Počiatky špeciálnych kubánskych síl siahajú do 60. rokov 20.storočia, kedy sa Fidel Castro, Che Guevarra a ďalší kubánski revolucionári vylodili na Kube s cieľom zvrhnúť nenávidený proamerický Batistov režim. Kubáncom sa podarilo po niekoľkých mesiacoch partizánskych bojov Batistu a jeho jednotky poraziť a na Kube tak zvíťazil socializmus s charizmatickým Fidelom Castrom v čele.
Prvý zbor špeciálnych jednotiek na Kube bol vytvorený v auguste 1963 z iniciatívy samotného Fidela Castra po porážke Batistových jednotiek. Castro a sovietski poradcovia chápali, že Kuba potrebuje svojich príslušníkov špeciálnych síl, ktorí by boli schopní plniť náročné bojové úlohy. Raketová kríza a podpora Američanov kubánskym Contras, ktorí sa pokúsili vylodiť v Zátoke svíň (utrpeli porážku) v roku 1961 dali Fidelovi Castrovi za pravdu. Na Kubu zavítali špecialisti sovietskeho Specnazu i ďalší inštruktori špeciálnych síl krajín Varšavskej zmluvy (vrátane Československa a Juhoslávie), ktorí začali cvičiť špeciálne jednotky kubánskych ozbrojených síl MININT.
Sovieti sa spoliehali na Kubáncov aj pri svojich aktivitách v Afrike. Kubánci bojovali výborne nielen v Afrike, ale aj v Latinskej Amerike, kde museli Američania vynaložiť obrovské prostriedky k tomu, aby Che Guevarru a jeho špeciálny guerillový tým v Bolívii zničili. Charizmatický Argentínčan Che Guevarra mal však až prílišné sklony k anarchizmu a odmietal akúkoľvek kontrolu zo strany Fidela Castra alebo Sovietov, čo sa mu nakoniec stalo osudným. Jeho misiu v Bolívii Kubánci odobrili, sľúbenú kubánsku pomoc však Che Guevarra nakoniec nezískal (aj vďaka Američanom) a nepodarilo sa mu ani získať v potrebnej miere negramotné bolívijské obyvateľstvo na svoju stranu, takže ho nakoniec Američania a bolívijská junta zlikvidovali.
Do akcie proti Che Guevarrovi a jeho približne 15 člennému oddielu nasadili Američania a bolívijskí generáli stovky bolívijských vojakov, vrátane výsadkárov, jednotky bolívijských špeciálnych síl trénované americkými Green Berets i samotných amerických príslušníkov Zelených baretov. Nakoniec zraneného Che Guevaru na americký príkaz popravili v zajatí príslušníci bolívijskej tajnej polície v bolívijskej dedine La Higuera dňa 9.10.1967
Okrem toho príslušníci kubánskych elitných jednotiek MININT bojovali už na sklonku 60 rokov aj vo Venezuele, kde padli pri plnení špeciálnych úloh v roku 1967 príslušníci MININT poručík Antonio Briñones Montoto a členovia jeho komanda Gilberto Pico Rivers a Pedro Cabrera Torres (Kubánski commandos chceli podľa kubánskeho vzoru pomocou guerillovej vojny získať aj Venezuelu). Kubánski commandos padli v boji proti presile venezuelských výsadkárov, trénovaných americkými Zelenými baretmi, kubánski príslušníci špeciálnych síl bojovali aj v partizánskych bojoch v Nicarague.
Do Afriky, konkrétne Angoly zavítali Kubánci v roku 1975 s cieľom podporiť prosocialistické skupiny v Angole. Tu sa spočiatku označovali sami príslušníci kubánskych špeciálnych síl v žargóne ako Tigre alebo Levy. Kubánske expedičné zbory a spomenutí príslušníci MININT od 23.10.1975 do 13.11.1975 úspešne porazili najprv zvyšky portugalských koloniálnych vojakov, ktorí v Angole ostávali, zairské jednotky (Mobutu Sese Seko) a nakoniec aj Juhoafričanov či Rhodézanov (vrátane Selous Scouts, budeme o nich písať neskôr) i proamericky orientované angolské skupiny UNITA.
V bitke pri Quaiafangonde na jeseň 1975 slávili Kubánci veľké víťazstvo, ktoré zaskočilo aj Američanov a Britov. Nasledovalo takmer dvojmesačné obdobie bojov, v ktorých Kubánci vytlačili z Angoly všetky kontrarevolučné zoskupenia a Kubánci si vytvorili v Angole svoje základne. Kubánski špecialisti bojovali úspešne aj guerilových stretoch v Mozambiku, Sovieti sa na nich oprávnene mohli spoliehať. Akcie v Angole však ukázali, že je potrebné bojovú úroveň kubánskych špeciálnych jednotiek neustále zvyšovať, pretože jednotky kubánskych kománd mali v prípade potreby brániť Kubu aj pred prípadnou americkou inváziou alebo útokmi zahraničných špeciálnych kománd.
