Andrej Fursov: Ako ZSSR vytvoril západný raj a globalizácia ho pochovala
Rusko, 18. mája 2025 – Stredná trieda”. Tento pojem nadobudol v postsovietskom období takmer magický význam a pôsobí ako “mrkva”, ktorá má osladiť šokujúce údery reformného biča. To je tá svetlá budúcnosť, ktorú Rusom sľubujú politickí technológovia a ideológovia krásneho nového postkomunistického sveta. Naznačovalo sa, že väčšina obyvateľstva vstúpi do radov strednej triedy; dokonca sa objavujú publikácie – od hviezdnych až po tie, ktoré sa vyhlasujú za analytické -, ktoré sa “pozicionujú” ako publikácie pre ruskú strednú triedu a v jej mene. Ukazuje sa však, že táto trieda je napriek radostným štatistikám platov a spotreby takmer neviditeľná.
Samozrejme, v každej spoločnosti existuje stred, definovaný zákonom priemerov, ale nie každý stred je stredná trieda. A to, čo sa mohlo stať strednou triedou v Ruskej federácii, bolo v skutočnosti znížené (zabité) už dvakrát – v rokoch 1992 a 1998. Ale stále sa nám veľmi často vykresľuje Západ ako raj strednej triedy. Je to tak?
Jadrom kapitalistického systému bola stredná trieda, ktorá sa začala formovať v druhej polovici 19. Storočia. Prvé storočie jej existencie však sotva možno nazvať šťastným: “sociálny koláč” bol pomerne malý a kapitalizmus bol dosť brutálny. Život priemerného príslušníka strednej triedy sa odohrával v boji s rovesníkmi o to, aby neskĺzol nadol, a s tými, ktorí sa tlačili zdola, aby im zablokovali cestu nahor, pretože spoločenský život je hra s nulovým súčtom. Fašistická revolúcia v Taliansku a národnosocialistická revolúcia v Nemecku ilustrujú, ako môžu stredné vrstvy bojovať o svoje postavenie, keď čelia hrozbe proletarizácie. Postupne sa postavenie západných stredných vrstiev zlepšovalo, ale veľmi postupne. Kvalitatívna zmena nastala po druhej svetovej vojne, v rokoch 1945 až 1975. Francúzi toto obdobie nazývajú “les trentes glorieuses” – “slávne tridsiate roky” – a skutočne také bolo, a to nielen vo Francúzsku, ale aj v iných západných krajinách.
Povojnové tridsiate roky boli triumfom strednej triedy a tzv. sociálneho štátu (presnejší preklad: “univerzálny sociálny štát”). Hlavné dôvody tohto triumfu sú dva – ekonomický a politický. Povojnové tridsiate roky sa zhodovali s “vzostupnou vlnou” Kondratievovho cyklu, t. j. vzostupom, rastom svetovej ekonomiky v rokoch 1945 až 1968 – 1973. Táto “vzostupná vlna” však fantasticky prekonala všetky predchádzajúce obdobia rastu a expanzie svetového hospodárstva (1780 – 1815, 1848 – 1873, 1896 – 1920). “Slávnych tridsať rokov” vykazovalo nevídané výsledky: v tomto období sa vyrobilo rovnaké množstvo tovarov a služieb ako za predchádzajúcich 150 rokov.
Jedným z dôvodov bola, samozrejme, kolosálna deštrukcia druhej svetovej vojny. Výrazne zvýšený “sociálny koláč” na povojnovom Západe poskytol špičke západných krajín a celému kapsystému “fond”, z ktorého bolo teoreticky možné niečo dať strednej triede, čím sa zvýšil jej blahobyt, a to z ekonomických dôvodov: blahobyt zvyšuje dopyt, a tým stimuluje hospodársky rozvoj. Kapitalizmus však nie je filantropická organizácia a nebude poskytovať blahobyt nikomu, najmä nie takej relatívne masívnej vrstve, akou je stredná trieda. “Železná päta” musela zmäkčiť a výrazne zlepšiť situáciu strednej (a časti robotníckej) triedy, bola k tomu donútená istými okolnosťami, a tie okolnosti boli mimo kapitalizmu. Hovoríme o prítomnosti vo svete systémového kapitalizmu socialistického tábora.
Samotná existencia ZSSR, jeho rýchly hospodársky rozvoj, o ktorom mali dokonca západní politici v druhej polovici 50. – 60. rokov 20. storočia dojem, že ZSSR predbehne USA, jeho rovnostárske spoločenské zriadenie, jeho schopnosť materiálne podporovať antikapitalistické hnutie na celom svete, vrátane komunistických, socialistických a robotníckych strán na samotnom Západe (to je to stalinské: poraziť nepriateľa na jeho území), to všetko nútilo buržoáziu pacifikovať svoje robotnícke a stredné vrstvy, vyplácať ich. Od robotníckej triedy – aby sa nebúrila, od strednej triedy – aby plnila funkciu sociálneho nárazníka, tampónu medzi buržoáziou a proletariátom.
Prostriedkom na vyživovanie a pacifikáciu bol sociálny štát, ktorý prostredníctvom daňového systému prerozdeľoval časť finančných prostriedkov (v absolútnych číslach dosť značnú) od buržoázie k strednej triede a v menšej miere k robotníckej triede. V dôsledku toho sa už v polovici 60. rokov 20. storočia na Západe vytvorila početná a pomerne prosperujúca stredná trieda. Samozrejme, buržoázia nezapojila prerozdeľovací mechanizmus z dobrého srdca. Sociálny štát je jasnou odchýlkou od logiky vývoja a povahy kapitalizmu, ktorú možno len v malej miere vysvetliť záujmom o vytvorenie dopytu a spotrebiteľov masových výrobkov. Hlavným bodom je niečo iné – prítomnosť systémového antikapitalizmu (historického komunizmu) v podobe ZSSR.
Počas studenej vojny, globálnej konfrontácie ZSSR, v boji medzi dvoma globálnymi projektmi si buržoázia musela kúpiť strednú a robotnícku triedu, pacifikovať ju (dane z kapitálu, vysoké mzdy, dôchodky, prídavky atď.). Samotná existencia ZSSR, antikapitalistického systému, tak prinútila kapsystém v jeho jadre porušiť triednu, kapitalistickú logiku, obliecť sa do kvázi socialistického šatu. V polovici 60. rokov 20. storočia získala západná stredná trieda nielen ekonomickú moc, ale stala sa aj vážnou politickou silou, ktorá sa zhmotnila v ľavicových a stredoľavicových stranách, čo znepokojovalo aj establishment. Začiatok 70. rokov bol v mnohých ohľadoch prelomový.
Po prvé, spustila sa “zostupná vlna” Kondratievovho cyklu, začala sa svetová hospodárska recesia, a to rýchlo a prudko – v USA. Dňa 15. augusta 1971 (prvýkrát od roku 1894) zaznamenali USA obchodný deficit, Nixon oznámil, že Amerika odmieta Brettonwoodske dohody a prestáva vymieňať dolár za zlato; na druhý deň sa zatvorili všetky európske menové trhy. V roku 1973 USA devalvovali dolár o 10 %. V tom istom roku sa začína ropná kríza a svet vstupuje do obdobia dlhotrvajúcej globálnej recesie. V rokoch 1975 až 1976 svet zachváti inflácia. Končí sa povojnová prosperita.
Po druhé, na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia dosiahol sociálny štát so svojím obrovským byrokratickým aparátom hranicu svojej administratívnej a politickej účinnosti.
