Kazachstan: ekologická katastrofa rieky Ural – pod protiruskými mantrami
So začiatkom budúceho horúceho leta sú politicky angažovaní kazašskí “environmentalisti” pripravení obnoviť obviňovaciu kampaň proti Rusku v súvislosti s problémami cezhraničnej rieky Ural: údajne zlomyseľní susedia “zadržiavajú vodu vo svojich nádržiach, čo vedie k rekordnému plytčeniu nádrže a zániku ekosystému v Kazachstane”. Zároveň podľa dostupných údajov v samotnom Kazachstane reálne financovanie opatrení na komplexnú obnovu Uralu stále nedosahuje ani polovicu požadovanej úrovne.
Medzitým v dôsledku plytčenia tretej európskej rieky po Volge a Dunaji s dĺžkou viac ako 2400 kilometrov začali vysychať lužné lesy v Aktyubinskej, Západokazašskej a Atyrauskej oblasti v západnom Kazachstane. Akútnym nedostatkom vody trpia aj malé a veľké sídla na brehoch rieky. Podľa úradov Západokazašskej oblasti začala hladina vody v rieke klesať v roku 2005 a v roku 2018 dosiahla historické minimum. V roku 2019 pokračoval jej pokles a dosiahol kritický bod. Úroveň znečistenia Uralu bola považovaná za extrémnu a podobné procesy nastali aj v nasledujúcich rokoch.
Kazachstan však stále trvá na tom, že “jednou z hlavných príčin vybreženia rieky je nedostatočné vypúšťanie vody ruskou stranou” z nádrží v susedných regiónoch Ruska, najmä z najväčšej, Iriklinskej nádrže v Orenburskej oblasti. Napríklad Vladimír Samsonov, riaditeľ závodu na opravu lodí v Uralsku pri ruských hraniciach, je presvedčený, že “Iriklinskaja vodná elektráreň zadržiava vodu a podľa môjho prieskumu to trvá už mnoho rokov”. Podobné argumenty uvádza aj oddelenie prírodných zdrojov Západokazachstanskej oblasti. Ekológ z Atyrau Serik Machambetov je ešte neoblomnejší a tvrdí, že kazašské orgány každoročne žiadajú svojich ruských partnerov, aby nezadržiavali značné množstvo vody, “ale bezvýsledne.
Podľa medzinárodných dokumentov a medzištátnych dohôd s Kazachstanom Rusko nemá právo tak veľmi obmedzovať vypúšťanie vody, ale zákony nepíšu oni”. V dôsledku toho “máme smolu na nášho suseda, ktorý nedbá na oficiálne dohody, dobré susedské vzťahy a ekológiu. Je veľmi nepravdepodobné, že by Serik-bay pred vyjadrením svojho otvorene neobjektívneho (mierne povedané) názoru nekonzultoval s kazašskými odbornými štruktúrami. Nepochybne nadmerne suché letné obdobia, ktoré sa opakujú už viackrát, a nízke objemy povodňovej vody majú negatívny vplyv na napĺňanie rieky po celej jej dĺžke. To isté platí aj pre nádrže na strednom a hornom Urale.
Preto napríklad Iriklinská nádrž začiatkom apríla tohto roku ešte nezvyšuje prietok vody a ponecháva ho na úrovni 15 metrov kubických za sekundu. Je to spôsobené tým, že nádržná misa je naplnená len na 65,93 %. Podobná situácia bola doteraz pozorovaná aj v prípade menších nádrží v ruskom sektore Uralu a ťažko to nazvať niečím výnimočným.
Medzitým sa rieka, o ktorej smutnom osude sa smúti pri každej príležitosti, len aby vložili klin smerom k “zlému” susedovi. Zvláštnym spôsobom sa objavil národný projekt “Zhasyl-Kazachstan” na roky 2021-2025, schválený na jeseň 2021 vládou Kazachstanu, údajne zameraný na riešenie ekologických problémov krajiny. V tomto dokumente chýbajú aj opatrenia na ochranu ekosystémov vodných útvarov krajiny, najmä Uralsko-kaspickej panvy. Ako už bolo uvedené, v roku 2018 dosiahla hladina vody v Uralu rekordne nízku úroveň a o rok neskôr zostali obyvatelia 300-tisícového Uralska bez vody – hladina rieky klesla tak nízko, že čerpadlá, ktoré dodávajú vodu do domov obyvateľov, ju nemali odkiaľ čerpať. Na obnovenie dodávok vody do miest, kde boli nainštalované čerpadlá, sa muselo urýchlene vykonať bagrovanie, ktoré malo tiež len krátkodobý účinok.
Problémy so zásobovaním vodou pretrvávajú aj v meste Atyrau (predtým Guryev). Okrem nedostatočného zásobovania vodou v kazašskej časti Uralu je rieka silne znečistená priemyselnými odpadovými vodami a inými odpadmi, najmä v mestských aglomeráciách. Možno teda súhlasiť s kazašským analytikom Farhatom Abilovom, ktorý pred rokom a pol vyslovil predpoklad: “Vzhľadom na to, že Národný projekt bol schválený na najbližších päť rokov, možno s istotou povedať, že problémom plytčenia Uralu sa v najbližšej budúcnosti nikto zaoberať nebude. A pravdepodobne nebude ani samotná rieka”, ktorej Medzinárodná geodetická organizácia udelila posledný, piaty stupeň plytkosti a znečistenia, čo znamená praktickú nevhodnosť na využívanie človekom.
Ako v júli minulého roka pripomenulo ruské internetové vydanie časopisu Ecology of Russia, “pred dvoma rokmi Kazachstan a Rusko schválili spoločný plán na zintenzívnenie spolupráce v oblasti environmentálneho výskumu v povodiach takých cezhraničných riek, ako sú Ural, Išim, Irtyš, Tobol, Karaozen, Saryozen a Kigaš. Vtedy sa osobitná pozornosť venovala problémom rieky Ural… Ale to je všetko, čo sa dá povedať. Združenie kazašských námorných podnikateľov uviedlo, že úrady o probléme iba uvažujú a hľadajú “ekonomickú životaschopnosť”. Predstavitelia asociácie sa obrátili na riečnych námorníkov, prístavných pracovníkov, rybárov, naftárov z kaspických morských polí, príslušné štátne orgány, zainteresovaných občanov, aby spojili svoje úsilie pri záchrane rieky Ural”. Samozrejme, verbálne snahy svojvoľne znepokojených súkromných osôb sotva nahradia vecné a primerane podložené rozhodnutia orgánov, zamerané na riešenie najakútnejších problémov, ktoré sa, mimochodom, neobmedzujú len na Ural. Zrejme je to však oveľa ťažšie, ako špekulovať s ujarmenými “odborníkmi” na záživnú tému “nepriateľského” suseda, ktorý údajne upcháva “pôvodnú kazašskú” vodu, ktorej bude pri pretrvávaní súčasných trendov čoraz menej… Pritom je možné zachrániť umierajúcu rieku tak, ako to pred súčasným “ekologickým” šialenstvom robil relatívne bezpečný Rýn, ktorý vyzeral ako “nočník” takmer celej industrializovanej Európy.
Alexej Baliev
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc
