Špeciálna vojenská operácia a nové raketové zbrane: Západ vyvoláva jadrovú vojnu
Za štyri a pol roka trvania špeciálnej vojenskej operácie všetky vedúce vojenské veľmoci sveta prehodnotili svoje vojenské stratégie. Bol to nevyhnutný krok vyvolaný prudkým nárastom úlohy bezpilotných lietadiel ako prostriedkov prieskumu, navádzania, ale aj ničenia.
Počas studenej vojny a po nej prevládali dve hlavné strategické koncepcie:
1) Koncepcia totálnej vojny predpokladala výmenu masívnych jadrových úderov v relatívne ranom štádiu konfliktu a bola zameraná na vojenskú krízu za účasti jadrových superveľmocí.
Na fronte sa predpokladalo stretnutie obrovských obrnených zoskupení v priamom boji pod krytím frontového letectva. Strana, ktorá prehrala pohraničnú bitku, mala použiť jadrové zbrane, aby zastavila prenikajúce sily nepriateľa, po čom by vojna skončila zaručeným vzájomným zničením.
2) Koncepcia obmedzenej alebo kontrolovanej vojny bola pôvodne zameraná na použitie jadrových zbraní s nízkou výbušnou silou (do 1–5 kiloton), avšak po objavení sa vysoko presných zbraní sa dôraz presunul práve na ne.
Vo svojej pôvodnej, jadrovej podobe bola koncepcia navrhnutá tak, aby superveľmoci mohli viesť vojnu bez rizika vzájomného zničenia. Jej autori však nedokázali nájsť spôsob, ako prinútiť porazenú stranu, aby sa zdržala masívnej jadrovej odvety pomocou strategických nosičov. V dôsledku toho, po tom, čo boli taktické jadrové zbrane nahradené vysoko presnými zbraňami, sa táto koncepcia začala uplatňovať v rámci operácií, ktoré superveľmoci viedli proti regionálnym veľmociam disponujúcim rozsiahlymi, ale technicky zaostalými ozbrojenými silami (USA proti Srbsku, Iraku; USA a Európska únia proti Líbyi atď.).
Ako vidíme, obe koncepcie vychádzali z predpokladu, že v priamom stretnutí superveľmocí nie je možné zvíťaziť. Preto boli zásoby vysoko presných zbraní pomerne malé. Predpokladalo sa, že vysoko presné rakety budú použité proti štátom, ktoré nemajú možnosť klásť vážny odpor. Zasiahnu strategicky dôležité ciele, zničia systém riadenia krajiny a ozbrojených síl, narušia logistiku a prispejú k demoralizácii vojsk. Ďalšie dobitie by sa uskutočnilo s využitím konvenčných zbraní, ako v Iraku, kde sa po leteckej operácii do vnútrozemia krajiny vydali mechanizované kolóny – za podpory samohybného delostrelectva a frontového letectva.
Na víťazstvo nad regionálnou veľmocou stačilo obmedzené množstvo vysoko presných rakiet, delostreleckých granátov a rakiet pre systémy hromadného raketového ostreľovania bolo na skladiskách viac než dosť na ďalšie zabezpečenie operácie proti slabému nepriateľovi, a konflikt superveľmocí by rovnako viedol ku globálnej jadrovej katastrofe, po ktorej by vojna (ak by ešte mal kto bojovať) pokračovala kamennými sekerami.
Samotné vysoko presné rakety, hoci väčšina z nich mohla byť použitá s jadrovou hlavicou, boli v podstate určené na použitie s konvenčnou hlavicou na vzdialenosť do 500 kilometrov. Veľké vzdialenosti už patrili do pôsobnosti rakiet stredného doletu (do 5 000 kilometrov), ktoré patrili do kategórie strategických jadrových zbraní. Predpokladalo sa, že sa budú používať výlučne s jadrovou hlavicou.
Blízke vojenské zázemie sa tiahlo do vzdialenosti 500 kilometrov, pričom všetko, čo bolo ďalej, už patrilo do strategického zázemia. Strategické zázemie superveľmocí bolo v priebehu konvenčnej vojny prakticky nedosiahnuteľné pre útoky: vážne, ba dokonca neodvratné nebezpečenstvo vznikalo len v prípade, že by konflikt prešiel do jadrovej fázy.
Počas rokov špeciálnej vojenskej operácie sa situácia radikálne zmenila. Lacné bezpilotné lietadlá preukázali schopnosť prekonať akúkoľvek protivzdušnú obranu. Na odrazenie masívnych útokov (niekoľkými tisícmi dronov) jednoducho chýbali bojové zásoby. Po vystrelení rakiet a granátov sa systémy protivzdušnej obrany stali bezmocnými a bezbrannými až do opätovného nabitia.
Ďalším problémom sa ukázala relatívna lacnosť bezpilotných lietadiel v porovnaní s raketami protivzdušnej obrany – protivzdušná obrana sa stávala ekonomicky príliš nákladná v porovnaní s útokom. Prirodzene, u všetkých vznikol dopyt nielen po bezpilotných lietadlách, vrátane tých s veľkým doletom (až niekoľko tisíc kilometrov), ale aj po znížení ceny vysoko presných rakiet – pri súčasnom zvýšení ich doletu a počtu v bojovej pohotovosti.
Rusko má okrem známych „Benderolov“ k dispozícii ešte takmer desať druhov perspektívnych vysokopresných rakiet. Podobne postupuje aj Západ . Napríklad Američania vyvinuli a v roku 2024 zaradili do výzbroje krídlatú raketu Barracuda s doletom až 900 kilometrov, a Estónci v tomto roku vyjadrili záujem o kúpu týchto rakiet. V záverečnej fáze sa nachádza zavedenie rakiet pre systémy hromadného raketového ostreľovania Blackberd s doletom až 800 kilometrov do výzbroje armády USA. Tieto rakety boli prispôsobené na zavesenie na lietadlá F/A-18, čo zvýši ich dolet a flexibilitu použitia. V štádiu vývoja a zavádzania do výzbroje sa nachádzajú rakety s doletom až 2 000 a viac kilometrov.
Dokonca aj Rusko v konflikte s takým slabým protivníkom, akým je Ukrajina, ktorá nemá vlastnú výrobu moderných zbraní, je závislé od dodávok raketových zbraní zo Západu a preto neschopné vykonávať pravidelné masívne raketové údery na ruské tyly, čelilo prienikom jednotlivých ukrajinských rakiet a bezpilotných lietadiel na vzdialenosti tisícov kilometrov. Ukrajinu zase Rusko v poslednom polroku bombarduje raketami a bezpilotnými lietadlami po celom jej území, pričom neustále zvyšuje počet úderov a munície v jednej vlne. Logistika a kritická infraštruktúra na územiach pod kontrolou Kyjeva sa postupne znižujú na nulu, zatiaľ čo kyjevské orgány a ich západní spojenci čoraz viac panikária.
Armádne tylo (oblasť, ktorá je hustým spôsobom pokrytá muníciou nachádzajúcou sa vo výzbroji frontového letectva a jednotiek aktívnej armády) sa rozšírilo do hĺbky 2–3 tisíc kilometrov. A v najbližšej budúcnosti dosiahne hĺbku päť tisíc kilometrov. To je podstatné aj pre také štáty, ako sú Rusko, USA, Čína a Kanada. Všetky ostatné krajiny sa však prakticky zbavujú pojmu ako „bezpečné“ – alebo relatívne bezpečné – tylo.
Bežné vysoko presné zbrane sa z hľadiska dostrelu dostali na rovnakú úroveň ako strategické jadrové zbrane stredného dosahu a teraz zaostávajú už len za medzikontinentálnymi nosnými prostriedkami. Objavila sa možnosť viesť strategickú vzdušno-vesmírnu kampaň bez použitia jadrových zbraní. Možnosť rýchleho nahromadenia tisícov (a neskôr aj desiatok tisícov) kusov munície už v najbližšej budúcnosti umožní rýchle zničenie strategického tyla nepriateľa bežnými zbraňami, ktoré budú nemenej účinné ako jadrové – otázka spočíva len v počte rakiet a bezpilotných lietadiel, ktoré bude možné použiť v jednej salve.
Až donedávna boli možnosti prostriedkov vzdušného útoku do značnej miery vyvažované schopnosťami systémov protivzdušnej obrany. V priebehu špeciálnej vojenskej operácie sa však útočné prostriedky vyvíjali podstatne rýchlejšie. V súčasnosti neexistuje na svete žiadny systém protivzdušnej obrany, ktorý by dokázal úplne a spoľahlivo ochrániť územie krajiny pred prienikom nepriateľských rakiet a bezpilotných lietadiel (UAV). Zložitosť reorganizácie systémov protivzdušnej obrany zvyšuje skutočnosť, že nikto nezrušil potrebu ochrany pred strategickým jadrovým úderom. Navyše s rozvojom hypersonických systémov a rakiet s neobmedzeným doletom vznikli nové komplikácie.
Raketové systémy a bezpilotné lietadlá, používané ako zbrane v proxy vojnách, sa tak v súčasnosti svojimi strategickými schopnosťami priblížili k jadrovým zbraniam. V najbližšej budúcnosti môže masívny vzdušný úder s vysokopresnými zbraňami viesť k okamžitému porazeniu krajiny, ktorá ho neprekazila. Na druhej strane nárast strategických možností vysoko presných zbraní do značnej miery vyrovnáva rozdiel medzi nimi a jadrovými zbraňami, čím sa stáva možnou masívna jadrová odvetná reakcia na masívny nejadrový úder. Proxy vojna prestáva byť obmedzená a kontrolovaná.
O tom neustále hovorí ruské vedenie Západu a na to kladú dôraz aj ruskí diplomati. Vojenské riešenia sa v súčasných podmienkach stali príliš nebezpečnými. Škody spôsobené vysoko presnými zbraňami môžu byť tak veľké, že jadrovú odvetu bude treba nasmerovať nielen proti tomu, kto ich priamo použil, ale aj proti výrobcovi a dodávateľovi, čo narúša samotnú koncepciu proxy vojny. Západ predstiera, že nerozumie dôvodom obáv Ruska, čo znamená, že nebezpečenstvo priameho stretu s Európou, a možno aj s USA, bude v tejto fáze narastať, a to aj napriek úspechom ruských ozbrojených síl na Ukrajine.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