V Angole bojovali tri roty 1.špeciálneho práporu MININT v počte 652 mužov. Kubánski komandos mali v Angole aj straty medzi svojími dôstojníkmi a mužstvom. Od novembra do decembra 1975 padlo niekoľko príslušníkov kubánskych špeciálnych síl, v bitke pri Ebe, kde bojovali Kubánci proti presile Juhoafričanov. V tejto bitke padli kapitán René Hernandez Gattorno a poručík Juan Tamayo Castro, v bitke pri Catofe zahynul 19 ročný člen komanda Juan Bernardo Ruiz Cruz a v bitke pri Morro de Tongo utrpeli zranenia ktoré ich vyradili zo služby kapitán Antonio Tenidjo Gonzales a poručík Elifet Nápoles Suarez “Katanga”. Dňa 31.12.1975 sa odohrala bitka pri Morros de Medunda, pri ktorej zahynuli príslušníci kubánskych komandos poručík Jorge Landeiro a poručík Arturio Puig. Kubánci bojovali proti presile Juhoafričanov, vyzbrojených obrnenými vozidlami, vrtuľníkmi a tankami. Posledným mužom zničenej jednotky bol poručík Jesus Rodriguez, ktorý vyzval Rusov a Kubáncov k streľbe na vlastné pozície. Zázrakom delostreleckú paľbu i útok vrtuľníkmi prežil, Juhoafričania a členovia UNITA také veľké šťastie nemali, tí čo prežili sa zachránili útekom.
V 80.rokoch 20.storočia však bolo zrejmé, že kubánske sily špeciálneho určenia potrebujú zlepšiť svoju bojovú úroveň a nestačil už len výcvik cudzích inštruktorov na Kube. Od roku 1980 sa kubánski dôstojníci špeciálnych jednotiek začali vzdelávať na Vysokej škole výsadkových vojsk v Rjazani a kubánsky kontingent príslušníkov špeciálnych síl mal v Sovietskom zväze dokonca aj vlastné ošetrovateľky, pretože sovietske dievčatá príliš temperamentných Kubáncov neočarili. V roku 1986 sa oficiálne začali príslušníci kubánskych špeciálnych síl označovať ako Čierne osy – Avispas Negras. Čierne osy sú agresívnym a nebezpečným hmyzom, ktorý si vydobyl v Latinskej Amerike a USA pochmúrnu povesť v počte úmrtí na uštipnutie.
V ďalšej fáze konfliktu v Angole bojovali už Avispas Negras pod vedením kubánskeho podplukovníka Jorge Contraresa. Podplukovník Contrerasa udržiaval nadštandardné vzťahy s dôstojníkmi sovietskych Specnaz, sám vyštudoval výsadkovú školu v Rjazani, kde sa vzdelávali aj dôstojníci Specnaz. Cotraresa sa vždy mohol sa vždy spoľahnúť na sovietsku podporu a Sovieti ho ako dôstojníka akceptovali. Pod Cortraresovým vedením získali Avispas Negras cenné víťazstvá nielen v Angole, ale aj v Mozambiku v boji proti Američanmi a Birtmi podporovaným Juhoafričanom a Rhodézanom. Podplukovník Jorge Contrares u Sovietov presadil, že súhlasili s kubánskymi plánmi, ktoré zahrňovali vytvorenie angolských výsadkových jednotiek a špeciálnych jednotiek, ktoré v prvej fáze trénovali kubánski inštruktori. Až vybraní Angolčania potom prešli výcvikom Specnaz. Sovieti dokonca súhlasili aj s plánom Cortraresa spojiť kubánske Avispas Negras s angolskými komandos a výsadkármi do spoločných bojových oddielov. Ukázalo sa, že Cortraresa mal dobrý nápad, Angolčania sa stali spolu s Kubáncami plnohodnotnými a nebezpečnými vojakmi.
Jednotky Avispas Negras sa preslávili v druhej fáze boja o Angolu a Mozambik. Uskutočnili viacero významných bojových akcií a nájazdov do tyla Juhoafričanov. Pri jednom z týchto nájazdov v apríli 1988 rýchlym nájazdom na pozície v tyle Juhoafriačnov, pri vražedných teplotách dosahujúcich takmer 40 stupňov Celzia kubánski Avispas Negras vyzbrojení ťažkými zbraňami prekonali pešo a v utajenom režime presun 40 km v savanovom teréne, ktorý bol pod kontrolou juhoafrického letectva. Trvalo im to len 10 hodín a následne zničili sklady juhoafrickej armády.
Nasledoval prieskum juhoafrických pozícii ktorý uskutočnila 5 členná skupina poručíka Antonia Fajarda takisto v apríli 1988. Skupina za tri dni prešla v afrických horúcich teplotách 180 km, zmapovala body juhoafrickej obrany a poskytla údaje sovietskemu a kubánskemu letectvu, ktoré zaútočilo na juhoafrické pozície. Koncom apríla padol pri útoku na štáb juhoafrickej bojovej jednotky kapitán Badel Urtate Ortiz, jeho komandu sa však podarilo získať utajené informácie, čo prinútilo Juhoafričanov zastaviť svoju ofenzívu.
V máji 1988 v nerovnom boji s príslušníkmi 102 juhoafrického obrneného práporu padol poručík špeciálneho komanda Nestor Martinez de Santalices Sanchez a aj s viacerými svojimi mužmi. Smrteľne ranený Santalices Sanchez takisto povolal kubánske a sovietske letectvo k útoku na vlastné pozície, Juhoafričania utrpeli výrazné straty. Azda najvýznamnejšou kubánskou akciou bola akcia z júna 1988, kedy na seba narazili Juhoafrickí delostrelci doplnení obrnenými transportérmi 61. juhoafrického mechanizovaného práporu v oblasti Tchipa. 30 členná skupina Kubáncov a Angolčanov vedená Lazarom Rodriguezom zničila 4 juhoafrické obrnené transportéry, zlikvidovala dve húfnice a Kubánci zajali 20 juhoafrických vojakov, zvyšok Juhoafričanov v zmätku ustúpil. Pritom Kubánci mali k dispozícii len pechotné zbrane a sovietske RPG-7
Avispas Negras bojujú v malých skupinkách ktoré majú väčšinou 5 -6 členov, príslušníkmi jednotky môžu byť aj ženy. Hlavný výcvikový stan Avispas Negras sa nachádza v bývalej a starej kubánskej väznici z 19.storočia (pevnosť) El Pitirre neďaleko Havany. V blízkosti základne je letisko Rancho Boyeros, ďalší výcvikový tábor sa nachádza v neprístupnej a močaristej oblasti El Cacho v provincii Pinar de Rio. Príslušníci Avispas Negras sú majstrami techník v prežití, podľa neskorších informácii po rozpade ZSSR a stiahnutí sa Rusov začali pri svojom výcviku využívať aj inštruktorov zo Severnej Kórey, Číny a Vietnamu. Výcvikové metódy severokórejských síl špeciálneho významu hodnotí väčšina odborníkov ako nesmierne tvrdé a brutálne, severokórejskí inštruktori kubánskych členov Avispas Negras chválili kvôli ich nasadeniu, disciplíne, bojovému majstrovstvu, odvahe a odhodlaniu.
Avispas Negras nosia špeciálne maskáčové kubánske uniformy, majú červený baret, ktorý je z druhej strane kvôli kamufláži zelený. Avispas Negras podľa vietnamského vzoru svoje maskovacie uniformy dopĺňajú blatom, alebo rastlinami z oblastí, v ktorých sa pohybujú. Vojaci hrdo nosia svoj emblém znázorňuje útočiacu Čiernu osu, členovia komanda Avispas Negras sa členia na vojakov základnej služby a profesionálov. Profesionáli nosia navyše náramok so svojím číslom a označením na ľavej ruke pri hodinkách (Preto na Kube pozor, strieborný náramok so štítkom na ľavej ruke pri hodinkách nemusí znamenať že ste sa na kubánskej diskotéke stretli s obstarožným kubánskym seladónom, môže to byť aj bývalý príslušník Avispas Negras :-)) )
Podľa posledných informácii kubánski inštruktori Avispas Negras dnes cvičia aj príslušníkov venezuelských, bolívijských a sýrskych špeciálnych jednotiek. Kubánci nepoužívajú špeciálnu a drahú výzbroj, milujú jednoduché, robustné, účinné a preverené zbrane s ktorými majú skúsenosti, v prípade potreby však vedia zabíjať holými rukami či kusom zaostreného dreva.
video Avispas Negras vo Venezuele:
Výzbroj Avispas Negras
útočné pušky
AKMS
AKMSB
AKML
AMD-65 (maďarský Kalašnikov, verzia pre výsadkárov)
ostreľovačky
VSS VIntorez
AS Val
SVD Dragunov
ALEJANDRO – kubánska sniperská puška
MAMBI 14,5 mm protivrtuľníková puška vyrábaná len na Kube
samopaly
MP5
SKORPION vz.61
guľomety
PKM guľomet
RPK ľahký guľomet
ťažké zbrane proti obrneným pozemným a leteckým cieľom
RPG-7V
RPG-5
RPG-3
9K38IGLA ručný raketový komplex proti lietadlám a vrtuľníkom
pištole
PM MAKAROV (kubánska licencia)
STECHKIN APS
CZ-75 9 mm
