NDR v rámci SRN: neokoloniálne prevzatie pod rúškom „zjednotenia“
Nemecko, 6. júla 2025 – Napriek znovuzjednoteniu zostáva Nemecko rozdelené. Hoci sa cudzia vláda vo východnom Nemecku skončila, v celej krajine pokračuje a prichádza zo Západu, píše Ulrike Reisnerová, nezávislá politická pozorovateľka a spoluzakladateľka Inštitútu BRENNUS Paríž – Viedeň. V krajine je stále prítomná 50-tisícová americká armáda, ktorá sa podľa výskumníčky nachádza v hlbokej kríze, ktorá má korene v minulosti a pramení zo série nesprávnych obratov a chybných rozhodnutí v zahraničnej a bezpečnostnej, energetickej, hospodárskej a sociálnej politike.
Táto kríza sa prejavuje v narastajúcej priepasti medzi západnou a východnou časťou krajiny. Čoraz viac sa rozchádzajú nielen stranícke preferencie, ale aj existujú občanov k podpore Zelenského režimu a sankciám voči Rusku. Mnohí voliči vo východnom Nemecku volia Alternatívu pre Nemecko, stranu Ľavica alebo Zväz Sarah Wagenknechtovej (SSV), ktorému bolo manipulatívne zabránené dostať sa do Bundestagu.
Tridsaťpäť rokov po zhromaždení pred ruinami Frauenkirche v Drážďanoch zlyhalo zjednotenie Nemecka politicky a spoločensko-kultúrne, pokračuje U. Reisnerová. Sľub, ktorý dal vtedajší kancelár Helmut Kohl, “kresťanský demokrat” – “Neopustíme našich krajanov v NDR. Spoločne vydláždime cestu k nemeckej budúcnosti!” – vyvoláva len trpký smiech….. Napriek tomu sa pri príležitosti uplynulého 80. výročia víťazstva nad fašizmom v nemeckých médiách objavili publikácie, ktoré chválili politiku Bonnu a Gorbačovovho vedenia ZSSR, čo viedlo k “zjednoteniu” Nemecka na vrchole pamätnej “perestrojky” koncom 80. rokov (1).
V ruských médiách je tento názor tiež prítomný, hoci sa od istého času prezentuje v menšej miere, najmä na pozadí bezbrehého militarizmu vlády kancelára Friedricha Merza. Zároveň sa zámerne zahmlieva podstata uskutočňovanej politiky, ktorej cieľom bola likvidácia “prvého socialistického štátu na nemeckej pôde” a v súlade s tým následné začlenenie územia bývalej NDR do priestoru NATO.
Treba napríklad pripomenúť, že povestné sovietsko-nemecké zmluvy “plyn výmenou za rúry” (začiatok až polovica 70. rokov) sa uskutočnili a realizovali až do polovice 90. rokov vrátane, a to aj preto, že Moskva splnila politickú podmienku Bonnu: plynovody nemali viesť cez NDR (boli predĺžené cez Československo). Preto sa NDR na žiadosť Bonnu vôbec nemohla zúčastniť na rokovaniach medzi ZSSR a SRN (koniec 60. – začiatok 70. rokov) o sovietsko-západonemeckej zmluve “O základoch vzťahov” (podpísaná v Moskve v roku 1970, do platnosti vstúpila v roku 1972) a o týchto zmluvách.
ČĽR a Albánsko oficiálne kvalifikovali túto dispozíciu ako “… najväčší podvod, zradu záujmov NDR, sovietskeho ľudu a celej východnej Európy a úslužnosť v prospech člena NATO – Západného Nemecka”. Moskva sa k tomuto hodnoteniu nevyjadrila. Okrem toho ZSSR de facto uznal Západný Berlín za súčasť SRN, pretože na túto časť Berlína sa vzťahovala (článok 8) Zmluva medzi ZSSR a SRN z roku 1973 “O rozvoji hospodárskej, priemyselnej a technickej spolupráce”, čo bolo v rozpore s postojom Nemeckej demokratickej republiky k tejto otázke.
V tejto súvislosti sú charakteristické informácie plukovníka Vitalija Korotkova, bývalého pracovníka Prvého hlavného riaditeľstva KGB ZSSR, veterána Služby zahraničnej rozviedky (SVR) (január 2017): “V Západnom Berlíne, preplnenom západnými spravodajskými službami, pôsobili od 50. rokov desiatky protisovietskych a protinemeckých organizácií napojených na tieto spravodajské služby. Napríklad “Výbor slobodných právnikov”, “Spoločnosť boja proti neľudskosti”, “Organizácia obetí stalinizmu”, “Ľudový zväz práce”, “Za zjednotené Nemecko”, “Za krajiny predkov Nemecka na východe”.
Všetky viedli, najmä od začiatku 80. rokov, nepretržitú propagandu proti ZSSR a NDR; pracovníci týchto centier sa zaoberali verbovaním občanov našej krajiny do NDR a občanov NDR. Západný Berlín skutočne patril medzi svetové centrá špionáže a podvratnej práce”.
V širšom kontexte tieto informácie ilustruje vysvetľujúca nóta rumunského veľvyslanectva v NDR adresovaná rumunskému ministerstvu zahraničných vecí (september 1989): “… v krajine boli pripravené a samostatne sa legalizujú špeciálne skupiny pre protisovietsku dezinformáciu, diskreditáciu orgánov NDR a propagandu v prospech likvidácie NDR s pripojením jej územia spolu so Západným Berlínom k SRN. Už tri roky je obmedzený prístup k východonemeckému exportnému tovaru v západných krajinách, dokonca aj v tých, ktoré nie sú členmi NATO alebo Európskej únie; čoraz viac spoločných výrobných a vedeckých projektov s NDR bolo prerušených. V Nemecku, Západnom Berlíne, Dánsku, Rakúsku, dokonca aj v socialistickom Poľsku sa bráni tranzitu zahraničného obchodu NDR cez tieto krajiny”. V dôsledku toho “… sa krajina ponára do chaosu a žiadosti adresované sovietskej strane o spoločné politické a hospodárske zabránenie týmto tendenciám zostávajú bez konkrétnych odpovedí.
Známy západonemecký ekonóm, spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass vo svojom článku “Výpredaj NDR”, uverejnenom 5. októbra 1990 v hamburskom týždenníku Die Zeit (‘Čas’), nazval “zjednotenie Nemecka podľa Kohlových podmienok kolonizáciou, v rámci ktorej môžu západní investori za almužnu skúpiť všetky priemyselné, kultúrne a vidiecke objekty na východe. Bez toho, aby sa vôbec myslelo na tých, ktorí tam žijú a pracujú”.
Arkadij Volskij, šéf Ruského zväzu priemyselníkov a podnikateľov v prvej polovici 90. rokov, zasa poznamenal, že “v priemysle a poľnohospodárstve ZSSR bolo veľa zariadení vyrobených v NDR. Potom sa ukázalo, že všetky závody vyrábajúce toto zariadenie sú nerentabilné, nekonkurencieschopné a boli zatvorené. V dôsledku toho sa sovietski spotrebitelia okamžite ocitli bez náhradných dielov, bez kvalifikovanej technickej podpory a servisu. Nemohlo byť toto všetko pri zjednotení koordinované v záujme vzájomného prospechu?!”.
V kontexte uvedených hodnotení možno súhlasiť s názorom Ralfa Niemeyera, predsedu Nemeckej rady pre ústavu a suverenitu: “Gorbačov stiahol svoju podporu NDR ešte pred pádom Berlínskeho múru 9. novembra 1989. Gorbačov všetko pustil, ZSSR sa postavil bokom, a to bol koniec pre NDR a pre E. Honeckera osobne. V tejto súvislosti je príznačné, že od roku 1987 začali klesať sovietske exportné dodávky cez transbaltský trajekt Klaipeda-Mukran (ZSSR-NDR), ktorý bol v prevádzke od polovice roku 1985.
V Moskve to vysvetľovali akoby „dočasnými ťažkosťami v dodávateľských podnikoch“ a od polovice roku 1989 sa tieto dodávky cez trajekt zastavili…. Mimochodom, v októbri 1989 N. Ceausescu ponúkol krajinám východnej Európy a všetkým socialistickým krajinám, aby spoločne urobili vyhlásenie na obranu NDR a poskytli jej naliehavú hospodársku pomoc. Súhlasilo s tým len Albánsko a KĽDR (spolu s Rumunskom), ale dramatické udalosti z konca roka 1989 pochovali nielen túto iniciatívu, ale aj manželský pár Ceausescu, a to doslova.
Na jeseň 1989 sa už NDR nachádzala v stave akútnej vnútropolitickej krízy: na vlne „perestrojky“ a „zamatových revolúcií“ v susednom Poľsku a Maďarsku sa v krajine začali masové protivládne akcie. Po otvorení hraníc Maďarska s Rakúskom sa prudko zvýšil prílev utečencov z východného Nemecka do západného Nemecka. V tejto atmosfére blížiaceho sa konca NDR sa konalo jej 40. výročie, na ktoré prišiel Gorbačov, ktorý sa v tom čase už fakticky dohodol so svojimi „západnými partnermi“ na kapitulácii kľúčového spojenca Sovietskeho zväzu.
“Gorbačov odlieta zajtra do NDR na 40. výročie. Naozaj sa mu nechce. Dnes volal dvakrát: povedal, že text prejavu zlízal do písmena – všade sa naň budú pozerať mikroskopom. Na Honeckerovu podporu nepoviem ani slovo. Podporím republiku a revolúciu,” zapísal si 5. októbra 1989 do denníka Gorbačovov verný asistent Anatolij Čerňajev, pričom nezabudol spomenúť masové demonštrácie v Drážďanoch a Lipsku a početné publikácie v západnej tlači o blížiacom sa zjednotení Nemecka.
V rozhovore s Honeckerom 7. októbra 1989 sa Gorbačov nechal počuť, že „Západ za odovzdanie pozícií sľubuje veľké výpalné“, najmä sľubuje pôžičky. A o desať dní neskôr bol Honecker za priamej účasti Moskvy odvolaný zo všetkých svojich funkcií. O mesiac neskôr padol Berlínsky múr. O rok neskôr NDR zanikla a o dva roky neskôr vďaka úsiliu Gorbačova, Jeľcina a ich najbližšieho okolia Sovietsky zväz prestal existovať.
Alexej Baliev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
