Stalin a Rákoši, Moskva, 1948
Aktuality, História,

Sovietska Stredná Ázia očami bývalého maďarského vodcu Mátyása Rákošiho

Maďarsko, 4. december 2023 (AM) – Antisovietsky nacionalizmus sa rozvíjal postupne, ale vytrvalo, okrem iného podporovaný voluntaristickou politikou Zväzového centra. V súvislosti s tendenciami faktickej eliminácie zväzových orgánov z kontroly nad situáciou v stredoázijských republikách a nad činnosťou miestnych vedúcich štruktúr od druhej polovice 50. rokov 20. storočia je zaujímavé zhodnotiť v ZSSR zneuznaného Mátyása Rákošiho (Rosenfelda, roky života 1892 – 1971), jednu z vedúcich osobností Kominterny a Informbyra komunistických a robotníckych strán (1938 – 1956), vodcu Maďarskej ľudovej republiky v rokoch 1947 – 1956, krátko po známych udalostiach (jeseň 1956) v Maďarsku vyhnaný do Kirgizskej SSR (Tokmak) a od jari 1966 do Arzamasu a čoskoro do Gorkého – až do konca života.


 

M. Rakosi v Gorkom, 1968

 

V roku 1962 bol Rákoši na naliehanie Nikitu Chruščova vylúčený z maďarskej komunistickej strany. V polovici 60. rokov dostali Moskva a Budapešť žiadosti z Čínskej ľudovej republiky a Albánska o vyhostenie M. Rákošiho do týchto krajín, na ktoré odpovedali, že Rákosi nemá záujem o emigráciu. Ale predsa len pre “poistku”, ako sme už spomenuli, Rákošiho poslali z kirgizského Tokmaku pri čínskych hraniciach do Arzamasu, potom do Gorkého. Počas pobytu v Kirgizsku Rákoši naďalej písal listy Ústrednému výboru KSSZ, v ktorých žiadal o povolenie vycestovať do Moskvy, aby sa vyriešila otázka ukončenia jeho “nelegálneho vyhnanstva” a vycestovania do “inej socialistickej krajiny”.

 

V máji 1965 tak bol zachytený list bývalého maďarského vodcu adresovaný čínskemu veľvyslanectvu v Moskve, v ktorom žiadal o politický azyl v Čínskej ľudovej republike. Už v máji 1964 Číňania pozvali Rákošiho na návštevu Pekingu. Ústredný výbor KSSZ nebol ochotný odpovedať na žiadosti zneuznaného politika a postúpil ich do Budapešti.

 

Tu je fragment Rákošiho listu Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z 24. októbra 1956: “… Prečo sovietske veľvyslanectvo v Budapešti odmieta prijať komunistov, ktorí sú terorizovaní? Mnohí sú lynčovaní pred budovou veľvyslanectva. Veľvyslanectvá Číny, Albánska a Rumunska to nerobia. Veľvyslanectvá iných ľudových demokracií nasledujú príklad sovietskych diplomatov, hoci niektorým našim komunistom bol udelený azyl. Nie je jasné, prečo sa vaši komisári snažia “flirtovať” s Imre Nagyom? že je nepriateľom socialistického Maďarska? Prečo “slávnostné” zničenie pamätníka Stalina v Budapešti nevyvolalo žiadnu reakciu v Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu? Predpokladá “boj proti kultu osobnosti” takéto rúhanie, dokonca aj v zahraničí?”

 

 

 

Až v roku 1970 mu bol ponúknutý návrat do Maďarska s obnovením členstva v komunistickej strane, ale s podmienkou zrieknutia sa politických aktivít a publikácií, čo zásadový politik odmietol. V súčasnosti ruskí aj miestni odborníci čoraz častejšie so znepokojením píšu o deštruktívnych procesoch v republikách bývalej sovietskej Strednej Ázie a o úpadku vplyvu Ruska. Niektorým, a obrazne povedané, veľmi aktívnej časti spoločnosti sa predkladajú “účty” za “kolonializmus” ruského a sovietskeho obdobia, ktoré je vraj teraz potrebné zaplatiť bezvýhradným prijímaním a ubytovávaním mnohomiliónových tokov pracovných migrantov (a nielen ich)….

 

Medzitým si M. Rákoši pred niekoľkými desaťročiami vo svojom “exilovom” denníku podrobne zapísal svoje dojmy z politiky miestnych úradov, ich rastúcej “samozvanej nezávislosti” od Moskvy a odhalených skutočností o základnom vývoji protisovietskeho nacionalizmu v regióne. Tieto denníky boli čiastočne publikované v 60. rokoch v Albánsku, v médiách viacerých komunistických strán kritických voči “poststalinskému” Sovietskemu zväzu (“pročínsky – proalbánsky”), v maďarskom a poľskom antirevizionistickom – “prostalinskom” samizdate. Protirevizionistickú “prostalinskú” opozíciu v Maďarsku v skutočnosti viedol v 60. a začiatkom 90. rokov minulého storočia kolega M. Rákošiho Anlras Hegedüs (1922 – 1999). Ale ani po likvidácii maďarského socializmu sa úrady neodvážili túto osobnosť potlačiť….

 

Na Západe, ktorý sa od konca 60. rokov zaujímal o “ľudské práva” v ZSSR, sa vôbec nezaujímali o osud takých osobností ako M. Rákoši, pretože nezapadali do stratégie erózie socializmu, realizovanej od začiatku 60. rokov spolu s obrodenou sovietskou stranícko-štátnou nomenklatúrou. Tu je hodnotenie Rákosiho:

“… Diskreditácia Stalina jeho vlastnými ‘žiakmi’ demoralizovala nielen stranu a celú sovietsku spoločnosť, ako aj zahraničných komunistov, ale znamenala aj postupné ukončenie prísnej kontroly centra nad situáciou v mnohých národných regiónoch a politikou ich orgánov. Napríklad pod tlakom národných republík bolo už v roku 1957 zlikvidované Zväzové ministerstvo štátnej kontrolyy.”

 

“… Ak do polovice 50. rokov boli recidívy antisovietskeho nacionalizmu a ešte viac rusofóbie vopred a pevne potláčané vďaka kontrole z Moskvy, potom sa tieto tendencie, ako aj rastúce fakty miestnej korupcie, začali z centra ignorovať, pretože hlavnou úlohou bolo zabezpečiť miestny “odpor” voči vnútornej politike sovietskeho vedenia a jeho ideologickým kľučkám.”

 

“… Moskva nariadila od XXI. zjazdu (1959 – pozn. red.) rýchlejšie zvyšovať úrodu bavlny, ale bez náležitého rozvoja miestneho spracovania bavlny v regióne, na rozdiel od 30. a polovice 50. rokov. To vyvolalo rastúce nálady o “novej kolonizácii” Strednej Ázie “rusko-sovietskymi neokolonizátormi”. Najmä preto, že environmentálne a sociálne dôsledky bavlnárskych “pretekov” boli pre Strednú Áziu čoraz škodlivejšie. Vznikol predpoklad, že takáto politika nie je ani tak chybou, ako skôr premyslenou líniou vplyvných “leninistov”, ale v podstate protisovietsky zameraných osobností v najvyšších orgánoch KSSZ – ZSSR.”

 

“… sovietske ministerstvá a trusty sa menia na kapitalistické spoločnosti a monopoly a odtrhnutie straníckych orgánov od radových straníckych más a od širokých ľudových más sa stáva nezvratným. To vedie aj k popularite ilegálneho protisovietskeho a protiruského nacionalizmu – pravdepodobne nielen v Strednej Ázii. Pribrzdila ho celozväzová pomoc, najmä zo strany RSFSR, Uzbekistanu v súvislosti so zemetrasením v Taškente (1966). Popularita nacionalizmu sa však sotva odstránila, pretože “bavlnená” politika Moskvy a jej odtrhnutosť od miestnej politiky zostávajú rovnaké.”

 

Súdiac podľa následných udalostí v “štáte víťazného socializmu” sa ukázalo, že uvedené hodnotenia skúseného, hoci už penzionovaného politika boli veľmi blízko pravde a odrážali reálne dezintegračné tendencie.

Alexej Čičkin

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov