvoj poznatkov, intelektuálnych návykov a schopností. V prípade vojenského dôstojníka uvedené vlastnosti súvisia s vybranými predmetmi v humanitných aj prírodovedných oblastiach, ktoré poskytnú profesionálnemu dôstojníkovi teoretické predpoklady na získanie schopnosti manažéra-lídra. Vzdelávanie budúceho dôstojníckeho zboru malo a má zabezpečovať formovanie jeho názorov, hodnôt, postojov, záujmov, potrieb, ambícií, osobných intelektuálnych vlastností a schopností. Vzdelávanie tiež malo a má poskytnúť mladému dôstojníkovi počas kariéry základ na ďalší intelektuálny rast. Integrálnou súčasťou intelektuálneho vybavenia každého dôstojníka všade na svete je vlastenectvo/patriotizmus.

Výcvik dôstojníkov koncepcia chápala ako prísne systematicky organizované aktivity, ktoré vytvárajú návyky a schopnosti, potrebné na plnenie zadaných úloh v konkrétnej vojenskej odbornosti. Výcvik sa po novom mal a musí uskutočňovať nezávisle od vysokoškolského vzdelávania. Výcvik má byť relatívne nezávislý od vzdelávania, ale má využívať intelektuálny základ vytvorený vzdelávaním. Kvalita a najmä úroveň a typ výcviku závisí od primeraného vzdelania. Výcvik formuje z absolventa civilnej alebo vojenskej vysokej školy dôstojníka, čiže robí z neho vojaka: manažéra vojny. V prípade absolventov civilných vysokých škôl má ísť najmä o tzv. „profesie“, napríklad lekári, právnici, hudobníci, duchovní a podobne. Dôstojník nezíska a nemôže získať celý výcvik v jednom kurze. Každý dôstojník postupne absolvuje ďalší výcvik, ktorý ho pripraví na vyššie hodnosti a keďže hodnosť znamená úroveň vojenských schopností, je teda spojená s funkciou a patrí k funkcii, potom ide o postupne vyššie zodpovednosti na budúce funkcie.

Dôstojnícky zbor sa mal získavať náročným výberovým procesom riadeným Centrom personálneho marketingu Personálneho úradu GŠ OS SR, čo nemalo brániť a nebránilo v rešpektovaní zákonov v otázke prijímania na vysokú školu. Dôstojníci môžu byť za istých podmienok vybraní aj spomedzi najlepších poddôstojníkov, absolventov stredných škôl. Absolventi civilných univerzít na pozície profesných odborností sa pred vymenovaním do dôstojníckej hodnosti budú musieť tiež podrobiť vojenskému výcviku.

Problém definovania samotného líderstva je podstatne širší, pričom jeho formovanie a štúdium bolo pripravené ako súčasť študijných programov. Na účel tohto článku aj koncepcie stačí uviesť, že pri príprave dôstojníkov ozbrojených síl bolo v súlade s koncepciou použité moderné západné chápanie líderstva. Toto si pod vedením Putina už osvojuje aj Rusko.

Cieľom Programu výcviku a vzdelávania dôstojníkov bola podľa koncepcie príprava dôstojníkov so širokým rozsahom vzdelania, ktorí sú lídrami a manažérmi a ktorí:  a) majú technické, taktické a líderské schopnosti, vedomosti, vystupovanie a správanie, b) poznajú štruktúru, vybavenie, výzbroj a fungovanie ozbrojených síl, c) preukazujú vodcovské a osobnostné kvality, akými sú sebavedomie, osobnostná integrita, rýchly, logický a kritický úsudok, tvorivé myslenie, zmysel pre zodpovednosť, disciplínu, angažovanosť, kultivované spoločenské vystupovanie a vojenské správanie, d) sú schopní operovať v komplexnom, neurčitom a rýchlo sa meniacom prostredí, e) dokážu pôsobiť v efektívnych tímoch, rýchlo vytvoriť a riadiť funkčné tímy v prostredí neustálych organizačných a technologických premien, f) dokážu vziať na seba riziko, tvorivo riešiť nečakané situácie a vznikajúce problémy. Potenciál na tieto predpoklady mal zistiť výber.

