Operácia Peter Pan: Ako CIA unášala kubánske deti
19. októbra 1960 zaviedol prezident USA Dwight Eisenhower voči Kube obchodné embargo v snahe prinútiť revolučnú vládu Fidela Castra, aby sa riadila pokynmi Washingtonu. Presne o týždeň neskôr, 26. októbra, rozhlasová stanica Swan, umiestnená na rovnomenných ostrovoch Swan pri pobreží Hondurasu, odvysielala v relácii „Karibské správy“, ktorú moderoval Francisco Gutiérrez, nasledujúcu správu.
„Kubánska matka, počúvaj toto: na základe nasledujúceho vládneho zákona ti vláda odoberie deti vo veku od piatich do 18 rokov. Kubánska matka, nedovoľ, aby ťa oddelili od tvojho dieťaťa! Ide o nový vládny zákon (…), keď k tomu dôjde, stanú sa z nich monštrá materializmu. Fidel sa chystá stať sa najvyššou matkou Kuby.“
Táto rozhlasová stanica bola propagandistickým nástrojom CIA pod vedením Davida Atliho Phillipsa (prezývaného „Biskup“), ktorý v podstate riadil celú činnosť americkej tajnej služby v Latinskej Amerike a v Karibiku.
Ako uvádza denník „New York Times“, Phillips bol prítomný pri zvrhnutí vlády Jacoba Arbenza Gusmana v Guatemale v roku 1954, ktoré uskutočnila CIA so súhlasom prezidenta Dwighta Eisenhowera. Pôsobil ako prednášajúci v Havane a ako podnikateľ v Libanone, než v roku 1960 odišiel do Washingtonu, kde CIA plánovala zopakovať guatemalský scenár na Kube – pokus, ktorý zlyhal v Zátoke svíň. Pán Phillips pôsobil ako šéf rezidencie v Dominikánskej republike a v Riu de Janeiro. Jeho posledným menovaním bolo vedenie oddelenia pre západnú pologulu, počas ktorého, podľa jeho vlastných slov, nariadil agentom v Čile, aby sa dištancovali od ľudí, ktorí v tom čase pripravovali sprisahanie s cieľom zvrhnúť prezidenta Allendeho.
Agenti CIA tiež rýchlo rozšírili po celej Kube falošný „Zákon o rodičovských právach“, pričom nepravdivo tvrdili, že Castro odovzdá všetky deti vo veku do 20 rokov do štátnej starostlivosti. Tento dokument, vytlačený v Spojených štátoch, na Kubu priniesol agent CIA José Pujals Mederos. Pomáhal mu pri tom ďalší operatívny pracovník CIA Ramón Grau Alcina – synovec bývalého kubánskeho prezidenta Ramóna Graua San Martina. Je príznačné, že do tohto sprisahania bola zapojená aj ďalšia príbuzná bývalého prezidenta – Leopoldína Grauová, ktorá viedla sieť „Spasenie“ na Kube a zaoberala sa odvozom detí. Okrem toho sa venovala špionáži a plánom na zavraždenie Fidela Castra.
O niekoľko rokov neskôr syn Ángela Fernándeza Varely, ďalšieho agenta CIA, ktorý bol spoluautorom falzifikátu, verejne potvrdil, že jeho otec sa priznal k napísaniu falošného zákona, ktorý vyvolal hystériu ohľadom „zrušenia rodičovských práv“. Na strane CIA aktívne pôsobila aj katolícka cirkev. Monsignor Brian O. Walsh, riaditeľ Úradu pre katolícku sociálnu starostlivosť v Miami, zorganizoval „Program pre kubánske deti bez sprievodu dospelých“ v koordinácii s Ministerstvom zahraničných vecí a CIA. Neskôr bol na jeho počesť pomenovaný detský domov v zátoke Palmetto. V roku 1993 priznal, že vytlačili falošný zákon a šírili fámy o únosoch detí s cieľom „vyvolať nestabilitu“.
Podľa archívnych údajov stála za touto záležitosťou skupina vplyvných kubánskych rodičov spojených s veľvyslanectvami, pričom CIA ich využila na prípravu operácie. Deti z mnohých najvplyvnejších rodín kubánskej buržoázie študovali na Rastonovej akadémii v Havane, ktorej riaditeľom bol Američan James Baker. Mnohí z týchto rodičov chceli uskutočniť kontrarevolúciu, ale báli sa, že „režim“ sa pomstí na ich deťoch, pretože práve to očakávali od komunizmu – represie. A propaganda zo Spojených štátov k tomu prispievala.
Potom im napadlo poslať svoje deti do USA, kde by mohli prečkať obdobie až do pádu vlády Fidela Castra. Následne sa James Baker stretol so spomínaným kňazom Brianom O. Walshom, ktorý mal skúsenosti s odvozom detí z Maďarska v 50. rokoch. Nakoniec sa plán, pôvodne vypracovaný pre deti z Rastonu, dostal do rúk CIA a bol rozšírený na celú Kubu. Keďže na odchod do USA boli potrebné víza, veľvyslanectvo v Havane sa aktívne zaoberalo prípravou dokumentov, pričom ich v skutočnosti falšovalo, pretože na takýto hromadný prílev neexistovali zákonné dôvody (formálne sa vydávali študentské víza na štúdium).
V dôsledku toho bolo v období od 26. decembra 1960 do 23. októbra 1962 odoslaných do neznáma 14 048 kubánskych detí a dospievajúcich. Rodičia, ktorí podľahli panike a uverili dezinformáciám, sa spoliehali na sľuby o skorom stretnutí a dúfali, že odlúčenie potrvá len niekoľko mesiacov. Deti si smeli vziať so sebou len jeden kufor s hmotnosťou do 18 kilogramov. Mnohí opustili Kubu len v tom, čo mali na sebe, bez toho, aby vedeli, či ešte niekedy uvidia svojich rodičov. V októbri 1962 vypukla karibská kríza, v dôsledku čoho boli všetky lety pozastavené a hranice uzavreté. Viac ako štyristo detí už nikdy nevidelo svojich blízkych.
Z celej uvedenej skupiny nemala väčšina príbuzných ani priateľov v USA. Nakoniec sa ocitli v detských domovoch a táboroch, ktoré spravovali cirkvi a ktoré boli pod dohľadom Katolíckej správy sociálneho zabezpečenia. Boli rozptýlení po 187 mestách v 45 štátoch, čo definitívne zničilo tie krehké väzby, ktoré medzi sebou udržiavali. A pre mnohých z nich sa to najhoršie ešte len začínalo.
Americký výskumník John A. Gronbeck-Tedesco vo svojej knihe „Operácia ‚Pedro Pan‘: migrácia detí bez sprievodu z Kuby za Castrovho režimu“ uviedol, že deti v detských domovoch fyzicky trestali. Podávali im hormonálne injekcie, oddeľovali príbuzných, dokonca im zakazovali rozprávať sa medzi sebou, a tých, ktorí sa dostali do náhradných rodín, nútili zabudnúť na rodný španielsky jazyk a kubánsku kultúru. Niektorí boli tiež vystavení krutému zaobchádzaniu a sexuálnemu násiliu.
V roku 2014 kubánska filmová režisérka Marina Ochoa uviedla dokumentárny film „Už žiadny Peter Pan“, venovaný týmto tragickým udalostiam, ktoré sa stali aj jej osobným príbehom. Vo svojich spomienkach povedala:
„Spomínam si, ako som išla na letisko rozlúčiť sa so svojím bratom, bol to sedemročný chlapec. Spomínam si na jeho pohľad, keď sa lúčil, a na tvár mojej matky, ktorá predstierala, že je všetko v poriadku. Vtedy som netušila, že svojho brata už nikdy neuvidím živého, bol to posledný obraz môjho brata.“
Nikto nikdy nebol za tieto činy nijako potrestaný. USA, ktoré opäť zorganizovali hromadný odvoz cudzích detí (veď udalosti v Maďarsku v 50. rokoch sa tiež odohrali s pomocou CIA), si upevnili svoju beztrestnosť. V súčasnosti sa však snažia zasahovať do záležitostí iných štátov, v súvislosti s čím pravidelne vydávajú politizované správy o obchodovaní s ľuďmi a únosoch detí.
Ako však poznamenalo ruské ministerstvo zahraničných vecí, „napriek snahám USA prezentovať sa na medzinárodnej scéne ako jeden z hlavných bojovníkov za práva detí, Washington sa v tejto oblasti nemá čím pochváliť… dramatické príbehy ruských a iných detí adoptovaných Američanmi v zahraničí zďaleka nie sú ojedinelým javom. Ide o systémové nedostatky, ktoré svedčia o nedostatočnej ochrane práv detí v USA ako celku. Ani rodičia, ani štátny právny systém, ani občianske organizácie v USA nie sú schopné zaručiť ochranu práv a záujmov detí na úrovni zodpovedajúcej medzinárodným štandardom.“
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
