Stalinova ústava: spoločnosť tvorby a skutočnej demokracie
Dňa 5. decembra 1936 bola prijatá druhá ústava ZSSR, ktorá vošla do dejín ako “Stalinova ústava”. Základný zákon bol prijatý na VIII. mimoriadnom Všezväzovom zjazde sovietov a platil (so zmenami a doplnkami) až do roku 1977. Nová ústava bola oficiálne zverejnená 6. decembra v Izvestiach ÚV KSSZ a VTsIK (č. 283). Dňa 7. februára 1935 ÚV KSSZ vytvoril Ústavnú komisiu, ktorej predsedal tajomník Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany boľševikov (VKSB) I. V. Stalin, a 12 subkomisií.
Podľa plánu autorov mala nová ústava odrážať dôležitú etapu v dejinách sovietskeho štátu – výstavbu socializmu. Návrh ústavy bol zverejnený 12. júna 1936 a počas nasledujúcich šiestich mesiacov sa o ňom diskutovalo na všetkých úrovniach. Vykonalo sa obrovské množstvo práce. Na diskusii o novom základnom zákone sa tak zúčastnilo 75 miliónov ľudí, bolo podaných 1,5 milióna návrhov, doplnení a zmien, ktoré boli uverejnené v periodickej tlači. Stalin poznamenal:
“Podľa môjho názoru je prípad s Ústavou Zväzu sovietskych socialistických republík oveľa komplikovanejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Po prvé, volebný systém treba zmeniť nielen v zmysle zničenia jeho viacstupňového charakteru. Musí sa zmeniť aj v zmysle nahradenia otvoreného hlasovania uzavretým (tajným) hlasovaním. Môžeme a musíme ísť až do konca, nezastaviť sa na polceste. Situácia a pomer síl v našej krajine sú v súčasnosti také, že v tejto veci môžeme vyhrať len politicky. <… > Hovorí sa o demokracii. Ale čo je to demokracia? Demokracia v kapitalistických krajinách, kde existujú antagonistické triedy, je v konečnom dôsledku demokraciou pre mocných, demokraciou pre silnú menšinu. Demokracia v ZSSR je, naopak, demokraciou pre pracujúcich, teda demokraciou pre všetkých. Z toho však vyplýva, že základy demokratizmu neporušuje návrh novej ústavy ZSSR, ale buržoázne ústavy. Preto si myslím, že Ústava ZSSR je jedinou ústavou na svete, ktorá je do bodky demokratická.”
Stalinova ústava pozostávala z trinástich kapitol a 146 článkov. Nová ústava po prvýkrát od roku 1917 priznala rovnaké práva všetkým občanom ZSSR bez ohľadu na sociálny pôvod a postavenie, národnosť a náboženstvo. Nový základný zákon bol teda veľkým krokom vpred. V tom čase a v tých historických podmienkach to bol prelom. Už len vyčlenenie celej kapitoly v texte venovanej právam a povinnostiam občanov hovorí za všetko. Priznanie rovnakých práv a Stalinova snaha realizovať jedno z najdôležitejších ustanovení novej ústavy – uskutočniť ustanovenie o všeobecných, rovných, priamych a tajných voľbách – boli úderom pre tzv. Leninskú gardu.
Zákon vystrašil leninské špičky, pretože pomocou všeobecných, rovných, priamych a tajných volieb na alternatívnom základe plánoval Stalin pokojne a demokraticky obmieňať vládnucu elitu, keďže “leninská garda” jej neustále kládla polená pod nohy. Leninisti a trockisti (internacionalistickí revolucionári) sa chopili moci bez toho, aby mali schopnosti profesionálnych manažérov. Okrem toho mnohí z nich mali slabé osobné vlastnosti (morálku). Spočiatku sa tento problém vyhladzoval “mimoriadnou situáciou”. Cárski vojenskí špecialisti, manažéri, inžiniersky a technický personál boli tiež pomerne šikovne využívaní. Mnohí “revolucionári” však boli bývalí zločinci, kriminálnici alebo ľudia zo nízkych sociálnych vrstiev a po uchopení moci očakávali predovšetkým zbohatnutie. Z toho vyplývala túžba mnohých revolucionárov po luxuse, drahých nehnuteľnostiach, kožušinách, zlate, diamantoch a iných šperkoch. Stačí si spomenúť na L. Trockého.
