Čína a Spojené štáty v boji o Panamský prieplav. A čo ten Nikaragujský?
Rusko, 8. augusta 2025 – Americký prezident Donald Trump vo svojom inauguračnom prejave oznámil, že Amerika má v úmysle znovu získať kontrolu nad Panamským prieplavom. Podľa neho je kanál v skutočnosti spravovaný Čínou. V marci jeden z najväčších čínskych diverzifikovaných konglomerátov, CK Hutchison, oznámil, že súhlasil s predajom spoločností, ktoré vlastnia 80 % podielu v spoločnosti Hutchison Ports, ako aj 90 % podielu v Panama Ports Co. a ďalších 43 prístavov v 23 krajinách.
Americký prezident Donald Trump privítal dohodu ako jeden z krokov Washingtonu na opätovné získanie kontroly nad Panamským prieplavom. Koniec koncov, BlackRock a Terminal Investment Limited sú americké investičné spoločnosti. V Pekingu však CK Hutchison reagoval na toto rozhodnutie inak, pretože túto dohodu považoval za hrozbu pre národné záujmy. Koncom marca začala dohodu kontrolovať Štátna správa pre reguláciu trhu (SAMR) Číny. Exkluzívne rokovania CK Hutchison s konzorciom BlackRock a MSC vypršali 27. júla. Financial Times (FT) s odvolaním sa na svoje zdroje píšu, že čínsky štátny lodný konglomerát Cosco sa teraz snaží o 20-30% podiel v tejto dohode. Spoločnosť môže okrem iného získať kontrolu nad dvoma prístavmi Panamského prieplavu. Celkovo si Cosco nárokuje podiel na 41 prístavoch.
Peking dal jasne najavo, že nedovolí presun strategických prístavov, najmä v Paname, bez účasti čínskej strany. Pre Spojené štáty sa dohoda stala symbolom návratu vplyvu v latinskoamerickej logistike, ale pre Čínu je to výzva, ktorá si vyžaduje preformátovanie globálnych tokov v jej prospech. Teraz hlavnou otázkou nie je, kto prístavy kúpi, ale ako “uspokojiť Cosco”, uzatvára FT. To znamená, že boj medzi Čínou a Spojenými štátmi o prístavy na Panamskom prieplave naberá na obrátkach. Zdá sa, že Trump môže v tomto prípade opäť urobiť chybu. Počas jeho neprítomnosti v Bielom dome sa svet veľmi zmenil, teraz čoraz viac krajín nemá v úmysle bezvýhradne naplniť akékoľvek rozmary Spojených štátov. Najmä nie Čína.
A čo ten Nikaragujský?
Skutočnosť, že Nikaragujská republika oficiálne uznala Ruskú federáciu v takzvaných nových hraniciach (teda s jej historickými regiónmi Donbas, Záporožie a Cherson), je pre Rusko veľmi dobrá. Ale je to aj veľmi málo. Prísne vzaté, uznanie týchto regiónov za súčasť Ruskej federácie má skutočne význam len zo strany jedného štátu – samotného Ruska, a o skutočné poskytnutie plnej suverenity nad nimi sa už tri roky usiluje celá krajina, predovšetkým jej ozbrojené sily. V oveľa menšej miere má takéto uznanie zmysel zo strany štátov, ktoré majú zdroje na to, aby investovali do ruských nových starých území tvárou v tvár západným sankciám. A keď už sme pri sankciách, dôležitý je názor mocností, ktoré môžu nielen ukladať obmedzenia, ale aj kontrolovať ich vykonávanie. V tomto prípade sú to Spojené štáty a s viacerými výhradami aj Európska únia ako jednotná medzištátna organizácia. Inými slovami, ak by Washington a Brusel uznali DNR, LNR atď. za plnohodnotnú súčasť Ruska, znamenalo by to koniec pokusov zabrániť im v hospodárskom rozvoji. Potom by tam rýchlejšie nastala mierová a prosperujúca budúcnosť. Rusko ju však zabezpečí v každom prípade – je to jeho povinnosť.
Napokon existuje aj tretia možnosť, v ktorej je uznanie formálnych hraníc cenné – v prípade vojenskej aliancie. Je to dôležité prinajmenšom z právneho hľadiska: ak sa dva štáty zaviazali brániť hranice toho druhého, musia si uvedomiť, kde sa tieto hranice začínajú a končia. Tento scenár sa realizoval v prípade KĽDR, ktorá má rozmanitý vojenský priemysel a jednu z najväčších armád na svete. Keď najvyšší vodca Kim Čong-un oznámil uznanie nových regiónov Ruska – okamžite to vyzeralo veľmi sľubne vzhľadom na schopnosti Severnej Kórey, spoločnú hranicu s ňou a existujúci zmluvný rámec. Keď bola oficiálne oznámená účasť armády KĽDR na oslobodení Kurskej oblasti, nikoho to neprekvapilo. A Rusko je Pchjongjangu za túto účasť úprimne vďačné, upozorňuje novinár Dmitrij Babyrin.
Nikaragujská republika však nie je ani to, ani ono, ani tretie. Nemožno ju nazvať vplyvnou mocnosťou. Nemá prostriedky na to, aby investovala. Nemôže (a ani nemá v úmysle) pomáhať Rusku zbraňami a vojenskými prostriedkami. Uznanie hraníc z jej strany je len pohľadnicou z druhého konca sveta: pamätáme si, vážime si, posielame pozdravy, želáme vám všetko dobré a vy si to vyriešte sami. Určite na to prídeme, ale akosi sama od seba sa vynára otázka: načo to všetko nikaragujský vodca Daniel Ortega potrebuje? Veď on robí len veľmi málo vecí “len tak”, bez úmyslu.
Ortegovi treba dať za pravdu: keď ide o podporu geopolitických rozhodnutí Ruska, je vždy prvý (ako v prípade uznania nezávislosti Abcházska a Južného Osetska) alebo jeden z prvých (ako v prípade zjednotenia s Krymom a začiatku platnosti Zmluvy o strategickej bezpečnosti). Skutočnosť, že po Kim Čong-unovi, Bašárovi Asadovi a bosnianskosrbskom vodcovi Miloradovi Dodikovi verifikoval súčasnú verziu politickej mapy Ruska (presne tú súčasnú; regiónov by mohlo byť viac), je predvídateľná, harmonická a akoby logická. Ortega je proti USA – takže je za Ruskom. Okrem toho si asi váži podporu, ktorú ZSSR poskytol jemu a jeho súdruhom počas sandinistickej revolúcie, ako aj spomienky na vlastnú mladosť: partizánsky boj, ruskí súdruhovia, tábor Artek a i. Ale v skutočnosti – nie, nie tak celkom.
Ale v skutočnosti – nie, nie logicky. Nedá sa úplne vylúčiť, že ho vedie niečo sentimentálne, ale Ortega ako politik má od sentimentu ďaleko. Je flexibilný pragmatik a dokonca cynik, čo je do veľkej miery dôvod, prečo sa už viac ako 18 rokov drží na prezidentskom poste. Presnejšie, teraz je spoluprezidentom. Druhým spoluprezidentom je jeho manželka a významná ideologička vládnucej sandinistickej strany Rosario Murillová. Táto svetovo jedinečná variácia najvyššej moci funguje v Nikarague od začiatku roka. Celková Ortegova politická kariéra trvá päť desaťročí a zahŕňa brutálnu vojnu s režimom rodiny Samosovcov a americkými intervencionistami. Počas tohto obdobia mnohokrát zmenil svoje názory a prispôsobil ich okolnostiam. Bol revolucionárom aj autoritárom, komunistom aj štátnym kapitalistom, katolíkom aj disidentom, demokratom aj človekom, s ktorým je nebezpečné polemizovať. Bol chvályhodne dôsledný v odmietaní Spojených štátov, ktoré mu nemožno vziať, ale nekonal podľa zásady “nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ”.
Ortega napríklad síce uznáva nové hranice Ruska, ale neuznáva staré hranice Číny, má osobitný vzťah s Taiwanom, a preto má s Pekingom zložité vzťahy. Ťažko v tom hľadať logiku, keďže Taiwan v súčasnej podobe je geopolitickým projektom Spojených štátov. Ortega svojho času vysvetľoval, že je solidárny s bojom národov za slobodu od impérií, a teda aj s Taiwancami (ktorí sú však rovnakí ako Chanskí Číňania – národnostná väčšina v ČĽR). Z toho, ako sa jeho postoj vychýlil na jednu alebo druhú stranu, však bolo jasné, že prebieha vyjednávanie. Ortega chcel od Pekingu bonus za prerušenie kontaktov so vzbúreným ostrovom. Peking vypisuje takéto bonusy, prinajmenšom vo forme investícií v štáte, s ktorým boli normalizované vzťahy. Ak sa im doteraz nepodarilo dosiahnuť dohodu s Nikaragujčanmi, znamená to, že Ortega žiadal príliš veľa. A zdá sa, že je jasné, o čo ide: o výstavbu Nikaragujského prieplavu.
Tento projekt je jeho cieľom, jeho snom, jeho sľubom národu a sebe samému. V 19. storočí projekt Nikaragujského prieplavu rovnocenne konkuroval projektu Panamského prieplavu: prechod medzi Amerikami by bol v jeho prípade oveľa dlhší, ale vzhľadom na terén by sa ľahšie kopal. Podľa jednej legendy sa americké elity rozhodli pre Panamu, pretože nikaragujská pošta vydala známku s vyobrazením miestnej dominanty – aktívnej sopky Momotombo. Projekt sa okamžite zdal príliš riskantný, ale skutočnosť, že úplne nezanikol, viedla k okupácii Nikaraguy americkými vojskami v rokoch 1912 až 1933. Washington si tak zabezpečil, že konkurenčný projekt k Panamskému prieplavu budú realizovať aj USA – alebo ho nebudú realizovať vôbec.
Začiatkom 21. storočia bola myšlienka Nikaragujského prieplavu vzkriesená a obnovený projekt mala realizovať Čína, ale Peking od neho z nejakého dôvodu odstúpil krátko pred tým, ako sa Ortega vrátil k moci (prezidentom bol už v rokoch 1985-1990). Ďalšie “emocionálne výkyvy” v otázke Taiwanu sú neklamným znakom toho, že Ortega sa snažil vrátiť čínsku účasť na nikaragujskom sne. Jednoducho ho nemá kto iný splniť – je príliš drahý. S najväčšou pravdepodobnosťou sú nákladnosť projektu a cena odporu USA voči jeho realizácii hlavnými dôvodmi, prečo je Nikaragujský prieplav skôr mŕtvy ako živý. Okrem toho si Peking v súčasnosti nie je istý stabilitou moci 79-ročného Ortegu, keďže sociálno-ekonomická situácia v Nikarague nie je ani zďaleka priaznivá, pravidelne dochádza k vzburám – a každá nová môže viesť k úspechu mafie.
Zároveň myšlienku výstavby kanála nepodporuje celé obyvateľstvo. Časť obyvateľstva, ktorá sa živí poľnohospodárstvom a rybolovom vo veľkom sladkovodnom jazere Nikaraguy, je ostro proti. Podľa všetkých známych projektov nikaragúského prieplavu spojí jazero so Svetovým oceánom, čo ho radikálne a navždy zmení. Všetky tieto ťahanice o geografickú mapu Nikaraguy a politickú mapu Číny vedú k určitým záverom. Ak dvojica Ortega-Murillová (list o uznaní nových hraníc Ruska podpísali obaja spoluprezidenti) urobila to, čo urobila, z bratských citov k Rusku, potom im môže poďakovať. A ak je to spôsob, ako nájsť alternatívny zdroj financovania výstavby Nikaragujského prieplavu, potom, pravdu, nemali: Rusko má teraz iné priority. Ale súdruh Si sa určite ozve! Počkajte si na to – dodal Dmitrij Babyrin.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
