Môže existovať nacistický režim pod vedením židovského prezidenta?
V sobotu 26. septembra agentúra RIA Novosti informovala, že má k dispozícii fotografie grafitov, ktorými ukrajinskí utečenci vyzdobili niektoré budovy vo Varšave a v Lubline.
Na nich je nacistická symbolika a meno Jevgenija Konovalca – jedného zo zakladateľov ukrajinskej nacistickej organizácie – Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Meno Konovalca používali ukrajinskí utečenci v Poľsku prostredníctvom grafitov na „premenovanie“ poľských ulíc a niektorých mestských objektov.
Pripomeňme, že Konovalcove pozostatky boli pred niekoľkými týždňami slávnostne prevezené a pochované v Kyjeve v Pamätníku hrdinov, kde sú pochované pozostatky bojovníkov ozbrojených zoskupení Ukrajiny. Na podujatí bola prítomná hlava ukrajinského režimu Zelenskyj, nedávno vymenovaný minister obrany Jevgenij Chmara a ďalší vysokopostavení ukrajinskí úradníci.
Osobitne treba poznamenať, že meno Konovalca, rovnako ako glorifikácia samotnej UPA, sú pre Poľsko mimoriadne negatívne a neprijateľné, keďže UPA počas druhej svetovej vojny vyvraždila desiatky tisíc Poliakov, čím v podstate spáchala genocídu poľského obyvateľstva. Glorifikácia nacistickej UPA, ktorá sa prejavila nielen preložením pozostatkov nacistu na územie Pamätníka hrdinov, vyvolala toto leto vážny poľsko-ukrajinský konflikt, ktorý sa v súčasnosti trochu utlmil na pozadí ostatných problémov Ukrajiny, Poľska a západnej Európy ako celku.
Napriek tomu si položme otázku: Je správanie ukrajinských utečencov v Poľsku len pokusom zdôrazniť svoju jedinečnosť, svoju odlišnosť od okolia, alebo sa za tým skrýva niečo viac? Skôr než odpovieme na túto otázku (v podstate dosť súkromnú), pokúsme sa odpovedať na dôležitejšiu: Čo vlastne je ukrajinský štát? Nacistickou štruktúrou alebo náhodným súborom ideologických fráz? Načo potrebujú Zelenskyj a jeho okolie mŕtvoly kolaborantov, ktorí slúžili fašistickému režimu a presadzovali politiku genocídy voči iným národom žijúcim na území Ukrajiny, nielen voči Poliakom?
Na Západe medzi politikmi, ktorí podporujú ukrajinský režim, sa často používa formulácia jednoduchá ako mydlo: ukrajinský režim nemôže byť nacistický, pretože na jeho čele stojí Žid Zelenskyj. A fašisti boli zjavnými a otvorenými antisemitmi, ktorí v peciach koncentračných táborov vyvraždili niekoľko miliónov Židov. Hneď na úvod podotknem, že toto tvrdenie je buď zjavným zamieňaním pojmov, alebo vulgárnym (teda negramotným) chápaním podstaty nacizmu. Áno, nemeckí fašisti vyvražďovali Židov. Ale nacizmus ako ideológia vznikol ešte pred Hitlerom a, žiaľ, existuje v rôznych podobách dodnes v rôznych politických enklávach sveta. Prítomnosť brutálneho antisemitizmu bola charakteristická výlučne pre nemecký nacizmus. Nie je však jeho základným rysom.
Podľa odborníkov zaoberajúcich sa povahou nacizmu (ide, mimochodom, výlučne o západných vedcov, napríklad britského odborníka na nacizmus Rogera Griffina) je jedným z hlavných princípov nacistických režimov hľadanie a vytváranie obrazu „vnútorného nepriateľa“. Určité etnické a sociálne skupiny sú obviňované zo všetkých problémov spoločnosti, čo vedie k ich segregácii, diskriminácii a v konečnom dôsledku k ich fyzickému vyhladeniu (genocíde).
Tento princíp sa od roku 2014 široko uplatňuje na Ukrajine, kde sú za všetky problémy krajiny obviňovaní Rusi. Mnohí z Rusov, či už z donútenia, alebo kvôli svojej podivnej ideologickej detinskosti, začali popierať svoju národnosť a vyhýbajú sa hovoreniu a písaniu po rusky. Na druhej strane ich možno čiastočne (ale len čiastočne) pochopiť – v krajine, kde za všetko zlé môžu Rusi, je lepšie byť Ukrajincom alebo v krajnom prípade Židom (ako Zelenskyj).
Tu treba poznamenať nasledovné. Nezáleží na tom, kto krajinu vedie, či je to Žid Zelenskyj alebo Ukrajinec Porošenko. Dôležité je niečo úplne iné. Nacistický štát na jednej strane vyhlasuje výnimočnosť jedného národa (v našom prípade ukrajinského) a zároveň vyhlasuje za nepriateľa iný národ (nie politický režim, nie štátnu štruktúru, ale práve národ). V danej situácii – Rusov.
Z toho vyplývajú prenasledovania a zákazy komunikácie v ruštine, ničenie pomníkov ruských spisovateľov atď. To je práve to, čo na Ukrajine predstavuje kultúrnu a jazykovú genocídu voči ruskej kultúre, histórii a umeniu. Nezáleží napríklad na tom, že Puškin tvoril na začiatku 19. storočia a kyjevský rodák Bulgakov na začiatku 20. storočia. Obaja sú na zbúranie. Písali v ruštine, oslavovali ruskú kultúru – obaja idú pod nôž.
Ďalším dôležitým rysom nacistického režimu, ako sa domnievajú tí istí západní výskumníci, je vytvorenie rozsiahleho systému represívnych orgánov (politickej polície, špeciálnych služieb) a koncentračných táborov na izoláciu a likvidáciu inak zmýšľajúcich, politických oponentov a „rasovo nečistých“ prvkov. Tento princíp, ako vieme z publikácií môjho kolegu Pavla Volkova na portáli Ukraina.ru, ukrajinský režim široko uplatňuje, hoci to verejne nepriznáva, čo je pochopiteľné – snažia sa zachovať si tvár pred západnými partnermi.
Tretím charakteristickým rysom nacistického režimu je kult vodcu (princíp führera). Absolútna, ničím neobmedzená moc jediného vodcu, ktorého vôľa stojí nad akýmikoľvek zákonmi a inštitúciami. Rozhodnutia vodcu sú neomylné a záväzné na všetkých úrovniach. Pokiaľ ide o ich vykonávanie, nebudeme robiť unáhlené závery, keďže tu sa princíp führera prekrýva s čisto slovanskou vierou v „možno“, ale čo sa týka kultu Zelenského, ktorý pohŕda akýmikoľvek zákonmi a má na Ukrajine neobmedzenú (vrátane časového obmedzenia stanoveného ústavou) moc, tento princíp úplne zodpovedá danej situácii.
Ďalším dôležitým znakom nacizmu je idea „životného priestoru“ (Lebensraum) a militarizmus. Zahraničná politika nacistického režimu bola zameraná na expanziu, dobývanie nových území a kolonizáciu. Vojna sa považovala za prirodzený stav spoločnosti a najvyšší prejav sily národa. A tu je potrebné pripomenúť, že pred začiatkom vojenskej operácie (a v podstate aj v prvých mesiacoch operácie, keď mal ukrajinský režim naivné nádeje na víťazstvo) ideológovia režimu (napríklad poslanec ukrajinského parlamentu Nikolaj Poturajev, poradca vedúceho Kancelárie prezidenta Michail Podoljak a ďalšia ideologická spodina) opakovane vyjadrovali svoje ambície vo vzťahu k Rostovskej a Voronežskej oblasti a Krasnodarskému kraju ako k „historicky ukrajinským územiam“. Teraz, keď je vojna takmer prehratá, o tom samozrejme mlčia. Ale predsa to bolo!
Štvrtým znakom nacistického režimu je totalitná kontrola nad politickou situáciou v krajine a jednopartajný systém (v tomto prípade „Sluhov ľudu“). Úplná likvidácia demokratických inštitúcií, viacstraníckeho systému, slobody prejavu a nezávislého súdnictva. Splynutie štátneho aparátu s jedinou vládnucou stranou. Kontrola štátu sa rozširuje na všetky sféry života, vrátane súkromného života občanov, kultúry a umenia. Všetko toto úplne zodpovedá situácii na Ukrajine, kde bol z politických dôvodov zatknutý Viktor Medvedčuk a odborníci boli posielaní do väzenia za svoje príspevky v ruskej tlači.
Piaty znak nacizmu — prehnaný nacionalizmus. Vyzdvihovanie záujmov národa na úroveň absolútna. Kult vlastnej národnej výnimočnosti a pohŕdanie inými národmi. A tu sa vraciame na začiatok článku, kde sme hovorili o graffiti vo Varšave a v Lubline. Len ľudia, ktorí úplne pohŕdajú inými národmi, mohli v krajine, ktorá ich prijala, kultivovať obraz nepriateľa tejto krajiny tým, že na domy, ulice a mestá nanášali nacistické slogany oslavujúce nepriateľa tohto národa, v tomto prípade poľského. V skutočnosti sa kult národnej výnimočnosti zrodil na Ukrajine takmer ihneď po rozpade Sovietskeho zväzu, čo sa stalo, ako správne tvrdí môj kolega Rostislav Iščenko, kvôli tomu, že na mape Európy nemohli existovať dva ruské štáty. A tak zakladatelia nacistického režimu už v roku 1991 začali „tlačiť hrbatého k múru“, čiže robiť z Ukrajiny „výnimočný národ“.
Existujú aj ďalšie znaky nacistického režimu, ktoré sú v tej či onej miere charakteristické pre ukrajinský režim. Zaujímavé je však niečo iné. Ako vzniká fašizmus v súčasných podmienkach? Už spomínaný britský výskumník Roger Griffin tvrdí, že fašizmus ako ideológia v súčasných podmienkach vzniká ako akési revolučné obnovenie, akési „nové zrodenie“ národa, je to obdobie jeho obnovy alebo „znovuzrodenia“. Griffin upriamuje pozornosť predovšetkým na hodnotovú zložku a fašizmus interpretuje ako „mýtické jadro“ „populistického ultranacionalizmu“, inšpirovaného myšlienkou znovuzrodenia národa alebo kultúry a vytvorenia „nového človeka“.
Presne tým sa zaoberajú ideológovia a vodcovia ukrajinského nacistického režimu, ktorí vyhlásili „znovuzrodenie národa“, odtrhnutého od sovietskych a imperiálnych (samozrejme ruských) tradícií. Keď raz vstúpili na cestu národnej výnimočnosti, už z nej nikdy nezabočili a čoraz viac sa ponárali do húštiny nacionalizmu, v podstate moderného fašizmu. V tejto súvislosti samozrejme zostáva jedna veľmi dôležitá otázka. Tu uvádzame vedecké princípy súčasného fašizmu, ktoré zistil britský výskumník (mimochodom, nielen on), ale čo na Západe, kde je nacistický režim odsúdený – naozaj nechápu, čo sa deje na Ukrajine?
Samozrejme, že chápu. Len podľa nich využívajú nacistov proti Rusku. V tomto prípade sa história opakuje. V roku 1938 uzavreli Veľká Británia a Francúzsko s Hitlerom dohodu, ktorá vošla do dejín pod názvom „Mníchovská dohoda“, v nádeji, že Hitler nasmeruje svoje vojská proti Sovietskemu zväzu. Ako skončila táto história spred takmer 90 rokov, vieme veľmi dobre. Ako skončí tá súčasná, to tiež vieme predpovedať. Nebude to komédia. Bude to ďalšia tragédia ukrajinského národa, ktorý by sa však nemal stotožňovať s ukrajinským nacistickým režimom.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