Podobnú psychológiu mali aj ďalší trockisti. Nevideli potrebu rozvíjať krajinu, vytvárať novú spoločnosť tvorby a služieb. Podľa nich už bolo všetko hotové – moc bola uchopená, odporcovia zlikvidovaní, možno zaspať na vavrínoch a sústrediť sa na osobný blahobyt a ideológiu “spravodlivej spoločnosti” prenechať davu. Stalin a ďalší ruskí komunisti však zmýšľali inak. Budovali novú spoločnosť, pre všetkých ľudí. To, prirodzene, hnevalo trockistov a ďalších “ľavicových a pravicových vychytralcov”, ktorí prešli do ilegality, snažili sa sabotovať veľký tvorivý proces, “klásť polená pod nohy”. Okrem toho niektorí trockisti (revoluční internacionalisti) boli zástupcami Západu. Spočiatku boli vrhnutí do Ruska ako bojová sila, ktorá mala za pomoci občianskej vojny zničiť čo najviac Rusov, potom prostredníctvom novej hospodárskej politiky (NEP) oživiť kapitalizmus, nastúpiť na miesto bývalej cárskej “elity”, ktorú zničili a vytlačili, a vládnuť zotročenej krajine, ľudu, ktorý veril populistickým heslám: “Pôdu roľníkom, továrne robotníkom” atď. Rusko malo zároveň zostať surovinovým, polokoloniálnym príveskom Západu. Vo svete sa mala uskutočniť “svetová revolúcia” a na základe marxistickej (pseudosocialistickej) ideológie sa mal vytvoriť “nový svetový poriadok”. V skutočnosti išlo o ten istý otrokársky poriadok, ale v inom, pre masy príťažlivejšom balení.
Stalin a ruskí komunisti tento plán “globálnej okupácie” zničili. Odmietli vytvoriť “globálny koncentračný tábor” a začali budovať socializmus v samostatnej krajine. A skutočný socializmus s odstránením negramotnosti, vytvorením vyspelého systému vzdelávania a vedy, nútenou industrializáciou, ktorá viedla k vytvoreniu silného priemyslu, ekonomickej autarkie, vojenskej bezpečnosti atď. Hlavná vec – Stalin a jeho spolupracovníci budovali spoločnosť nie konzumného, parazitického a otrokárskeho typu (s rozdelením na triedu pánov a otrokov-spotrebiteľov), ale spoločnosť tvorivého typu. Spoločnosť, kde na prvom mieste bola služba vlasti, ľudu, štátu, hromadenie všestranných vedomostí, tvorba a kreativita. Preto ten pokročilý rozvoj vedy a techniky, na úkor ktorého stále žijeme, prielom do vesmíru, najvzdelanejšia a najčítanejšia spoločnosť na svete. Stalin potreboval vzdelanú a morálne rozvinutú občiansku spoločnosť, spoločnosť služby a tvorby. Preto Stalinovo impérium vynakladalo obrovské množstvo peňazí a energie na človeka, spoločnosť (tisíce škôl, univerzít, inštitútov, projektových kancelárií, hudobných a umeleckých škôl, domovov tvorivosti, divadiel, kín atď.) Sovietsky zväz potreboval tvorcov, budovateľov – vedcov, dizajnérov, inžinierov, staviteľov, učiteľov, lekárov.
Zároveň bol sovietsky človek morálny, učil sa rozlišovať medzi dobrom a zlom, ukazoval, že čistý materializmus, hromadenie len materiálnych hodnôt je slepá cesta. Cestou, ktorá vedie k zničeniu ľudskej osobnosti. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí si preštudovať sovietsky film a animovanú tvorbu. V Stalinovom ZSSR sa ukázalo, že peniaze a veci nerobia človeka šťastným. Len snaha o poznanie a vysoká morálka robia z človeka to, čím má byť: skutočným pánom svojho osudu, tvorcom a stvoriteľom (“A Boh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril”). Len tvorba a kreativita robí človeka šťastným, pretože odhaľuje jeho božskú podstatu. Všetko ostatné sú náhrady, substitúty.
Stalin krok za krokom vytváral v ZSSR “spoločnosť budúcnosti”. Takýmto krokom bola ústava z roku 1936. Stalin neskrýval svoj zámer a priamo povedal, že “všeobecné, rovné, priame a tajné voľby v ZSSR budú bičom v rukách obyvateľstva proti zle pracujúcim orgánom” (Stalin I. V. Rozhovor s predsedom prezidenta Sovietskeho zväzu. V. Rozhovor s predsedom americkej novinovej asociácie “Scripps-Howard Newspapers” pánom Royom Howardom. М., 1937). To isté plánoval urobiť aj v strane – voľby do volených funkcií v straníckych orgánoch na všetkých úrovniach boli tiež plánované na základe všeobecných, rovných, priamych a tajných volieb. Stalin považoval stranu za ideologický a politický predvoj, “rád nositeľov meča”, ktorý vychováva ľud a disponuje predovšetkým duchovným a ideologickým vplyvom.
V záujme všetkých národov ZSSR chcel teda Stalin uskutočniť skutočnú demokratizáciu krajiny, slobodné voľby na alternatívnom základe a tak pokojne odstaviť od moci etablovanú stranícku demokraciu, ktorá naďalej žila v neopodstatnených ilúziách o svetovej revolúcii, či dokonca “agentov vplyvu” Západu (trockistov), ktorí odišli do “podzemia”, “premaľovali sa” a skrývali svoje skutočné názory. Bolo tiež potrebné odstrániť z riadenia ekonomiky diletantov a nahradiť ich profesionálmi, ktorí vyrástli už pod sovietskou vládou.
Po Stalinovej smrti začal Chruščov ničiť dedičstvo železného vodcu. Rozhodol sa vytvoriť vlastnú ústavu, ktorú považoval za alternatívu k Stalinovej. Na jej návrhu pracovala v rokoch 1962 – 1964 špeciálna ústavná komisia. Je pozoruhodné, že Ústredný výbor poslal členom komisie nótu, v ktorej ich osobitne usmerňoval: “Svojho času Stalin pri zdôvodňovaní návrhu ústavy z roku 1936 hovoril o zásadnom rozdiele medzi ústavou a programom strany, že ústava odráža to, čo bolo získané a vybojované, zatiaľ čo programy hlásajú, čo sa má urobiť. Tento názor nemožno uznať za správny. Medzi Ústavou sovietskeho štátu a Programom KSSZ nemôže a nesmie byť takýto rozdiel.” Ústava z roku 1936 definovala Radu ministrov ako “najvyšší orgán štátnej správy”, zatiaľ čo Chruščovov návrh ju plánoval nazvať “výkonným a správnym orgánom”. Členovia komisie navrhovali upevniť vedúcu úlohu ÚV KSSZ. Predložili však aj ustanovenia o zvýšení úlohy sovietov, čo sa však týkalo najmä hospodárstva.
V roku 1964 bol Chruščov zosadený a prijatie novej ústavy bolo odložené (hoci pomalé práce na jej príprave pokračovali). Prijatá bola v roku 1977 a stanovila úlohu KSSZ. V stalinskej ústave bola úloha strany tiež stanovená, ale nie tak ostro. Charakteristické je, že bola vymedzená v článku 126, zatiaľ čo v Brežnevovej ústave sa úloha strany spomína hneď na začiatku. Okrem toho sa v článku 126 hovorí predovšetkým o občianskych združeniach: “V súlade so záujmami pracujúcich a s cieľom rozvíjať organizačný amaterizmus a politickú aktivitu más sa občanom ZSSR zabezpečuje právo združovať sa vo verejných organizáciách: odboroch, družstvách, mládežníckych organizáciách, športových a branných organizáciách, kultúrnych, technických a vedeckých spoločnostiach…”. A až potom sa uvádzalo: “… A najaktívnejší a uvedomelí občania z radov robotníckej triedy, pracujúcich roľníkov a pracujúcej inteligencie sa dobrovoľne združujú v komunistickej strane…, ktorá je vysunutým oddielom pracujúcich v ich boji za vybudovanie komunistickej spoločnosti a predstavuje vedúce jadro všetkých robotníckych organizácií, verejných i štátnych”.
Ústava z roku 1977 tak bola napriek všetkým svojim pozitívam víťazstvom degenerujúcej straníckej špičky. V dôsledku toho práve táto vrchnosť začne “perestrojku” a dovedie sovietsku (ruskú) civilizáciu a ľud ku katastrofe rokov 1991 – 1993, k liberálno-buržoáznej kontrarevolúcii v záujme pánov zo Západu a úzkej vrstvy budúcich vlastníkov-hospodárov v samotnom Rusku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