Po tretie, a to je najdôležitejšie, rozbujnená stredná trieda sa stala pre kapitalistický systém (dokonca aj v relatívne prosperujúcom jadre) príliš veľkým bremenom a globálny hospodársky pokles spolu s neefektívnosťou a nákladnosťou sociálneho štátu túto situáciu ešte zhoršili. Veľkosť strednej triedy vynásobená úrovňou jej blahobytu vzrástla nad rámec toho, čo mohol kapitalistický systém poskytnúť bez zásadných zmien v jeho podstate a bez výrazného ďalšieho prerozdeľovania na úkor hornej vrstvy. Politické ašpirácie strednej triedy pre ňu predstavovali nemenšiu, ba možno ešte väčšiu hrozbu.
V tejto situácii páni kapsystému prestali ustupovať, preskupili sa a začali sociálnu protiofenzívu. Ideologickým a teoretickým zdôvodnením tejto protiofenzívy bol mimoriadne dôležitý a úprimne cynický dokument “Kríza demokracie”, ktorý v roku 1975 napísali “traja múdri muži” – S. Huntington, M. Crozier a Dz. Watanuki – na objednávku Trilaterálnej komisie vytvorenej v roku 1973 (“kuloár” nového typu, ktorého úlohou bolo ako “dobrý vyšetrovateľ” udusiť ZSSR v jeho objatí). Oslabenie demokracie v záujme západných špičiek však nebolo jednoduchou spoločenskou a politickou úlohou. Kto bol oporou západnej demokracie, ktorú bolo potrebné zmierniť? Stredná trieda a aktívna horná časť robotníckej triedy. Oni boli tí, ktorí boli zasiahnutí ako prví.
Trhoví fundamentalisti Thatcherová a Reagan sa dostali k moci v Británii v roku 1979 a v USA v roku 1981. Odrážali výraznú zmenu spoločenskej tváre samotnej železnej päty: “starú” buržoáziu a byrokraciu spojenú so štátno-monopolistickým kapitalizmom nahradila mladá, dravá frakcia korporatokracie, priamo napojená na nadnárodné korporácie, ktorá od 40. – 50. rokov 20. storočia bojovala o miesto pod slnkom a napokon uspela (nemalou mierou k tomu prispela porážka USA vo Vietname).
Hlavnou úlohou prvého prezidenta a premiéra z korporatokracie bolo rozložiť časť sociálneho štátu a zaútočiť na strednú a pracujúcu triedu, čo v 80. rokoch urobili Reagan a Thatcherová. Pokiaľ však existoval ZSSR, nebolo možné, aby ” vládcovia kruhov” z kapsystému takýto kurz úplne zvrátili. Z toho vyplývajú dva dôsledky.
Prvým je kurz na prudké oslabenie ZSSR (v rokoch 1989 – 1990 ho nahradil kurz na rozbitie a zničenie ZSSR); na tento účel bol ZSSR zlákaný do Afganistanu, po ktorom nasledoval nový ostrý obrat “studenej vojny”. Druhým bola snaha vziať stredným vrstvám jadra a stredným vrstvám periférie to, čo sa nedalo vziať okamžite, a zničiť ich ako triedu. V 80. rokoch 20. storočia štrukturálne ekonomické reformy MMF v Latinskej Amerike takmer úplne zničili latinskoamerickú strednú triedu; utrpela aj stredná trieda najrozvinutejších krajín Afriky (Nigéria). Finančné prostriedky z vyvlastnenía periférnych stredných tried sa prečerpávali na Západ, čo trochu spomalilo ofenzívu vyšších tried proti západnej strednej triede.
Rozpad ZSSR odstránil faktor, ktorý bránil plnohodnotnej ofenzíve “železnej päty” proti jadru strednej triedy – teraz už nie je potrebné nikoho pacifikovať, lúpiť sa dá na medzinárodnej scéne (Juhoslávia, Irak) aj vo vnútri krajiny. A objavil sa úžasný nástroj – globalizácia na americký spôsob. Prvými obeťami tohto neskorého kapitalistického nástroja sa však stali stredné vrstvy bývalých socialistických krajín. Ak v roku 1989 žilo vo východnej Európe (vrátane európskej časti ZSSR) pod hranicou chudoby 14 miliónov ľudí, v roku 1996 to bolo 169 miliónov. “Reformy” nechali bývalú socialistickú strednú triedu ísť ísť pod nôž a stali sa jej elementárnym vyvlastnením. Čiastočne sa tým zmiernil tlak “železnej päty” na strednú triedu, ale len čiastočne – buržoázia sa mstila za desaťročia nútenej “sociálnej diéty” vo vzťahu k masám.
