Aktuality, História,

Ruský analytik: Keď Ukrajina bojuje proti Rusku, bojuje proti svojej identite, to znamená, že ju čaká zánik

---

 

Vezmime si napríklad druhú svetovú vojnu. Pre Rusko to bola Veľká vlastenecká vojna, pretože išlo o prežitie jeho národa. Pre Nemecko to bola vojna o lebensraum (životný priestor), a to nielen o poľnohospodárske územia so slovanskými otrokmi na východe, ale aj o odbytové trhy a zdroje surovín pre nemecký priemysel v Európe, Latinskej Amerike a Afrike. Pre Japonsko to bola vojna za vytvorenie Jednotnej veľkej ázijskej sféry spoločného blahobytu. Svojím spôsobom išlo o realizáciu myšlienky „Ázia pre Ázijčanov“. Myšlienka sféry spoločného blahobytu vznikla už v stredovekej Číne, a preto aj pre Japonsko táto vojna začínala ako vojna s Čínou o hegemóniu v Ázii.

 

Vojnu so Spojenými štátmi Americkými Japonci vnímali podobne ako rusko-japonskú vojnu o pol storočia skôr – ako nežiaduci exces vyvolaný nutnosťou chrániť Áziu pred európskym prenikaním. Vlastne práve preto Japonci bojovali aj proti tradične priateľským Angličanom a dokonca aj kolónie spojeneckej Vichistickej vlády v Indočíne v Indonézii (Holandská India) bez váhania vyvlastnili. A Holanďanov z Holandskej Indie (Indonézie) Japonci vyhnali nie preto, že tam bola ropa, ktorú potrebovali (ťažbu ropy bolo práve výhodnejšie zveriť Holanďanom – profesionálom), ale preto, že Európania nemali v Ázii čo robiť, kde miestne veľmoci (Japonsko a Čína) viedli vojnu o hegemóniu.

 

Fínsko vnímalo druhú svetovú vojnu ako pokračovanie Zimnej vojny z rokov 1939–1940, v rámci ktorej sa snažilo získať späť stratené územia. Maďari bojovali na znak vďaky Hitlerovi za to, že im na základe Druhej viedenskej arbitráže pridelil väčšinu Transylvánie, a zo strachu, že ak sa do vojny nezapoja, Hitler si to môže rozmyslieť a toto územie vrátiť späť Rumunsku. Rumuni bojovali, aby si znovu získali kontrolu nad Besarábiou a v nádeji, že od Hitlera dostanú ako kompenzáciu za Transylvániu oblasť medzi riekami Dnester a Južný Bug vrátane Odesy, ktorú im sľúbil. Slováci bojovali, pretože sa obávali, že ich odovzdajú Maďarom.

 

Veľká Británia viedla vojnu za zachovanie Britského impéria, zatiaľ čo USA bojovali za to, aby celý svet prijal režim voľného obchodu, ktorý ničil staré koloniálne impériá v prospech nového amerického neokoloniálneho impéria. Francúzsko viedlo vojnu proti nemeckej hegemónii na kontinente, voči ktorej sa cítilo bezbranné. Mussolini bojoval za obnovenie Rímskej ríše na čele s ním samým.

 

Všetky tieto a rad ďalších vojen, vrátane tých, ktoré boli vyhlásené, ale v skutočnosti sa neviedli, tvorili druhú svetovú vojnu. Preto sú predstavy o tejto vojne u každého z bojujúcich národov odlišné, rovnako ako spomienky na ňu. Zďaleka nie pre všetkých účastníkov mala, a už vôbec nemá dodnes, taký istý posvätný význam ako pre nás – píše ruský analytik Rostislav Iščenko.

Napríklad pre Číňanov, pre ktorých je táto vojna tiež posvätná, spočíva v boji proti Japonsku. Tieto udalosti vnímajú ako kľúčové, zatiaľ čo európsky pogrom, ktorý zorganizovali nemeckí nacisti, považujú za sprievodný okrajový faktor. A ťažko očakávať iný prístup od národa, ktorý v rokoch 1931 až 1945 takmer nepretržite bojoval len proti Japonsku a potom ešte päť rokov viedol krutú občiansku vojnu.

