Aktuality, História,

Ukrajina za hranou: „revolúcia dôstojnosti“ alebo márna revolúcia?

---

Slovensko, 16. november 2023 (AM) – V mnohonárodnostných štátoch, kde prebehne násilná revolúcia, sa poväčšine stáva prvou obeťou samotná „štátnosť“ krajiny. Najmä v prípade, ak revolúcia vychádza zdola. Takmer vždy to následne zasiahne aj jej územnú celistvosť, ba dokonca až kompletnú integritu.

 

 

Na rozdiel od iných štúdií o ukrajinskom konflikte táto štúdia podrobne skúma historické pozadie tohto konfliktu a komplexné príčiny jeho vzniku, od masových demonštrácií na kyjevskom Majdane až po následné vytvorenie vládneho režimu, orientovaného výhradne na západ.

 

 

Rozoberá dva veľké rozkoly, ktoré formovali ukrajinskú krízu a ich historické, kultúrne a geopolitické príčiny. Jedna schizma spočívala v samotnej Ukrajine, kde západnú a juhovýchodnú Ukrajinu rozdeľovali odlišné historické, etnické, jazykové, náboženské, ideologické, sociálno-ekonomické a napokon aj politické a medzinárodné orientácie. Druhá, na medzinárodnej úrovni, bola spôsobená geopolitickými faktormi, skutočnými aj vyvolanými či „vymyslenými“. Súperenie Západu s Ruskom o Ukrajinu, ktoré najviac vyhrotila expanzia NATO a EÚ až k samotným hraniciam Ruska, vyostrilo vnútorné rozpory na Ukrajine a vytvorilo výbušnú zmes, ktorá zapálila krajinu a postupne sa tento požiar šíri ďalej.

 

 

Štúdia vrhá nové svetlo na úlohu radikálnych ukrajinských nacionalistov a neofašistov pri ostreľovačskom masakri vo februári 2014, zosadení prezidenta Viktora Janukovyča a ich nie príliš demokratickom výsledku, ako aj na ruské zabratie Krymu a zapojenie sa do občianskej vojny v Donbase. Na záver analýza dáva do súvislosti vznik „novej studenej vojny“, ktorá sa priamo pred našimi očami mení na horúcu. Kniha je zásadnou korekciou mýtov, ktoré sa vytvorili v súvislosti s krízou na Ukrajine, a zásadným varovaním pred pokračovaním ľahkovážnej a nebezpečnej politiky zmeny režimov a farebných revolúcií, ktorú Západ prijal po skončení studenej vojny.

 

 

O rozširovaní NATO na Ukrajinu
Po rozhodnutí Západu o rozšírení NATO bez Ruska v polovici 90. rokov minulého storočia, sa opätovne Rusko so Západom čoraz viac oddiaľovali a to v dôsledku vzájomne sa vylučujúcich záujmov a predstáv. Explicitnou politikou a predstavou, ktorú deklarovali západní aj sovietski lídri na konci studenej vojny, bolo vytvorenie spoločného európskeho domova, siahajúceho od Londýna na západe, až po Vladivostok na východe. Západní lídri tak vydali Moskve nepísaný sľub, že NATO sa nerozšíri za hranice zjednoteného Nemecka, a Moskva sa zmierila s tým, že za úplný zánik Varšavskej zmluvy nebude poskytnutá žiadna reálna kompenzácia.

 

 

Čoskoro však Západ upustil od tejto nepísanej dohody. Prísľub spoločného európskeho domova od Lisabonu po Vladivostok bol zradený v prospech úplne iného projektu neokonzervatívcov. Túto veľkú nepísanú zmluvu porušila administratíva Billa Clintona v polovici 90. rokov po skončení studenej vojny. Expanzia NATO rovno „pod nosom Rusku“ ukončila potenciál nového mierového sveta, formovaného sa po skončení studenej vojny. Spoločného sveta od Vancouveru až po Vladivostok. A napokon tou najvážnejšou a poslednou červenou čiarou Ruska, tým povestným „steblom slamy, ktoré zlomilo chrbát ťave“, bolo zavŕšenie série rozširovania NATO aj o Ukrajinu.

 

 

V novembri 2005 uzavrelo NATO s Ukrajinou odľahčenú verziu „akčného plánu členstva“. Cieľom bola plná integráciu do euroatlantických bezpečnostných štruktúr. Kyjev sa zaviazal rozvíjať demokraciu vrátane zabezpečenia náboženskej slobody, ale ani slovo sa nevenovalo obmedzeniu ultranacionalizmu a etnickej diskriminácie, neznášanlivosti a zločinom z nenávisti voči Židom, Rusom a iným menšinám, ktoré už v tom čase zmietali Ukrajinou. Plán potvrdzoval smerovanie Ukrajiny do NATO, pričom všetky prieskumy verejnej mienky na Ukrajine ukazovali, že väčšina obyvateľstva, s nadpolovičnou väčšinou na juhovýchode, je proti vstupu Ukrajiny do NATO.

 

 

Počas celého postsovietskeho obdobia, vrátane Juščenkovej aj Janukovyčovej vlády, väčšina Ukrajincov bola v skutočnosti proti vstupu krajiny do NATO. Ešte v roku 2013, v predvečer plánovaného podpisu asociačnej dohody s EÚ a následnej krízy, odmietalo členstvo Ukrajiny v NATO až 66 % Ukrajincov. Samotné NATO v roku 2011 priznalo, že „niektoré“ prieskumy verejnej mienky ukazovali podporu vstupu Ukrajiny do NATO pod 20 %. Bombardovanie Belehradu zo strany NATO bolo na Ukrajine obzvlášť nepopulárne. Ruské obavy z pokračovania rozširovania NATO alebo jeho prepojenia s vytváraním ukrajinskej krízy podľa autora zďaleka neboli neopodstatnené.

 

 

O arogantnej politike EÚ – trójskeho koňa NATO
Podľa ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, už počas oranžovej revolúcie v roku 2004 niektorí obchodní predstavitelia EÚ otvorene deklarovali cieľ postaviť pred Kyjev civilizačnú voľbu, a tým vyradiť Ukrajincov z ekonomického, kultúrneho a geopolitického sveta Ruska.

 

 

NATO sa angažovalo v agresívnom nábore nových členov prostredníctvom vytvárania rôznych programov vojenskej pomoci, často v spojení s budúcim alebo skutočným členstvom v Európskej únii (EÚ) a pomocou „farebných revolúcií“. Každá krajina, ktorá vstúpila do EÚ najneskôr do ôsmich rokov vstúpila aj do Aliancie. Napätie medzi Európou a Ruskom tak postavilo oba slovanské národy na opačné strany barikády.

 

 

EÚ odmietla ruské návrhy ohľadom dvojitého členstva Ukrajiny v EÚ aj Eurázijskej hospodárskej únii (EEÚ) a trojstranných obchodných rokovaní medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom ešte predtým, ako by Kyjev podpísal asociačnú dohodu. Český komisár EÚ pre rozšírenie a susedstvo Štefan Füle (pôvodom Slovák) namiesto toho 20. septembra 2013 na 10. výročnom zasadnutí v Jalte arogantne uviedol, že EÚ a Ukrajina (bez Ruska) „pracujú na prekonaní otázky právnej nezlučiteľnosti medzi asociačnou dohodou a colnou úniou“. Neskôr v rozhovore pre Pravdu priznal, že EÚ urobila v súvislosti s Ukrajinou veľa chýb.

 

 

Bolo jasné, že dohoda o pridružení a konečné členstvo v EÚ by vylúčili členstvo Ukrajiny v Euroázijskej ekonomickej únii. Pritom takmer dve tretiny kyjevského vývozu smerovali do bývalých sovietskych republík, najviac do Ruska (25 %), Bieloruska a Kazachstanu. Janukovyč sa v roku 2014 obával, že Kyjev stratí veľkú časť tohto obchodu. Súčasťou Janukovyčovho ekonomického a politického kalkulu v súvislosti s dôsledkami ekonomických kompromisov teda muselo byť aj vyrátanie toho, či dodatočný obchod s EÚ dostatočne rýchlo vykompenzuje stratu obchodných a iných vzťahov s členskými štátmi Colnej únie a EEÚ. Pre Janukovyčove politické potreby to bola pochybná stávka vzhľadom na nekonkurencieschopnosť ukrajinskej výroby, finančnú krízu a v tom čase stagnujúcu ekonomickú výkonnosť EÚ.

 

 

Medzitým vláda USA vyvíjala na Janukovyča silný tlak, aby ho udržala na ceste do Bruselu. Washington údajne využil trestné konanie proti Janukovyčovmu stúpencovi a ukrajinskému oligarchovi Dmitrijovi Firtašovi, aby Janukovyča prinútil súhlasiť s podpisom dohody o pridružení s EÚ. Podľa Firtašovej výpovede na viedenskom pojednávaní tvrdil, že od Janukovyča si vynútili tri kompromisy: podpísanie dohody o pridružení s EÚ, prepustenie Tymošenkovej na liečbu v zahraničí a odovzdanie charkovskej ropnej a plynárenskej firmy spoločnosti Chevron. Počas svojej návštevy Kyjeva začiatkom roka 2013 dala námestníčka amerického ministra zahraničných vecí Victoria Nulandová Janukovyčovi v tomto smere ultimátum, a ten preto podľa Firtaša súhlasil s podpisom dohody.
Na samite Východného partnerstva vo Vilniuse Janukovyč povedal, že Ukrajina podpíše dohodu o pridružení s EÚ, ale vzhľadom na hroziacu platobnú neschopnosť a pravdepodobnú hospodársku odvetu zo strany Moskvy potrebuje Kyjev značnú finančnú pomoc a robustnejšiu pôžičku od MMF, o ktorú požiadal Brusel, aby ju pomohol zabezpečiť. Zároveň však uviedol, že Kyjev chce podpísať strategickú dohodu o partnerstve s Ruskom a za svoju zodpovednosť považuje vytvorenie normálnych vzťahov medzi EÚ, Ruskom a Ukrajinou. EÚ tento prístup a akékoľvek rokovania s Moskvou opäť arogantne odmietla a nedokázala prísť s dostatočnými stimulmi, ktoré by Janukovyča presvedčili k podpisu, čo viedlo k dohode o dlhopisoch a zemnom plyne medzi Moskvou a Kyjevom v hodnote viac ako 15 miliárd dolárov. To bolo dôvodom, prečo sa Janukovyč rozhodol odložiť podpis Asociačnej dohody s EÚ. To rozhorčilo protestujúcich na Majdane, kde ultranacionalistické a neofašistické sily prevzali iniciatívu a vedenie. Rozkol medzi východom a západom na Ukrajine, sa v dôsledku proeurópskych protestov na Majdane ešte viac prehĺbil, čo viedlo k násiliu, eskalácii, zvrhnutiu Janukovyča a jeho Strany regiónov s juhovýchodnými koreňmi, radikalizácii na východe i západe a napokon k občianskej vojne.

 

 

O udalostiach na Majdane
Legitimita novej koaličnej vlády a majdanského režimu závisela od ich základného mýtu o ostreľovačskom masakre. Tento mýtus tvrdil, že Janukovyčovo zvrhnutie bolo nevyhnutné v dôsledku nasadenia ostreľovačov. Tento mýtus umožnil západným vládam ignorovať porušenie dohody medzi režimom a opozíciou, ktorá mohla zabezpečiť prechodnú, a nie revolučnú zmenu režimu. Podrobná a komplexná analýza verejne dostupných dôkazov, ktorú vykonal profesor Ottawskej univerzity a ukrajinský vedec Ivan Katchanovski dokazuje, že ozbrojené strety 18. aj 20. februára 2014 iniciovali neofašistami ovládané jednotky „sebaobrany“ Euromajdanu a že to boli bojovníci neofašistov z Pravého sektoru a Svobody, ktorí strieľali, zabíjali a zranili policajtov aj demonštrantov Euromajdanu. Deň masových obetí paľby sa teda začal v skorých ranných hodinách zo strany neofašistických živlov na Majdane a tie isté živly neskôr v dopoludňajších a skorých popoludňajších hodinách strieľali na políciu aj protestujúcich.

 

 

V súlade s definíciou a vrtochmi revolúcie, samotní revolucionári na Majdane protiústavne a nezákonne zbavili Janukovyča moci. Pritom Najvyššia rada sa pod vyhrážkami neofašistov a ultranacionalistov pripojila k ich „revolučnej“ akcii po ich násilnom prevzatí moci. Ak to zhrnieme, tak riadne, slobodne a spravodlivo zvolený ukrajinský prezident bol násilne zbavený moci a dohoda z 21. februára bola pošliapaná a zahodená.

 

 

Nesprávne chápanie udalostí v Kyjeve a toho, kto útočil na ostreľovačov, zo strany Washingtonu zredukovalo „ukrajinský ľud“ na malú skupinu násilných neofašistov a ultranacionalistov, ktorí predstavovali menšinu aj na západnej Ukrajine. Nezákonnosť revolučného uchopenia moci bola v prípade Majdanu umocnená porušením dohody z 21. februára zo strany ultranacionalistických, teda aj neofašistických elementov Majdanu, ktoré podporovali západné mocnosti. Režim na Majdane zostal rozdelený medzi oligarchické a neofašistické frakcie a malú skupinu oddaných demokratov. Revolúcia priniesla chaos. Právny štát a aj štátnosť, boli predvídateľne prvými obeťami revolúcie, ako to býva v prípade mnohonárodných štátov.

 

 

 

O márnej revolúcii
Vzbura na Majdane, podnecovaná ultranacionalistami a neofašistami, viedla až ku krvavému masakru, na vlne ktorého prišla nezákonným spôsobom k moci majdanská vláda. Soros sa okamžite zapojil do financovania „Ukrajinského krízového mediálneho centra“, ktoré malo informovať medzinárodné spoločenstvo o udalostiach na Majdane a na Ukrajine. Spolu s ďalšími západnými subjektmi zrejme financoval aj webovú stránku oficiálneho sekretariátu pre styk s verejnosťou pre hlavný štáb Národného odporu v Kyjeve „Euromajdan PR“. Európa svojím benevolentným a nevšímavým postojom voči prejavom ultranacionalizmu, fašizmu, antisemitizmu, korupcie premrhala svoj potenciál pôsobenia tzv. mäkkej príťažlivej sily a vyvolala rozčarovanie a sklamanie u skutočne demokratických síl na Ukrajine, ktoré boli v lepšom prípade len umlčané a potlačené. Majdanská „revolúcia dôstojnosti“ iba nahradila skorumpovaný Janukovyčov režim, iným skorumpovaným režimom pod vedením Petro Porošenka.

 

 

Široká beztrestnosť za politické zločiny a násilie zatiaľ zostáva kľúčovou charakteristikou rozštiepeného majdanského režimu a slabého ukrajinského štátu. Sila ultranacionalistických, alebo tiež neofašistických prvkov v rámci majdanského režimu ovplyvňuje nielen právny štát, kontrolu štátu nad donucovacou mocou a práva na slobodu združovania, ale obmedzuje aj slobodu prejavu, prístup k informáciám a médiám Ukrajincov.

 

 

Autor varuje, že Prezidentovi Porošenkovi, majdanskému režimu a politike Západu na Ukrajine sa mlčanlivosť alebo bezmocnosť Kyjeva pred ultranacionalistickou hrozbou určite vypomstí a pýta sa: „Priniesla majdanská „revolúcia dôstojnosti“ nový európsky demokratický politický poriadok, ktorý jej lídri a Západ sľubovali?“

 

 

Politický systém Majdanu na Ukrajine funguje kvázi demokraticky. Za jeho formálnou demokratickou fasádou sa však skrýva niekoľko oligarchických klanov, ktoré ovládajú a manipulujú politický systém vo svoj prospech, na úkor demokracie a obyčajného Ukrajinca. Skorumpované súdy, polícia a iné silové zložky, beztrestnosť za zločiny neofašistov, represie štátu a spriaznených subjektov voči slobode slova a médiám a celkový deficit právneho štátu naďalej spôsobujú, že ukrajinský režim je viac hybridný ako demokratický. Nástup ultranacionalistických elementov Majdanu k moci vytvára utláčateľskú atmosféru pre tých, ktorí nezdieľajú ideologické názory týchto skupín a ponúka beztrestnosť pre porušovanie politických, občianskych a ľudských práv zo strany ultranacionalistických a neofašistických skupín. Haličská Ukrajina je tak schopná vnucovať svoju identitu a často aj neobanderizmus celému zvyšku krajiny. Majdanská „revolúcia dôstojnosti“ tak len nahradila skorumpovaný Janukovyčov režim skorumpovaným Porošenkovým režimom.
Na Ukrajine do veľkej miery absentuje právny štát, pričom oligarchovia a ultranacionalisti môžu často beztrestne vraždiť, lúpiť a rabovať organizovaným vojensko-kriminálnym spôsobom pripomínajúcim vojnový režim a navyše pod ochranou podplatených prokurátorov a sudcov. Majdanský režim a jeho spriaznení ultranacionalistickí a neofašistickí aktéri aktívne manipulovali slobodu slova a médií, čím obmedzili prístup Ukrajincov k objektívnym informáciám a názorom, ktoré boli v rozpore s názormi mocných. Hlavné médiá sú úplne alebo čiastočne vo vlastníctve úradujúcich vládnych byrokratov alebo na vládu naviazaných oligarchov. V oblasti zákona a právneho štátu je majdanská Ukrajina taká slabá, že hraničí aýž s nefunkčným štátom, pričom štátni aktéri koordinujú svoju činnosť s kriminálnymi a neofašistickými živlami s cieľom potlačiť politických oponentov. Alexander Djukov, profesor histórie a koordinátor Medzinárodnej skupiny pre zločiny proti ľudskosti so sídlom v EÚ, dobre zhrnul celkovú represívnu atmosféru vznikajúcu na majdanskej Ukrajine pod vplyvom zastrašovacej kampane a násilných útokov neofašistov: „Ukrajina sa v súčasnosti dôsledne mení na antidemokratický štát. Vidíme tlak cenzúry, nezávislá tlač už de facto neexistuje. Vidíme dôsledné prenasledovanie politických oponentov, a to na štátnej úrovni, napríklad pri rozpustení frakcie komunistickej strany v parlamente a prenasledovaní združenia Borotba, ako aj na neoficiálnej úrovni, keď sú predstavitelia opozičných síl vystavení útokom rôznych militantov, ktorí im vypaľujú domy, okupujú ich úrady, vyhrážajú sa im a podobne. V normálnych krajinách je niečo podobné nemožné. Tu sa to však deje so súhlasom štátu.“

 

 

 

O odpore Krymu a Donbasu
V rozpore s dnes prijímaným názorom neboli lokálne vzbury na Kryme a Donbase, ktoré akoby vyvolali občiansku vojnu, prvými regionálnymi vzburami so separatistickým podtónom. Ani krymské ani donbaské vzbury neboli jednoducho cielené na prevzatie moci v Kyjeve. Je dôležité zdôrazniť, že promajdanovské prevzatie moci v regiónoch na západe sa uskutočnilo skôr ako antimajdanovské prevzatie moci na východe a juhu, a skrývalo v sebe potenciál pre secesiu alebo separatizmus. Bola to teda západná Ukrajina, ktorá spustila taktiku rozdelenia Ukrajiny pozdĺž jej východného a južného okraja. V prvom porevolučnom zákone, ktorý zrušil práva na používanie ruského jazyka v regiónoch s ruskou väčšinou na východe sa hovorilo: „Dnes je našou úlohou zabezpečiť, aby tento európsky duch prevládol nad celou Ukrajinou.“ Ak k tomu pridáte hrozbu neofašistického násilia, to isto o niekoľko mesiacov neskôr na východe a juhu Ukrajiny prispelo k vyvolaniu snahy o odtrhnutie sa od Ukrajiny.

 

Odpor Donbasu voči EÚ jednak vyplýval z proruskej geopolitickej orientácie, ale aj z obáv o ekonomiku a životnú úroveň Ukrajiny a najmä Donbasu v prípade, že sa stanú súčasťou EÚ. Veľký počet priemyselných pracovníkov v hlavných odvetviach baníctva, hutníctva a strojárstva na Donbase vedel, že členstvo v EEÚ by zachovalo kľúčové obchodné väzby s Ruskom a vysokú mieru zamestnanosti, zatiaľ čo členstvo v EÚ by tieto väzby prerušilo a viedlo by k nárastu nezamestnanosti v týchto odvetviach a v celom regióne. Tieto odvetvia sú totiž na európskych trhoch oveľa menej konkurencieschopné.

 

 

Rovnako ako na Kryme, aj obyvatelia Donbasu a ďalší v iných regiónoch mali dobrý dôvod nedôverovať, ak nie rovno báť sa nového, neofašistami zamoreného poriadku (alebo neporiadku) a sami proti nemu povstali.

 

 

Občianskej vojne na Donbase bolo možné zabrániť a začala sa úplne zbytočne. Išlo o dôsledok premyslenej politiky Kyjeva, ktorý sa ani nesnažil vyjednávať s antimajdanskými silami, čím sa im snažili zamedziť použiť tú istú taktiku, akú použili oni sami na majdanizáciu Ukrajiny. Sily Majdanu prevzali moc v Kyjeve a vo veľkej časti zvyšku Ukrajiny. Majdanský Kyjev radšej odmietol rokovania, podobne ako to urobili jeho radikáli 21. februára 2014. Pravidelne vysielal svoje sily a neofašistami vedené dobrovoľnícke jednotky do Doneckej a Luhanskej oblasti, kde sa miestni obyvatelia odmietli podriadiť novým, prevratom nastoleným orgánom krajiny, namiesto rozhovorov o autonómii pre tento región. O tom, že kolektívny Západ na čele so SŠA (Spojenými štátmi americkými) o probléme neofašizmu dobre vedel, svedčí aj prijatie dodatku v americkom Kongrese, ktorý zakazoval americkým poradcom cvičiacim ukrajinskú armádu a Národnú gardu, cvičiť príslušníkov práporu Azov, čo sa však obchádzalo.

 

 

Bez toho, aby sa Kyjev všetkými silami pokúsil vyhnúť vojne prostredníctvom rokovaní, začal občiansku vojnu proti domácemu obyvateľstvu. Kyjev začal svoju tzv. aniteroristickú operáciu (ATO) takmer okamžite, bez pokusu o priame rokovania s povstalcami a navyše s plnou podporou Západu.

 

 

Napriek neustálemu masírovaniu témy o hrozbe „ruskej invázie“, nebol do dnešného dňa predložený žiadny presvedčivý dôkaz o veľkej ruskej vojenskej intervencii pred augustom 2014. To posilňuje záver, že vojnu začal Kyjev a že išlo v podstate o občiansku vojnu. Je to rovnako a veľmi pravdepodobne skôr vojna Parubija, Turčynova, Nalyvajčenka, Avakova a vojna Majdanu v Kyjeve, než „Putinova vojna“ alebo „vojna Ruska“. V rozpore s tvrdeniami Kyjeva, drvivá väčšina bojujúcich na Donbase a v Luhansku neboli Rusi, ale miestni obyvatelia, o čom informovali aj západní novinári, ktorí monitorovali v tom čase konflikt priamo na mieste.

 

 

Moskva nepodnietila povstanie na Donbase a nemala v úmysle využiť ho na anexiu Donbasu alebo destabilizáciu Ukrajiny ako súčasť „Putinovho hlavného plánu“ na územnú expanziu. Moskva sa nesnažila revidovať medzinárodný poriadok. Putinovo rozhodovanie, od Janukovyčovho váhania pri podpise dohody o pridružení s EÚ až po občiansku vojnu na Donbase, bolo reaktívne a defenzívne v zmysle snahy využiť situáciu na zmiernenie predchádzajúcich strát.

 

 

O márnej snahe Ruska dohodnúť sa
Kyjev od začiatku roka 2015 porušoval prijaté záväzky z dohôd Minsk 1 a 2 výrazne viac ako donbaskí povstalci alebo Moskva, keď nezačal dialóg s Donbasom a nezrealizoval ústavné zmeny a zotrváva v tom aj naďalej, keďže začiatkom apríla 2016 neboli prijaté žiadne ústavné reformy.

 

Hlavnou príčinou neschopnosti Ukrajiny splniť svoje záväzky vyplývajúce z dohody Minsk 2 bola pravdepodobne hlboká politická paralýza v Kyjeve. Táto paralýza je poháňaná ultranacionalistickým a neofašistickým krídlom ukrajinskej politiky, ktoré je robustné a naberá na sile pod tlakom pokračujúceho ekonomického kolapsu, sociálneho vylúčenia a štátom podporovanej ideologickej radikalizácie.

 

Hoci sa elitné a oligarchické elementy snažili kontrolovať udalosti, radikálne ultranacionalistické elementy prenikli do pokojnej revolúcie, ktorá sa začala na Majdane a posunuli ju smerom, ktorý nepodporoval ani pôvodný prodemokratický revolučný element, ani politická a podnikateľská elita.

 

Hybridnosť ukrajinského režimu spočíva v tom, že je demokratický aj autoritatívny, pričom druhý aspekt je oligarchicko-ultranacionalistický. Mnohí starí oligarchovia kontrolujú štátne inštitúcie, zatiaľ čo ultranacionalisti ovládajú väčšinu silových ministerstiev a agentúr ako aj ideológiu režimu. Oligarchovia a neofašisti sa niekedy prekrývajú a spájajú svoje sily, ale tí druhí pokračujú v plne „nacionalistickej revolúcii“ a snažia sa podriadiť obchodné záujmy oligarchov svojim vlastným záujmom.
Autor v roku 2016 uzatvára knihu slovami: „Rozširovanie NATO urobilo z Ukrajiny (historickej cesty na inváziu do Ruska a s hlbokými kultúrnymi väzbami a dlhou históriou integrácie s Ruskom) vojensko-politické a zástupné bojisko. Tento medzinárodný faktor vystupňoval dlhodobé historické rozpory, krivdy a neprávosti, ako aj nedávne post-sovietske napätie nielen na Ukrajine, ale aj medzi Ruskom a Západom až do bodu zlomu.“

 

Na stránkach tejto knihy sa tiež dočítate o zverstvách neofašistických jednotiek Azov, Ajdar, Donbass, Tornádo ako aj o prepojení oligarchu Ihora Kolomojského, ktorý financoval a stvoril prezidenta Zelenského, s ultranacionalistami a neofašistami, ktorých finančne podporoval počas občianskej vojny na Donbase, ako aj o ich vojnových a kriminálnych zločinoch.

 

Kniha „Ukrajina za hranou – nová studená vojna“ z pera Gordona M. Hahna uvádza viac ako 1000 odkazov na dokumenty, videá a iné zdroje, ktoré potvrdzujú uvádzané fakty. Hahn je totiž výskumný pracovník, špecializujúci sa najmä na politiku v Rusku a v Eurázii. Taktiež je vynikajúcim znalcom mezinárodných vzťahov a terorizmu v tejto časti sveta. Je autorom niekoľkých kníh a množstva výskumných článkov o Rusku a Kaukazskom emiráte. Navyše je veľmi často citovaný poprednými spravodajskými médiami a to najmä k témam o globálnom džihádistickom hnutí. Podľa jeho vlastných slov sa snaží fungovať ako protiváha k zaujatosti pri podávaní správ a analýz o Rusku v západných médiách, najmä v Amerike. Tieto inštitúcie sú podľa jeho tvrdení v štádiu rozkladu a celkovo neposkytujú verejnosti presný obraz o dnešnom Rusku a ani o politike v Eurázii.

Tomáš Bičan

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942