Ako ukazujú prakticky všetci autori názorov na kvality vojenských lídrov, mimoriadny význam má najmä osobná fyzická aj duševná odvaha, tvorivosť a schopnosť rozumne riskovať. Toto si mnohé civilné, akademické, ani vedecké funkcie a teda osobnosti nevyžadujú.

 

Organizácia vzdelávania a výcviku dôstojníkov

Z organizačného hľadiska koncept navrhoval, že vzdelávanie a výcvik rozhodujúcej väčšiny dôstojníkov pre potreby ozbrojených síl budú realizované na jedinej ustanovizni, ktorá mala vzniknúť podľa návrhu zákona v prípade jeho schválenia pod názvom Národná akadémia obrany. Mala to byť unikátna inštitúcia s unikátnou štruktúrou a sama osebe nemala byť vysokou školou podľa príslušného zákona.

Národná akadémia obrany (NAO) sa mala skladať z dvoch hlavných zložiek: z vysokej školy s názvom Akadémia ozbrojených síl (AOS) a z nevysokoškolskej inštitúcie s názvom Centrum kariérneho rozvoja (CKR). Účelom takejto organizačnej štruktúry bolo dať pod jedného VELITEĽA (za žiadnych okolností nie pod rektora, a už vôbec nie pod taký nezmysel aký sa používal: veliteľ-rektor), zodpovednosť za profesionálny a líderský rozvoj celého profesionálneho dôstojníckeho zboru, od kadetov cez dôstojníckych zástupcov, až po generálov. Poddôstojníci mali mať vlastný systém prípravy. Obidve inštitúcie by boli maximálne integrované.

Už v čase prípravy lobisti, intrigáni, deformátori a nesmierne neosvietení ľudia, ktorí organizovane zabraňovali procesu zmeny, lebo ho nepochopili a nechceli pochopiť dosiahli časť svojich zámerov. Pod tieňom slávnej vety docenta práva: „nie je možnosť zmeniť zákon, lebo to nedovoľuje zákon“ bolo nutné urobiť kompromis a vysokú školu (AOS) oddeliť od vojenskej výcvikovo-vzdelávacej inštitúcie (NAO). Tým neplánovane a v príkrom rozpore s koncepčnými požiadavkami vznikli na jednom dvore dve inštitúcie. Jedna, tá pre rezort menej dôležitá, ba nepodstatná (vysokoškolská), pod vedením rektora. A druhá, tá pre rezort, reformu a zmenu KRITICKY dôležitá, pod vedením kariérne rotujúceho vojaka-bojovníka, veliteľa (maximálne 3 roky vo funkcii).

O pár rokov neskôr tí najprimitívnejší deformátori reformy presvedčili extrémne nekompetentných a nemúdrych politikov, aby výcvik podriadili pod vysokú školu (AOS) a zrušili to, čo bolo KRITICKY dôležité (NAO) nazvanú po maršalovi Hadíkovi. Zatiaľ v histórii samostatného Slovenska to najmenej múdre a najmenej premyslené rozhodnutie so závažnými dôsledkami: dôstojníckym zborom formovaným podľa zdedených princípov, pre zdedené myslenie a nie pre budúce požiadavky. Nemajme obavy, oni (deformátori) nechápu, lebo nechcú. Sú blahoslavení, lebo im podľa biblie bude patriť kráľovstvo nebeské. Aspoň nejaký úžitok. Pod lobistickým tlakom a z dôvodu zdedeného rigidného myslenia v rámci schvaľovacích prvkov teda tento americký model nebolo možné realizovať v pôvodnej verzii.

 

Veliteľské vzťahy v rámci NAO

Veliteľ NAO mal byť podľa návrhu zákona menovaný ministrom obrany na návrh náčelníka GŠ, ktorému sa mal zodpovedať za svoju činnosť. Rektor AOS mal byť menovaný podľa vysokoškolského zákona prezidentom SR na návrh ministra obrany. Veliteľ CKR sa zodpovedal priamo veliteľovi NAO, pričom menovať ho mal NGŠ. Rektor AOS sa mal zodpovedať veliteľovi NAO za všetky aspekty vojenského výcviku v rámci právomocí veliteľa jednotky kadetov. Lebo kadeti mali byť predovšetkým vojakmi.

Zásadne dôležitý bol koncepčný predpoklad, že rektor mal byť zodpovedný ministrovi za všetky akademické otázky. Táto koncepcia velenia zaisťovala, že všetky rozhodnutia pre akademické programy AOS by boli vykonané ministrom obrany, a tak sa dodržia všetky právomoci ministra súvisiace s výkonom štátnej správy.

Hoci náčelník GŠ nemal mať žiadne rozhodovacie právomoci v akademických záležitostiach, ministrovi obrany mohol podľa konceptu predkladať svoje pripomienky a návrhy. Systém vychádzal z modelu USA pre West Point. Zdôrazňujem, že to nebol mnou preferovaný model, nebol vhodný pre malé štáty, boli v ňom zachované zdedené prvky, ale bol som jeho realizátorom. Aj to je súčasť disciplinovaného vysokého dôstojníka, ktorý má rešpektovať politické rozhodnutia.

 

Akadémia ozbrojených síl

AOS mala byť vytvorená tak, aby mohla byť prvotriednou vysokoškolskou vzdelávacou inštitúciou. Mali sa na nej vyučovať akademické predmety, ktoré mali byť zoskupené do hlavných študijných programov, pričom kadet v nich mal získať hlboké vedomosti. Spočiatku mali existovať tri špecializácie s civilným uplatnením. Okrem toho mala mať AOS vo svojej štruktúre aj veliteľa kadetov, ktorý mal byť zodpovedný za výcvik študentov v oblasti vojenského umenia, disciplíny, športu a za kvalitu vojenského životu na tejto inštitúcii.

Za bežný chod AOS mal byť zodpovedný prorektor. Akademické tituly mali byť udeľované len za vzdelávacie programy pod vedením rektora. Titul získaný na AOS mal byť porovnateľný s titulom získaným na verejnej alebo súkromnej vysokej škole. Akademické programy nemali v rámci svojho rozvrhu obsahovať žiadny vojenský výcvik. Okrem toho, na označenie študijných odborov, študijných programov a študijných plánov, sa už nemali používať vojenské názvy. Tri špecializácie boli dopravné stroje a zariadenia, elektronika a manažment. Na posledný nebol dostatok kvalifikovaných ľudí napriek tomu, že veľká časť zdedených vojenských špecializácií mala v názve „manažment“.

AOS mala byť vysokou školou oprávnenou poskytovať predovšetkým bakalársky stupeň vysokoškolského vzdelania. Táto inštitúcia mala ponúkať vzdelanie vysokej kvality a jej úlohou malo byť produkovanie vojenských lídrov s potenciálom na úspešné vedenie príslušníkov ozbrojených síl. Čiže jej poslaním nemala a nesmela byť príprava civilných študentov, ani komerčná činnosť.

Unikátnym aspektom AOS mal byť denný vojenský režim kadetov ako základ akademického vzdelávania aj vojenského výcviku. Študentský život a činnosť mali organizovať vojenské jednotky. Na to, aby mohli byť kadeti pripustení k promócii, museli úspešne dokončiť tak akreditované akademické vzdelávanie, ako aj neakreditované vojenské výcvikové programy. Neschopnosť splniť buď akademické alebo vojenské výcvikové programy znamenala nemožnosť absolvovania akadémie. Viac v pokračovaní.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR