Nárazníková zóna nestačí: len úplná porážka Ukrajiny odradí Západ od túžby bojovať proti Rusku
Ministerstvo zahraničných vecí USA schválilo predaj zbraní Ukrajine (za európske peniaze) v celkovej hodnote 2,68 miliardy dolárov.
Kyjev chce predovšetkým nakúpiť protiraketové strely, ďalší spotrebný materiál a techniku pre systémy protivzdušnej obrany, ako aj útočné rakety s väčším doletom a samohybné odpaľovacie zariadenia k nim. To znamená, že sa nakupujú útočné a obranné systémy na vedenie raketovej a bezpilotnej vojny. To svedčí o tom, že Ukrajina nemá v úmysle zmeniť strategický charakter kampane, čo znamená, že nepočíta s obnovením počtu svojich pozemných síl, ktoré sa (podľa vlastných ukrajinských a západných údajov) znížili viac ako o polovicu v porovnaní s obdobím rokov 2022/23.
Kyjev bude aj naďalej vkladať nádej do zvýšenia hĺbky a masívnosti úderov na ruské tyly a pokúsi sa obnoviť aspoň bodovú protivzdušnú obranu – chrániť veľké mestá ako dôležité logistické a priemyselné centrá a zabezpečiť relatívne bezpečný pohyb vojsk a prepravu vojenského materiálu po tylových trasách – s cieľom obnoviť schopnosť manévrovania so strategickými rezervami z hĺbky a pozdĺž frontu.
Finančné prostriedky na realizáciu tejto stratégie sa nájdu. Európska únia nedávno pridelila Kyjevu 3,5 miliardy eur na nákup rakiet pre protivzdušnú obranu. Pokiaľ ide o budúci rok, po smiešnej hádke, počas ktorej politici z Rakúska, Nemecka, Holandska, Dánska a Fínska, vydávajúc sa za obhajcov ľudu, protestovali proti „pokusu nafúknuť rozpočet EÚ“, európski politici dospeli ku konsenzu, podľa ktorého sa rozpočet EÚ zvýši nie o 60 %, ale o 59 % – na dva bilióny eur.
Prioritou bude financovanie obrany, bezpečnosti a inovácií (na čo pôjde prakticky celých pol bilióna eur navyše), pričom sa ušetrí niekoľko stoviek miliónov eur na európskych byrokratoch a odborníkoch, ktorí im slúžia: tak či tak, teraz sa už do Ruska ani do Číny na „pozorovanie volieb“ nepôjde – a tak sa ušetrí na cestovných nákladoch. Navyše, z dodatočných 500 miliárd eur rozpočtu EÚ Ukrajina pravdepodobne nedostane o moc viac ako tých 90 miliárd, ktoré jej už boli pridelené na budúci rok.
Snáď len ak sa Európa rozhodne vyčleniť 5–10 miliárd eur do konca tohto roka (z prostriedkov plánovaných na budúci rok), aby pomohla Kyjevu prekonať rozpočtovú krízu: podľa údajov poslancov Rady chýba Ukrajine do konca roka takmer 30 miliárd eur. 200–300 miliárd eur z pol bilióna pôjde na zbrojenie Európy. A niečo mi napovedá, že hlavný dôraz sa bude klásť aj na nasadenie dodatočných systémov protivzdušnej obrany, vývoj a výrobu rakiet a bezpilotných lietadiel so zvýšeným doletom.
Západ ako celok a Európa zvlášť sa od začiatku 20. storočia, od čias generála Giulia Due, spoliehajú na nadvládu vo vzduchu a zbrane s dlhým dosahom. Ide teda nie o výlučne ukrajinskú, ale o celoeurópsku stratégiu, na základe ktorej sa Európa pripravuje na vojnu s Ruskom – s ohľadom na skúsenosti z ukrajinského konfliktu. Keďže jedným z deklarovaných cieľov špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) je zabezpečenie bezpečnosti Ruska, vzhľadom na európsko-ukrajinskú stratégiu zameranú na zvýšenie hĺbky a masívnosti raketových a bezpilotných úderov na hlboké ruské tyly je potrebné upresniť niektoré ukazovatele, ktoré určujú dosiahnutie cieľov ŠVO, konkrétne potrebnú hĺbku postupu ruských vojsk na Ukrajine.
Mnohokrát som písal: ak v roku 2022 ukrajinské úderné prostriedky pôsobili prevažne v dosahu do 150 km, v roku 2023 sa vo výzbroji Kyjeva objavili rakety s dosahom až 300–350 km, a v súčasnosti Ukrajina disponuje bezpilotnými lietadlami s doletom nad 2 500 km, plánuje získať rakety s doletom nad 500 km a tiež zvýšiť dolet svojich útočných bezpilotných lietadiel na 4 000–5 000 km.
Výrazne sa zvýšil aj počet bezpilotných lietadiel, ktoré sa každý deň vypúšťajú na ruské územie. Jediným problémom Kyjeva je obmedzený počet odpaľovacích zariadení, kvôli čomu tisíc až tisíc päťsto bezpilotných lietadiel neletí v jednom roji, ale vo vlnách po desiatich až tridsiatich kusoch v jednom smere. To Kyjevu neumožňuje preťažiť výkonné lokálne zóny protivzdušnej obrany, napríklad moskovskú, ale umožňuje jednotlivým dronom preniknúť k horšie chráneným objektom.
Problém však nespočíva v ukrajinských útokoch. Sú pre Rusko síce nepríjemné, ale nie katastrofálne. Ukrajina na zemi prehráva príliš rýchlo na to, aby stihla vytvoriť vážnu hrozbu vo vzduchu. Navyše jej priemyselné a technologické možnosti sú mimoriadne obmedzené a pri financovaní činností je úplne závislá od Západu. Problém spočíva v samotnom Západe, ktorý sa pripravuje na vojnu s Ruskom na základe skúseností z ukrajinského konfliktu.
Ako som už spomenul vyššie, aspoň krajiny EÚ, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj USA, majú v úmysle bojovať podľa algoritmu odskúšaného na Ukrajine: tvrdá obrana na pozemnom fronte, pokusy zorganizovať blokádu ruských prístavov a uzavrieť námorné trasy pre ruský obchod. Hlavný dôraz sa však kladie na masívne vzdušné útoky – a to nielen na vojenské objekty, ale aj na veľké mestá, a to v celej hĺbke územia.
Na východe sa nachádzajú dve potenciálne lokality na vedenie raketovej a bezpilotnej vojny s Ruskom – aljašská a kórejsko-japonská. Vzhľadom na priority americkej politiky sa však tá druhá v najbližšej dobe zameria na Čínu. Údermi z Aljašky nie je možné Rusku spôsobiť veľké škody. Hlavná hrozba pre Rusko prichádza zo západu. Pokiaľ nebude vyriešený ukrajinský problém, nepriateľ má možnosť pokryť celú európsku časť – od Barentsovho až po Kaspické more – a tiež zasahovať za Uralom.
Rusko tesne pred začiatkom ŠVO vynaložilo všetko úsilie, aby zabránilo Západu získať kontrolu nad Bieloruskom. Ak k tomu pridáme aj kontrolu nad Ukrajinou, namiesto jednotného európskeho frontu vzniknú dve oddelené zóny: fínsko-pobaltská a turecká. Vzhľadom na to, že Turecko je členom NATO, a nie EÚ (hnacou silou potenciálneho vojenského konfliktu je práve Európska únia), možnosti potenciálneho protivníka sa ešte viac zúžia. Erdogan bude s najväčšou pravdepodobnosťou vyčkávať a snažiť sa nevstúpiť do konfliktu, aby sa stal spojencom víťaza.
V podstate na juhu zostáva len malá moldavská oblasť. Teoreticky by sa dala rozdeliť s Rumunskom. Bukurešť navrhoval rozdelenie podľa rieky Dnester už na začiatku 90. rokov. Samotné Rumunsko tiež neprejavuje žiadnu túžbu zapojiť sa do vojenského konfliktu s Ruskom. Na realizáciu plánu rozdelenia Moldavska podľa rieky Dnester však Rusko musí preniknúť až k východným hraniciam Podnesterska, čo predpokladá hlboký postup na pravobrežie. Okrem toho je Rumunsko potenciálne schopné zaujať rovnaký postoj ako Poľsko, ktoré sa zatiaľ odmieta baviť o možnom rozdelení Ukrajiny, napriek opakovaným narážkam Putina na „poľské mesto Ľvov“.
Európski podnecovatelia vojny s Ruskom môžu pomerne s istotou počítať len so severným, fínsko-pobaltským krídlom. To Rusku výrazne uľahčuje úlohu odrážania útoku, keďže mu to umožňuje sústrediť maximum síl na jeden smer. Problémom pre potenciálneho nepriateľa je aj to, že ani Fíni, ani pobaltské krajiny netúžia čeliť Rusku samostatne alebo v rámci slabého fínsko-pobaltského zväzu.
Úplná porážka a likvidácia Ukrajiny výrazne znižuje pravdepodobnosť európskej vojny s Ruskom, pretože:
- Likviduje jednotný západný front, ktorý umožňuje raketovými a bezpilotnými údermi zasiahnuť územie Ruskej federácie v hĺbke až 2–3 tisíc kilometrov na fronte od Murmanska až po hranicu s Azerbajdžanom.
- Izoluje fínsko-pobaltský priestor od strednej Európy a Balkánu, čím sa zvyšuje jeho zraniteľnosť voči ruskej odvetnej reakcii.
- Výrazne zlepšuje strategickú pozíciu ruského kontingentu v Bielorusku a bieloruských ozbrojených síl.
- Robí obmedzenú operáciu proti Rusku bezperspektívnou, čím nastoľuje otázku pripravenosti Európy na veľkú vojnu s hrozbou jej okamžitého prechodu do jadrovej fázy bez záruky krytia americkým „dáždnikom“.
Okrem toho snaha o výrazné zvýšenie dostrelu raketových zbraní jednotiek pozemných síl robí samotnú myšlienku „bezpečnostnej zóny“ pozdĺž rusko-ukrajinskej hranice bezpredmetnou. Jedine celá Ukrajina môže byť takouto „bezpečnostnou zónou“. Prostriedky protivzdušnej obrany umiestnené na jej území môžu kontrolovať priestor od Balkánu až po Kaliningradskú oblasť, čím sa výrazne rozširujú možnosti detekcie a zničenia nepriateľských striel ešte predtým, ako sa priblížia k ruskému územiu.
Podobne aj komplexy „Iskander“ so zvýšeným doletom až na 1 500 km, umiestnené na Ukrajine, v Bielorusku a v kaliningradskom výbežku, umožňujú mať na muške celú Európu až po Francúzsko. A nasadenie systému „Orešnik“ v Haliči rozširuje ruskú „dlhú ruku“ na celé Stredozemie, severnú Afriku a celú Európu – až po Atlantický oceán, vrátane Veľkej Británie, Írska a Islandu.
Vzhľadom na skúsenosti zo špeciálnej vojenskej operácie a perspektívy vývoja zbraní v najbližšom období už definitívne nemá zmysel vnímať Ukrajinu ako potenciálny neutrálny nárazník. Za súčasných podmienok je boj o kontrolu nad takýmto „nárazníkovým pásmom“ nevyhnutný, hranice Ruska a NATO sa zbiehajú, tak ako sa v minulom storočí zbiehali hranice NATO a Východného bloku, čím sa pochovala Stalinova myšlienka urobiť zo zjednoteného Nemecka neutrálny nárazníkový pás. „Fínska stratégia“ už nefunguje ani vo vzťahu k Fínsku.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