Symbolicky sa historické dvadsiate storočie začalo knihou J. Ortegu I. Gasseta “Vzbura más” (1929) a skončilo sa “Vzburou elít” K. Laša. Globalizácia sa stala najsilnejšou zbraňou vyšších tried proti nižším a stredným triedam. Vedecky náročná výroba si na rozdiel od priemyselnej výroby nevyžaduje značný počet robotníckych a stredných vrstiev, a preto s nimi možno nielen z politických, ale aj z ekonomických dôvodov zaobchádzať bez ceremónií – vae victis (latinsky “beda porazeným”).
Erózia a stratifikácia strednej triedy, ku ktorej dochádza na Západe, vedie k vzniku zjednodušenej sociálnejej štruktúry: bohatej menšiny, ku ktorej patrí tzv. nová stredná trieda. To sa už odráža v sociologickej teórii “20:80”, kde 20 % je bohatých, 80 % je chudobných a neexistuje žiadna stredná trieda. Samozrejme, zatiaľ to nie je realita, ale trend, ale tento trend je zrejmý, silný a potvrdzujú ho štatistiky aj v bohatých krajinách, ako sú USA. V roku 2005 sa v porovnaní s rokom 1975 zvýšili príjmy len 20 percentám Američanov, 80 percentám sa znížili. Je jasné, že v chudobnejších krajinách tento pomer už nie je 20:80, ale 10:90 alebo dokonca 5:95 a proces rozkladu/deštrukcie strednej triedy je oveľa rýchlejší – bývalá sovietska stredná trieda bola zničená za 6 – 7 rokov.
Tu treba zdôrazniť, že rozklad strednej triedy a zhoršovanie jej postavenia je celosvetový proces charakteristický pre neskorú kapitalistickú spoločnosť, ktorá sa dostáva do systémovej krízy. Prvými obeťami tejto krízy sú stredná trieda a národný štát v podobe sociálneho štátu. Zo sociálneho hľadiska možno posledných 30 rokov globálne vnímať ako sociálny boj medzi “novou buržoáziou” – korporatokraciou (francúzsky sociológ D. Duclos túto vrstvu nazýva “hyperburžoáziou” alebo “kozmokraciou”, pričom zdôrazňuje jej parazitický charakter a orientáciu na odčerpávanie nadproduktu predovšetkým zo strednej triedy) a strednými vrstvami, v ktorom boli tieto vrstvy porazené. Šťastný život strednej triedy na Západe sa ukázal byť veľmi krátky, podobne ako život Francisa Macombera, hrdinu Hemingwayovej poviedky.
V Rusku bola Gorbačovova a najmä Jeľcinova vláda okrem iného ruským prejavom svetového boja, v ktorom časť nomenklatúry v spojenectve so zločineckou triedou a zahraničným kapitálom spoločensky porazila strednú triedu, keď predtým (a to bola podstata Gorbačovovej vlády) zablokovala cestu demokratizácie v záujme strednej triedy a nahradila ju liberalizáciou. Jeľcinščina splnila úlohu ekonomického vyvlastnenia. Všetky dnešné reči o svetlej budúcnosti strednej triedy u nás alebo na Západe sú buď nepreniknuteľnou hlúposťou, alebo zámernou a cynickou lžou s celkom zjavnými politickými cieľmi.
“Bol to nádherný čas. ” Skvelá hudba, skvelé autá, skvelé hudobné vybavenie, sloboda pohybu po celom svete. “A ako sme “v Sovietskom zväze to všetko závideli. A čo sa z nich stalo? Je desivé na to pomyslieť. Nezostalo nič okrem ľútosti k nim.” – nizhlogger.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
