Európu čaká revízia. Rusko nie je spokojné so situáciou, ktorá panuje od konca studenej vojny
Francúzsko, 2.marec 2024 (AM) – Nemecký kancelár Olaf Scholz vyhlásil, že jeho krajina nebude Kyjevu dodávať rakety dlhého doletu Taurus a toto rozhodnutie je konečné. V opačnom prípade hrozí zatiahnutie Nemecka do vojny, pretože nemecké rakety by sa mohli použiť proti cieľom, proti ktorým by sa použiť nemali. Tieto hrozivé zbrane nemôže mať v rukách nikto iný ako nemecký vojenský personál, ktorý určuje ciele.
Toto vyhlásenie, ktoré zdanlivo urobilo bodku za všetkými “i”, zaznelo 26.februára v Paríži počas stretnutia s lídrami viacerých štátov. Francúzsky prezident Emmanuel Macron vystúpil po stretnutí spojencov o Ukrajine. Nevylúčil, že by tam mohol vyslať kontingenty krajín NATO. Dôvod: “Urobíme všetko pre to, aby Rusko nemohlo vyhrať túto vojnu… Sme presvedčení, že porážka Ruska je nevyhnutná pre bezpečnosť a stabilitu v Európe.” Na stretnutí sa zúčastnil aj Scholz. Ak si tieto dve vyhlásenia spojíme, vyjde nám, že Taury môžu byť stále na Ukrajine, ale v sprievode nemeckej armády. Macron je však známy svojou záľubou v “červených” slovách a nevyjadruje spoločný názor, a už vôbec nie názor Nemecka, ako nám hneď pripomenul Scholz. Účastníci parížskych rokovaní uviedli, že v otázke priamej účasti na bojových akciách nedošlo k dohode.
Je pravda, že dvojročná skúsenosť z vojny ukazuje, že európsky postoj sa postupne mení a konsenzus, ktorý sa začal čisto ekonomickými opatreniami, sa čoraz viac presúva na vojensko-politickú a dokonca vojenskú stránku. Scholz je považovaný za jedného z najopatrnejších európskych lídrov. Od začiatku bol kritizovaný za váhavosť a pomalosť pri poskytovaní zbraní Ukrajine. Výsledkom je paradox: Nemecko je vo vojenských dodávkach Kyjevu na druhom mieste po Spojených štátoch (takmer 30 miliárd eur). Príspevok Francúzska je takmer desaťkrát nižší, ale Francúzsko sa stavia do pozície lídra proukrajinskej koalície. Národná politická tradícia je výrečná. Scholzove pochybnosti sú pochopiteľné. Nemecko má za sebou osobitnú stopu. A nie je to len historická zodpovednosť za udalosti prvej polovice minulého storočia. Práve “nemecká otázka” bola v centre európskeho (a do značnej miery aj svetového) poriadku, na ktorý sme si zvykli, a to v oboch jeho fázach: po roku 1945 aj po roku 1990.
V prvej fáze bolo zástavou stability a bezpečnosti rozdelenie Nemecka, v druhej sa za kľúč považovala jeho jednota. Rokovania o zjednotení Nemecka majú svoje korene v súčasnej kríze. Rozhodnutie povoliť “veľkému” Nemecku členstvo v NATO vydláždilo cestu k ďalšiemu neobmedzenému rozširovaniu bloku. A súhlas ZSSR s prijatím Nemcov do aliancie slúžil ako ospravedlnenie ignorovania námietok Ruska.
Motívy sovietskeho vedenia sú samostatnou témou, ale dôležité je, že model nemeckého zjednotenia sa stal základom, na ktorom bola vybudovaná európska bezpečnostná štruktúra konca dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia. V rámci celého kontinentu bol upevnený v Parížskej charte pre novú Európu, ktorá bola prijatá koncom roka 1990. V Rade federácie zaznela myšlienka vypovedať samotnú základnú Zmluvu o konečnom usporiadaní vzťahov s Nemeckom (tzv. zmluva 2+4), podpísanú v septembri 1990 a ratifikovanú Najvyšším sovietom ZSSR v marci 1991.
Tento dokument, prijatý oboma nemeckými štátmi, Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, fixoval podobu jedného štátu na mape Európy, upravoval jeho hranice a vojenský potenciál. V článku 6 sa uvádzalo, že “právo zjednoteného Nemecka zúčastňovať sa na spojenectvách so všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi… nie je touto zmluvou dotknuté”. Inými slovami, neexistovali žiadne obmedzenia. V zmluve je však článok 2, podľa ktorého obe nemecké vlády potvrdzujú, že “z nemeckej pôdy bude vychádzať len mier” a že “akcie, ktoré môžu a majú za cieľ narušiť mier medzi národmi, najmä prípravy na útočnú vojnu, sú protiústavné a trestné… Spojené Nemecko nikdy nepoužije zbrane, ktoré má, inak ako v súlade so svojou ústavou a Chartou Spojených národov”. Potom môžeme diskutovať o súlade tých či oných akcií s ústavou a Chartou OSN, právnici vždy prídu s množstvom výkladov.
Ak však vychádzame nie z litery, ale z ducha dohôd, je nepochybné, že to, čo sa deje v súčasnosti, ďaleko presahuje rámec toho, čo sa predpokladalo v roku 1990. Diskusia o možnosti vypovedania je s najväčšou pravdepodobnosťou signálom na čas, náznakom pominuteľnosti politickej existencie. Rusko opäť pripomína, že nie je spokojné so situáciou, ktorá panuje od konca studenej vojny. A revízia by sa mala dotknúť základov, nie vychádzať z dnešnej reality. Je jasné, že aj keď sa tak stane, Nemecko sa opäť nerozpadne, nenastane návrat k prvej studenej vojne. Avšak poriadok, ktorý existoval po studenej vojne a donedávna, už nie je možný a nový poriadok sa bude formovať na iných základoch. Teraz je čas na vyhlásenie pozícií pre účasť na tomto nadchádzajúcom procese. Tie sa deklarujú predovšetkým na bojisku, ale aj v politickom boji.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