 

Aby sa dosiahlo čo najúspornejšie víťazstvo vo vojne, aby ju nepreťahovali dlhšie, než je potrebné, a aby neutrpeli ďalšie demografické a ekonomické straty, je potrebné si jasne uvedomiť, za čo bojujete vy a za čo bojuje váš protivník. Iba tak je možné zvoliť správnu stratégiu a opierať sa o správne metódy. Napríklad ZSSR počas Veľkej vlasteneckej vojny bojovali o svoju existenciu, keďže doktrína nacistického Nemecka predpokladala vyhladenie približne polovice slovanského obyvateľstva na európskom území ZSSR a premenu zvyšku na bezprávnych otrokov. Preto bolo heslo „zabi Nemca“ úplne aktuálne, pokiaľ sa vojna viedla na sovietskom území alebo na územiach krajín okupovaných Nemeckom. Keď sa vojna presunula na územie samotného Nemecka, vojakom bolo okamžite vysvetlené, že toto heslo sa týka iba ozbrojených Nemcov vo vojenskej uniforme a civilné obyvateľstvo sa nesmie zabíjať. Po 9. máji začali tých, ktorí prežili, dokonca kŕmiť kašou.

 

Všetko toto sa nerobilo z veľkej lásky k ľuďom ani z charitatívnych pohnútok. Málokto by mohol podozrievať Stalina z humanistických pohnútok, a aj sovietsky vojak, ktorý videl, na čo sa zmenila jeho vlasť, nebol voči porazeným zďaleka zhovievavý. „Milosrdenstvo voči padlým“ neprejavili ako prví a ani ako poslední. Je to najúčinnejšia metóda najprv na oslabenie a následne na zastavenie odporu, a tým pádom na zachovanie vlastných síl. Vojak bude bojovať za svoj domov a svoju rodinu až do konca, ale ak pochopí a uverí, že jeho blízkym nehrozí smrť, že sa k nim bude môcť vrátiť, uprednostní prežitie, najmä ak je jasné, že vojna je už prehratá. Ak nemáš čo jesť a okupačné sily kŕmia teba a tvojich blízkych svojou kašou, desaťkrát si rozmyslíš, či sa proti nim máš zapojiť do partizánskeho boja, alebo či je lepšie im pomôcť, aby si dostal viac kaše a mal väčšiu šancu na prežitie.

 

Ak správne pochopíte zmysel vojny, ktorá sa proti vám vedie, budete cieľavedome likvidovať tých, s ktorými nie je možné dosiahnuť zmierenie, lebo ich záujmy sú diametrálne odlišné od vašich a na jednej zemi je pre vás s nimi príliš tesno. A ostatných, ktorým je to jedno, ktorí si vojenskú uniformu obliekli len na rozkaz, rozdelíte na tých, ktorí spáchali vojnové zločiny a musia sa za ne zodpovedať, a na tých, ktorí sa s radosťou vrátia domov k svojim rodinám a budú sa vašej moci podriaďovať rovnako, ako sa podriaďovali vašim nepriateľom. Nie je náhodou, že Rusov v bývalom Východnom Nemecku majú dodnes radšej viac ako v Západnom Nemecku, ale aj viac ako v Poľsku či v Českej republike.  Poliaci a Česi sa domnievajú, že proti Nemcom bojovali sami, zatiaľ čo ZSSR im „málo pomáhalo“, a potom ich ešte postavili na rovnakú úroveň v rámci Varšavskej zmluvy a RVHP, kde ZSSR dominoval nad Poľskou ľudovou republikou a Československou socialistickou republikou rovnako ako nad NDR, ba dokonca ešte tvrdšie, keďže NDR vzbudzovala väčšiu dôveru: Nemci vedeli, že boli nepriateľmi, a to, že sú nažive, je už veľká milosť, a tiež to, že majú rovnaké práva ako ostatní spojenci, je trojnásobne väčšia milosť.

 

V rámci súčasných udalostí na Ukrajine v Rusko stále prebieha čiastočne občiansky konflikt. Preto obyvateľstvo oslobodených oblastí (nielen tých, ktoré oficiálne vstúpili do zložky Ruska) získava ruské občianstvo, a preto, ako konečne povedal Putin, nevylučujú možnosť, že v špeciálnej vojenskej operácii jednoducho zvíťazia (bez akýchkoľvek dohôd, ak ich nepriateľ nechce). Občiansky konflikt je prakticky vždy najkrutejší, keďže prebieha medzi ľuďmi, ktorí si delia jednu zem. Spoločnosť sa rozdeľuje a má odlišné predstavy o budúcnosti štátu. Tak odlišné, že obe strany sú pripravené zabíjať tých, ktorí s nimi nesúhlasia.

 

Napriek tomu, že Ukrajinu stihli vyhlásiť za samostatný štát, jej obyvateľstvo nestratilo svoje ruské korene. Len sa od nich začalo masovo dištancovať: niekto dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy a s radosťou, niekto pod tlakom. A niektorí sa aj bránili. A takých bolo dosť, preto boli potrebné Majdany, upálenie ľudí v Odese a vraždy v Mariupoli, zverstvá Kolomojského poskokov (Bori Filatova a Geny Korbana) v Dnepropetrovsku v roku 2014, kde sa počet zabitých bez súdu počítal na stovky atď. (O mnohých veciach sa ešte len dozvieme, napríklad zistíme mená ľudí zastrelených národnými gardami a SBU v Kupjansku a Chersone po tom, ako ruské ozbrojené sily v roku 2022 opustili tieto mestá).

 

Tí, ktorí to robili, konali vedome, a práve preto sa kyjevský režim bráni tak zúfalo (2,4 milióna obetí v armáde, a Zelenskyj a spol. chcú bojovať ďalej). Preto Ukrajinu úplne preorientovali na západnú podporu, čím zničili vlastnú ekonomiku, takže teraz ten, kto chce žiť a nestihol opustiť územie, sa môže živiť len z rúk režimu, ktorý na obživu dostáva zdroje zo Západu. Preto môže režim doteraz aspoň niekoho naháňať do Ozbrojených síl Ukrajiny (OSU) – tam ho aspoň nakŕmia. Preto, aby sa zlomil odpor, je potrebné zabiť tých, ktorí kladú odpor, a organizátorov je lepšie nepustiť pred súd – súdiť ich v neprítomnosti a posmrtne, lebo súčasné súdy sú príliš humánne a spoločnosť je ešte humánnejšia – udelia doživotie a o desať rokov ich prepustia.

 

Ale, ako už bolo povedané, okrem tých, ktorí boli pripravení zabíjať Rusov, za svoje „právo“ zabiť v sebe Rusa a stať sa neruským, na území Ukrajiny zostali milióny bezmocných obyvateľov, ktorých bude potrebné zapojiť do budovania novej miestnej ekonomiky, lebo inak nebude možné kontrolovať obrovské neobývané územia na strategicky dôležitom smere. Pritom treba mať na pamäti, že veľká časť týchto obyčajných ľudí pokojne podporovala nacistický režim, pokiaľ verila, že ich zavedie do Európy, kde ich budú kŕmiť, napájať a dávať im peniaze na akékoľvek potreby len tak, „za pekné oči“. Na jednej strane to zaručuje, že sa nebudú brániť ani proti žiadnemu inému režimu, na druhej strane to v najbližších päťdesiatich až sto rokoch bude znamenať slabosť ruskej moci na strategicky dôležitom smere, keďže novej „európanizácii“ – nacistickej transformácii, ak k nej vôbec dôjde, sa opäť nebudú brániť, ale vytiahnu zo zákutí svojho vedomia stále ten istý „európsky sen“.

 

To znamená, že na zaručenie kontroly nad vedomím obyvateľstva týchto území musí byť „európsky sen“ takisto zlikvidovaný. Urobiť to je zložitejšie, než pochovať nacistický režim na Ukrajine, ale nie je to také zložité, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane značná časť európskych elít nevidí svoju budúcnosť mimo vojny s Ruskom. Na druhej strane – ani medzi východnými Európanmi nie sú takí, ktorí by chceli zaujať „čestné miesto“ na bojisku, ktoré opúšťa miznúca Ukrajina. Európska únia je jednotná v túžbe bojovať s Ruskom, Európska únia je však rozdelená podľa národných hraníc v otázke, kto by to mal urobiť. A vnútri každej krajiny EÚ existuje vlastná opozícia, ktorá nemá rada nielen Rusko, ale aj svojich politických oponentov, pričom tých je viac, pretože sa nechcú deliť o moc. Európska opozícia sa čoraz častejšie snaží fungovať podľa princípu: musíme sa zmieriť s Ruskom, zbaviť sa vlastných vnútorných nepriateľov a potom uvidíme, čo ďalej.

 

Myslia si, že dokážu obnoviť silu svojich štátov, ktorú súčasní vládcovia bezohľadne premrhali, a opäť vyraziť do vojny s Ruskom, ale Trump si myslel to isté, a v dôsledku jeho boja s demokratmi a niektorými republikánmi, ktorí nedostatočne veria v MAGA, Amerika nielenže nemôže vyraziť na ruský či čínsky front, ale nie je schopná ani bojovať s Iránom. V dôsledku toho sa americké elity snažia schovať za európskych jastrabov, ktorí podľa nich budú držať Rusko na uzde, kým sa USA nezotavia a nerozhodnú, na koho najprv zaútočia. V tomto smere je pre Rusko výhodné, ak sa k moci dostanú tie európske elity, ktoré chcú dosiahnuť urovnanie s Ruskom. Kým s nimi budú viesť rokovania o urovnaní (a vôbec nie je nutné im ustupovať, konsenzus sa dá hľadať celé mesiace), USA nezískajú požadovanú voľnosť konania, keďže Európa, ktorá vedie rokovania s Ruskom, sa okamžite stane ich hlavnou bolesťou, to znamená, že plán vyčkávať v tieni európsko-ruskej konfrontácie a po posilnení sa vrátiť k aktívnemu tlaku na Rusko v takejto podobe nebude fungovať. V konečnom dôsledku sa Rusku naskytá šanca (aj keď len šanca, ale je to lepšie ako nič) vyhnúť sa veľkej vojne s hrozbou prechodu do jadrovej krízy, a to prostredníctvom troch fáz.

 

V prvej fáze sa Ukrajina vyraďuje zo západného tábora. Ukrajinský nacizmus sa pritom likviduje rýchlo a nemilosrdne, zatiaľ čo spomienka na Ukrajinu je následne vykorenená postupne, ale dôkladne, s ohľadom na výchovu nových generácií. O to viac, že Ukrajina prudko zostarla, detí sa rodí málo a bude ich ešte menej, vymiera a postupne bude možné veľkú časť obyvateľstva jednoducho nahradiť; už ju nahrádzajú tí, ktorí odišli stavať a obnovovať, a potom si tam kúpia bývanie, vezmú sa alebo si privedú manželku a zostanú tam. Ak sa nebude viesť politika ukrajinizácie, ako to robili boľševici, deti pôvodných Veľkorusov, ktorí sa presťahovali do Maloruska, nebudú dobrovoľne prejavovať túžbu učiť sa ukrajinčinu a čítať ukrajinskú literatúru, nieto ešte učiť sa v miestnom nárečí. Z toho vyplýva, že ukrajinské školy aj ukrajinské školstvo ako také zaniknú pre nadbytočnosť, a keď sa prestane umelo vnucovať jazykové prostredie, postupne zanikne aj ukrajinskosť ako taká a s ňou aj spomienka na ňu.

 

V druhej fáze, pri maximálnom využívaní strachu a rozporov, sa v EÚ rozpadne jednotný európsky protiruský front, maximálnu podporu získajú odstredivé sily v EÚ a narastajúce vnútorné rozpory donútia Európanov hľadať podporu u vonkajších síl proti svojim vnútorným nepriateľom. Časť z nich sa zo zvyku obráti na USA, ale USA už nemajú dostatok zdrojov na to, aby z Európy robili výkladnú skriňu Západu a podporovali všetkých európskych politikov. To znamená, že veľká časť opozičných síl zostane bez podpory a pokúsi sa oprieť o Rusko. Ako však ukazuje skúsenosť, opozičníci, ktorí sa prezentujú ako pragmatici, kladú dôraz na vzájomne výhodné ekonomické projekty, to znamená, že ich nie je potrebné financovať, s nimi sa dá spoločne zarábať a zároveň demonštrovať, o koľko je výhodnejšie priateliť sa s Ruskom.

 

V poslednej, tretej fáze čaká najnáročnejší proces – bude potrebné dosiahnuť, aby USA upustili od pokusov udržať si hegemóniu prostredníctvom jadrovej konfrontácie. Ukrajina teda bojuje za to, aby prestala byť Ruskom a stala sa Európou aspoň vo svojej vlastnej predstavivosti. Keď bojuje proti Rusku, bojuje proti svojej identite, to znamená, že pre ňu neexistuje iná možnosť ako zánik (máme na mysli zánik ideologizovaného nacistického štátu, nie všetkých jeho obyvateľov bez výnimky). S tým sa nedá nič robiť a pokiaľ vojna trvá, nemá zmysel počítať mŕtvych Ukrajincov. Sami si zvolili svoj osud. Budeme spolupracovať s tými, ktorí prežijú a neznečistia si ruky vojnovými zločinmi.

 

Európa bojuje o to, aby zostala mladším partnerom USA a získavala svoj podiel na globálnej rente za ochotu podporovať Američanov v ich snahe o zachovanie hegemónie, ktorá umožňuje túto globálnu rentu vytvárať a rozdeľovať v prospech USA a ich spojencov. Keďže v dôsledku systémovej krízy si USA prakticky prestali s Európou deliť globálny zisk a dokonca začali „dojiť“ samotnú Európu, začali sa tam zosilňovať protiamerické a proti EÚ nálady. Zatiaľ sú protikladné, ale čoskoro sa spoja do jedného celku. Európa, ktorá chce pracovať a zarábať, sa definitívne rozíde s Európou, ktorá chce dostávať svoj podiel na rente zabezpečenej USA a žiť na úkor zvyšku sveta. V tomto momente je dôležité podporiť konštruktívne, pragmatické sily v EÚ zamerané na samostatnú prácu.

 

Orientácia všetkého konštruktívneho v EÚ na Rusko úplne vyčerpá zdrojovú základňu Európy a donúti USA vzdať sa pokusov o jej kontrolu s oporou o miestne sily, keďže miestne sily nebudú mať vlastné zdroje, zostanú len politikom orientovaným na Rusko, a zdrojová základňa USA je vyčerpaná, potrebujú prílev dodatočných zdrojov, vrátane tých z Európy, aby sa pripravili na ďalšie kolo konfrontácie s Ruskom a Čínou. USA budú nútené stiahnuť sa z Európy, čo otvorí dvere vytvoreniu „veľkej Eurázie“ – rusko-čínskeho ekonomického zoskupenia, ktoré bude kontrolovať Euráziu, Afriku, časť Latinskej Ameriky a časť vodnej plochy Tichého oceánu.

 

Potom sa môžu pustiť do spolupráce so Spojenými štátmi, ktoré bojujú za zachovanie svojej hegemónie ako prostriedku na prerozdeľovanie globálnych zdrojov vo svoj prospech. Bez spojencov, trhov, prístupu k zdrojom a ekonomickej základne si Washington zachová iba vojenský potenciál ako prostriedok na uplatňovanie nároku na hegemóniu. Je dôležité nedopustiť, aby mal dôvod tento potenciál využiť. Postupne upadajúca ekonomika, ktorá sa prepadá do poslednej krízy, z ktorej niet úniku, zbaví USA možnosti operatívneho dopĺňania a modernizácie zbrojných arzenálov, Zastaralé zbrane nevyhnutne obmedzia vojenské možnosti Washingtonu a buď ho donútia súhlasiť s upustením od aktívnej agresívnej politiky, čo urobí udržiavanie zbrojných arzenálov dvojnásobne bezvýznamným, alebo umožnia odkúpiť od neho zvyšky arzenálov pod vojensko-politickým a finančno-ekonomickým tlakom.

 

Ide o program do konca storočia, ale aj táto vojna nie je jednoduchá. Máme pred sebou prvú globálnu vojnu v ére krízy globálneho systému. Globálny systém nie je jedna krajina, nezomiera rýchlo a bezbolestne. Tu je hlavné nedopustiť, aby so sebou strhol všetkých. Preto treba konať sebavedome, ale bez náhlenia, ako chirurg počas zložitej operácie, dodal na záver Rostislav Iščenko.

 

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok