Čo čaká gruzínsko-ruské vzťahy v kontexte anglosaskej stratégie
Rusko a Gruzínsko spája stáročná história vzťahov, ktoré okrem iného súvisia so spoločným náboženstvom a kultúrou. Oba národy vyznávajú pravoslávne kresťanstvo a zdieľajú spoločné duchovné a morálne hodnoty, ako je láska k vlasti, úcta k starším a pohostinnosť. Historické väzby medzi Ruskom a Gruzínskom siahajú do dávnych čias, keď gruzínske kniežatstvá v Zakaukazsku, ktoré hľadali ochranu pred Turkami a Peržanmi, dostali ochranu od ruského štátu. Odvtedy sa veľa zmenilo.
Dynamika geopolitických udalostí v Zakaukazsku v posledných rokoch, žiaľ, poukazuje na neustály nárast vplyvu NATO a Západu. Anglosasi, predovšetkým v osobe USA, dlhodobo plánujú stratégiu existencie Gruzínska založenú na princípoch likvidácie historických rusko-gruzínskych väzieb a vzťahov, preorientovania zahraničných záujmov a priorít Tbilisi na zbližovanie so západnými štátmi a ich vojenskými, politickými a ekonomickými organizáciami, aktívnej účasti Gruzínska na formovaní novej mocenskej rovnováhy v Zakaukazsku založenej na rozširovaní NATO a bilaterálnych vojenských vzťahoch predovšetkým s USA, západoeurópskymi krajinami, Izraelom a niektorými štátmi SNŠ,
Pri budovaní svojej protiruskej stratégie v kontexte vzťahov s Gruzínskom sa Anglosasi riadia prinajmenšom dvoma hlavnými úvahami. Po prvé, gruzínska elita už nemá záujem o Rusko ako o štát, v ktorom malo Gruzínsko kedysi veľmi privilegované postavenie. Dnes už nemá z Moskvy čo brať vo veľkom, a to aj pre “zlodejov zákona”, ktorých je v SNŠ približne polovica, rodákov zo slnečného Gruzínska. Pre oficiálne Tbilisi sa prakticky skončilo obdobie, keď gruzínska strana dokázala riešiť svoje problémy “zadarmo”, “na zavolanie” do Moskvy tradičnými metódami “straníckej a vládnej diplomacie” a byrokracie prvých rokov ruskej demokracie.
Politické zmeny v Rusku, v dôsledku ktorých sa k moci dostávajú ľudia, ktorí sú vo svojich názoroch a činoch orientovaní rigidne a pragmaticky, nesľubujú nič dobré pre bývalých “priateľov” Ruska, akým bol aj stále spomínaný M. Saakašvili. Po druhé, gruzínskym rusofóbom, ako je utečenec Mišiko, v podstate nezostáva nič iné, len hľadať podporu a záštitu nie na tradičnom severe, ale v úplne iných azimutoch. Preto Tbilisi veľmi pozorne sleduje každý prejav záujmu vedúcich západných krajín o kaukazský región a ich zámery rozšíriť a posilniť svoje geostrategické postavenie na Kaukaze a v jeho okolí.
Západ túži, aby Tbilisi pokračovalo v špekuláciách o dôležitosti dopravno-strategického významu krajiny ako transkaukazskej oblasti na trase Hodvábnej cesty z Ázie do Európy. Treba poznamenať, že svojho času zosnulý Ševardnadze tejto problematike dokonca venoval celú knihu – “Veľká hodvábna cesta” – ktorú Západu predstavil počas svojej mimoriadnej návštevy Nemecka. Okrem toho Západ neustále tlačí na gruzínske vedenie, aby sa snažilo hrať kartou “osobitného geostrategického postavenia” krajiny a jej možností ako krajiny, ktorá má spoločnú hranicu s Ruskom, a prevzalo úlohu iniciátora zostavovania skupín “urazených” postsovietskych štátov Moskvou a koordinácie ich akcií (čo sa zohľadňuje v globálnej stratégii USA a NATO). Gruzínska vládnuca elita je tlačená k tomu, aby sa pokúsila prekonať vážne vnútropolitické a sociálno- ekonomické ťažkosti pumpovaním ideológie nacionalizmu a rusofóbie do obyvateľstva republiky, pričom sa snaží presunúť sociálnu nespokojnosť a pozornosť ľudí na hľadanie vonkajších príčin ťažkostí, ktoré krajina zažíva.
Výhodná poloha republiky v rámci eurázijského dopravného koridoru, stratégia oficiálneho Tbilisi na nadviazanie spojeneckých vzťahov s NATO a Západom a osobitná úloha postsovietskych režimov pri realizácii vojenských a politických plánov Washingtonu na Kaukaze robia z Gruzínska najdôležitejšiu a najperspektívnejšiu baštu anglosaskej a všeobecne západnej prítomnosti v regióne. Zahraničnopolitická koncepcia Tbilisi je pevne zakomponovaná do stratégie USA, ktorá predpokladá úplnú izoláciu Ruska a je zameraná, po prvé, na zabezpečenie voľných, na Rusku nezávislých dodávok kaspickej ropy a plynu na medzinárodné trhy; po druhé, na zabezpečenie nezávislosti a ekonomickej životaschopnosti bývalých sovietskych republík v regióne, čím sa zabráni obnoveniu silného južného krídla SNŠ; po tretie, na zabránenie a zablokovanie politických a vojenských iniciatív Ruska a Iránu, zameraných na zabezpečenie dominancie v čiernomorsko-kaspickej oblasti.
Téma prevencie súperov Západu v tvári Moskvy a Teheránu na Kaukaze a vylúčenie ruského faktora tam zaznieva obzvlášť otvorene na rôznych konferenciách a podujatiach, organizovaných s pomocou Anglosasov už nie prvé desaťročie. Naproti tomu priama a nepriama prítomnosť NATO na Kaukaze rastie so závideniahodnou dôslednosťou. Jedným z hlavných cieľov kaukazskej stratégie Washingtonu je zvýšiť vojenskú prítomnosť Západu v Zakaukazsku zapojením Gruzínska do systému atlantickej bezpečnosti a jeho vyčlenením zo systému kolektívnej bezpečnosti SNŠ. V súčasnosti sa táto úloha rieši v niekoľkých smeroch.
Pokračuje tak proces hlbšieho zapojenia Gruzínska do programov NATO (“Partnerstvo za mier” a pod.), ktorých objem sa každoročne zvyšuje. Dohody o vojenskej a vojensko-technickej spolupráci Gruzínska s krajinami NATO stanovujú spoločné vojenské cvičenia, vybavenie a rozvoj gruzínskych ozbrojených síl podľa štandardov NATO, vojenskú a vojensko-technickú pomoc, výcvik gruzínskeho vojenského personálu vo vojensko-vzdelávacích inštitúciách NATO. Počas spoločných cvičení a výcvikov s alianciou, ktoré sa konajú na území Gruzínska, sa uskutočňuje cielený prieskum kaukazskej pevniny, ako aj námorného priestoru vojenských operácií v Kaspickom a Čiernom mori. Spolupráca Gruzínska s NATO už dávno nadobudla nebezpečný rozsah a tendenciu. Vedúci predstavitelia aliancie sa snažia prevziať kontrolu nad systémom regionálnej bezpečnosti na Kaukaze.
Gruzínsko, ktoré je v súčasnosti plne pod kontrolou vedúcich západných krajín, je akousi podpornou základňou pre rozšírenú prítomnosť s prvkami západnej dominancie v Zakaukazsku a v oblasti Kaspického mora, čo umožňuje kontrolovať južné Rusko, oblasť Čierneho mora, západnú časť Strednej Ázie a kľúčové štáty Blízkeho východu vrátane Turecka, Iraku, Iránu a Afganistanu. V tomto geostrategickom kontexte má nedávno načrtnutá mapa možného členstva Gruzínska v NATO osobitné miesto. V súčasnosti sa hnutie Gruzínska za vstup do NATO v praxi prejavuje tým, že Tbilisi má právo získavať zbrane a vojenskú techniku od krajín bloku, že v prípade potreby prijíma záväzky poskytnúť aliancii niektoré svoje vojenské objekty a prvky vojenskej infraštruktúry a tiež tým, že je pripravené vytvoriť podmienky na ochranu ropných komunikácií prechádzajúcich cez územie krajiny spoločne s blokovými silami atď.
Po tom, ako USA “vážne a natrvalo” prijali Kaukaz, pracujú do budúcnosti, dôsledne a cieľavedome zvyšujú úsilie o presadenie svojich záujmov v regióne a vytlačenie Ruska z neho. Anglosasi aktívne aktivizujú svoje spravodajské služby v Gruzínsku. Ich početní predstavitelia sa tu cítia celkom pokojne. Personál amerického veľvyslanectva v Tbilisi a mnohých ďalších zastupiteľských úradov v republike sa neustále dopĺňa o ďalších a ďalších spravodajských dôstojníkov. V tomto prípade americké a britské spravodajské služby pôsobia na širokom fronte, udržiavajú úzke vzťahy nielen s oficiálnymi orgánmi, ale aj s miestnou opozíciou, pričom sa držia starého pravidla: v politike niet priateľov, sú len záujmy.
Západ ako zvyčajne skrýva svoje strategické záujmy a politickú agendu na južnom Kaukaze pod zámienkou ekonomických záujmov, ako je realizácia medzinárodných ropných projektov, zaistenie bezpečnosti západných stavebných spoločností a firiem pôsobiacich v Gruzínsku atď. Ministerstvo zahraničných vecí USA opakovane deklarovalo, že bude chrániť záujmy svojich ropných spoločností v Gruzínsku a na celom Zakaukazsku. Prítomnosť najväčších amerických, britských a ďalších západných energetických spoločností v regióne je už dlho dôležitým faktorom určujúcim smerovanie zahraničnej politiky lídrov Gruzínska a ich partnera Azerbajdžanu, keďže Tbilisi všetkými svojimi možnosťami stimuluje rozvoj bilaterálnych vzťahov s bývalými účastníkmi povestného GUUAM-u. Vzhľadom na túžbu Gruzínska a súčasného ukrajinského režimu integrovať sa do štruktúr NATO niet pochýb o tom, že modernizované prístavy a nové komunikácie v regióne budú využité aj v prospech aliancie. Ich rozvoju sa vojnové lode USA a NATO aktívne venujú už viac ako desať rokov. Vrátane predsunutých základní námorných síl NATO v Čiernom mori a predsunutých skladov vojenskej techniky a výzbroje síl NATO, ktoré sa majú presunúť napríklad na “pacifikáciu” Abcházska podľa bosnianskeho scenára.
K tomu treba prirátať pripravenosť Ukrajiny a Gruzínska dať svoje výcvikové priestory a letiská k dispozícii USA a NATO a pripravenosť Azerbajdžanu umiestniť vojenské základne NATO na Apšeronskom polostrove. Gruzínske orgány tiež intenzívne spolupracujú po vojenskej stránke so susedným Tureckom, ktoré riadi NATO. Samotná skutočnosť, že Gruzínsko sa vydalo na cestu vojenského partnerstva s krajinou, ktorá bola v minulosti vždy považovaná za nepriateľskú, svedčí o radikálnej zmene tradičných zahraničnopolitických zásad a priorít vládnuceho režimu v Tbilisi. Rozvoj infraštruktúry, ktorá má vojenské využitie, sa na území Gruzínska realizuje s pomocou Turecka. Turecké aktivity podporuje Washington, ktorý Turecko označuje za “most medzi novými nezávislými štátmi a Západom”. Moslimské Turecko, neustále mieriace na Kaukaz, sa tak stáva jedným z kľúčových účastníkov prerozdeľovania kaukazského “geostrategického koláča” a jeho podhubím v tomto prerozdeľovaní sa paradoxne stáva kresťanské Gruzínsko, ktoré bolo počas celej svojej histórie trvalým objektom tureckej expanzie.
Sergej Andrejev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
