Slovensko, 4.máj 2023 (AM) – S väčším záujmom než boje o mestá Soledar a Arťomovsk/Bachmut bolo treba sledovať osud obce Paraskovievka, ktorá sa nachádza priamo medzi nimi na ceste T 0513. Pod ňou mal ležať v bývalých šachtách soľných baní najväčší sklad ručných zbraní na Ukrajine, ktorý ešte v roku 2014 obsahoval 2,1 milióna kusov výzbroje. Išlo o prevažne staršie modely vyrobené v 30.-60. rokoch minulého storočia. Takmer všetky modernejšie kusy pritom mali byť vyvezené Ukrajinou do roku 2015.
Keď bola dňa 17. 2. 2023 Paraskovievka úplne dobytá Wagnerom, nastalo ohlušujúce ticho. Žiadne správy z podzemia obce nevychádzali a propagandisti Wagnera vymysleli dymovú clonu. Predstavovali unikátne exempláre zbraní, ktoré boli na ukrajinské bojisko dodané západom, či už ručné revolverové granátomety kalibru 40mm, civilné automatické pušky pravdepodobne zhabané americkou políciou pri domových prehliadkach alebo fínske ručné granáty prerobené z delostreleckých mín kalibru 50mm. Na chvíľu to ešte rozptýlilo zvedavosť, čakalo sa však na správy z miest bližšie ku stredu Zeme. Ich absencia mohla mať taktické dôvody, mohlo dôjsť k ukrajinskej protiofenzíve, alebo aj vecné. Podzemné šachty mohli byť silne zamínované. Hovorilo sa dokonca o tom, že v podzemí by sa mohli brániť ukrajinskí vojaci a predtým si tam spraviť zásoby jedla a vody na niekoľko rokov. Počítalo sa aj s možnosťou, že v podzemí už nebude nič a Ukrajinci odtiaľ všetko odviezli.
Po vyše dvoch mesiacoch od dobytia Paraskovievky vystúpil šéf Wagnera J. Prigožin a informoval, že v skladoch sa nachádzajú ešte ručné zbrane pre milión ľudí. Vymenoval aj tie typy automatických ručných zbraní, ktoré už skladníci Wagnera majú vyťahovať na povrch. Pristavil sa pri drevených debnách s legendárnymi americkými samopalmi Thompson. Prigožin uviedol, že konkrétne týchto samopalov má niekoľko desiatok tisíc. Zbrane boli v ideálnom stave. Vyzerali ako by ich práve zabalili v americkej zbrojovke na začiatku 40. rokov minulého storočia. Ďalej tam majú byť sovietske samopaly PPŠ-41 (Pistolet Pulemjot Špagina) a PPS-43 (Pistolet Pulemjot Sudajeva, pôvodná verzia prijatá do výzbroje ako PPS-42). Z guľometov spomenul sovietsky ľahký ručný guľomet DP (Ďegťarjova pechotnyj) a pristavil sa aj pri ťažkých guľometoch Maxim vzor. 1910. Potiaľto by to bolo všetko v poriadku, vyššie uvedené zbrane a ich história budú nižšie stručne popísané. Lenže opäť sa odkryl problém medzi ruským ministerstvom obrany a Wagnerom.
Prigožin v ďalšom pokračovaní mydlovej opery Santa Barbara navrhol výmenu týchto zbraní za garantované dodávky aspoň 300 ton munície denne pre Wagner. Tvrdil, že momentálne dostávajú len 30% tohto množstva, čo je nedostatočné a zapríčiňuje to zbytočné straty. Uvidíme, ako sa situácia zmení po útoku ukrajinských bezpilotných lietadiel na moskovský Kremeľ. Ako dôvod výmeny pritom Prigožin uviedol vyzbrojenie milícií/teritoriálnej obrany Ruska na územiach, ktoré sú ohrozené prienikom ukrajinských diverzantov. Každopádne, keď už boli tieto zbrane ukoristené, bude sa s nimi pracovať hoci aj z propagandistických dôvodov. Rusko zrejme samo vlastní dostatočné zásoby zbraní vyrobených, ukoristených alebo dodaných zo zahraničia v priebehu 2. svetovej vojny. Túto informáciu potvrdil aj fakt stavby Hlavného chrámu Ozbrojených síl Ruskej federácie, ktorý bol nedávno dokončený v parku Patriot v moskovskej oblasti. V podlahe chrámu sú zatavené koristné zbrane a hovorilo sa, že asi 3000 kusov nemeckých zbraní bude použitých aj pri výrobe zvonov.
Teraz už k opisu tých typov zbraní, ktoré Prigožin spomenul a iných súvislostí. Začať možno zo samopalov (automatická zbraň na pištoľový náboj). Tým prvým je americký Thompson. Zbrane, ktoré Prigožin ukazoval pochádzajú z vojnových dodávok. V rámci lend-leasu dostal ZSSR až 137 129 kusov. Málo známa skutočnosť je, že bývalý ZSSR bezprostredne po svojom vzniku nakupoval samopaly Thompson cez Mexiko. Pravdepodobne bolo dodaných niekoľko stoviek kusov v rokoch 1923-1924 a slúžili v štruktúrach GPU NKVD. To bol ešte Model 1921 samopalu Thompson. Tieto samopaly kalibru .45 ACP (11,43mm) boli ale príliš kvalitne spracované, všetky súčiastky sa vyrábali na kovoobrábacích strojoch. Keď sa neskôr začala druhá svetová vojna a boli potrebné masovo vyrábané zbrane, samopal sa prepracoval tak, aby bola jeho výroba jednoduchšia a lacnejšia. V roku 1942 vznikol model M1 a o rok neskôr aj M1A1, čo je M1 s fixnými dioptrickými mieridlami. Hmotnosť jednotlivých verzií samopalu Thompson je od 4,69 do 4,9 kg bez nábojov. S bubnovým zásobníkom na 100 nábojov váži cez 8,5 kg. Verzia M1 s plným zásobníkom na 20 nábojov váži 5,35 kg. Jeho dĺžka je cca od 811 mm (M1) do 852 mm M 1928 A1. Rýchlosť streľby vojnového typu M1 je 700 rán za minútu, pôvodne to bolo 900-920 rán za minútu. Rusi by mali možnosť rozdať túto zbraň dobrovoľníkom v aktuálnom stave alebo ju upraviť.
V USA garážové zbrojovky upravujú samopaly Thompson pre policajné účely. Okrem modernizačných prvkov sa často policajnými útvarmi požaduje spätné zvýšenie rýchlosti streľby pomerne ťažkými strelami nábojov .45ACP. Rýchlo strieľajúci Thompson má veľký zastavovací účinok. Ale to by Rusko muselo zmobilizovať svoj priemysel a naladiť aj masovú výrobu tejto munície. V Európe sa najviac samopal Thompson používal počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii. Tam sa tiež samopal Thompson stal titulnou zbraňou chorvátskeho speváka – Thompsona, ktorý s ňou v roku 1991 naspieval kontroverznú skladby „Bojna Čavoglave.“ Obsahuje aj ustašovské motívy, preto má s ňou dodnes problém na medzinárodnej úrovni chorvátsky futbalový zväz kvôli možným sankciám, ak by ju spievali alebo prehrávali fanúšikovia alebo hráči. Na Ukrajine malo byť k 15.8.2021 odhadom 10 do 20 tisíc týchto samopalov, ktoré sa používali aj ako vyznamenanie za vojenské zásluhy. Momentálne sú teda na ukrajinskom bojisku voľné desiatky tisíc týchto zbraní a to na oboch stranách, ktoré nie sú v pôvodnej konfigurácii najviac želané ručné zbrane a hrozí riziko ich pašovania do susedných štátov.
Na príklade samopalov Thompson tiež Prigožin objasnil, prečo trvalo viac než dva mesiace, než sa objavili správy o podzemných skladoch zbraní v Paraskovievke. Chodba, kde boli uložené bola dôsledne zamínovaná až 4,5 tonami výbušnín. Toto množstvo je adekvátne, tieto tunely sú často také široké, že v nich môžu driftovať tanky v protismere. Vedú v nich aj podzemné koľaje pre káry, na ktorých skladníci Wagnera vozili zbrane k improvizovaným výťahovým šachtám vedúcim na povrch. Ďalšími samopalmi, ktoré sa pod Paraskovievkou našli, sú sovietske Špaginy PPŠ-41.
Tento samopal bol prijatý do výzbroje ešte pred napadnutím ZSSR zo strany Nemecka a jeho spojencov na základe cenných skúseností z vojny s Fínskom. Jeho výroba sa potom veľmi zvýšila, lebo šlo o konštrukčne a výrobne veľmi jednoduchú a nenáročnú zbraň. S jej výrobou sa dokázali vysporiadať aj technologicky zle vybavené sovietske civilné podniky v náročnom období vojny a bez kvalifikovanej pracovnej sily. Samopal dostal v priebehu vojny aj radový zásobník na 35 nábojov, ktorý bol lacnejší, praktickejší a nenáročný na výrobu. Pôvodne samopal používal bubnový zásobník na 71 nábojov 7,62x25mm Tokarev, čo sú výkonné pištoľové náboje. Samopal váži 3,6 kg bez zásobníka, 5,3 kg s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov a 4,15 kg so zásobníkom na 35 nábojov. Jeho dĺžka je 843 mm. Určitým problémom bola vysoká rýchlosť streľby okolo 1000 rán za minútu. Ale pre ZSSR bol PPŠ-41 taká zbraň, s ktorou sa dala vojna vyhrať, ak by sa ešte neusiloval hľadať alternatívu.
Súťaž vyhral PPS-43, nečakaný kandidát z obliehaného Leningradu. Konštruktér Sudajev tam počas blokády vyvinul ešte jednoduchšiu zbraň, pri výrobe ktorej sa vo zvýšenej miere uplatňovalo lisovanie z kovu. Technologicky nenáročný a rýchly proces vhodný aj pre masovú výrobu. Jeho model 1942 sa dopracoval pre všeobecné podmienky väčšieho dostatku zdrojov mimo Leningrad. Celkové množstvo kovu potrebné na výrobu samopalu Sudajeva bolo polovičné oproti Špaginu, napriek tomu, že nemal drevenú pažbu. Na samopale Sudajeva bola drevená len pištoľová rukoväť a mal sklopnú kovovú pažbu. Prispelo k tomu zavedenie zlepšenej technológie výroby a zníženie podielu kovového odpadu zo 68-70 % pri PPŠ-41 na 48 % pri PPS-43. Trojnásobné sa skrátil čas potrebný na výrobu jedného exempláru Sudajeva oproti Špaginu. Výsledkom ale nebola nejaká lacná improvizácia, niektorí odborníci dokonca považovali samopal Sudajeva za najlepší z obdobia druhej svetovej vojny. V USA ho začali garážové firmy tiež upravovať, aj keď používa výkonný sovietsky pištoľový náboj 7,62×25 mm Tokarev (prípadne TT ako Tula-Tokarev). Používa zakrivený radový zásobník na 35 nábojov, iný než Špagin. Váži len 3,04 kg (pod 3 kg bol len pôvodný leningradský model 1942). Jeho dĺžka je 820 mm, pri sklopení pažby 615 mm. Výhodou bola nižšia rýchlosť streľby do 600 rán za minútu, čo skúsenému strelcovi umožňuje zmeniť cieľ aj počas dávky. Celkovo bolo počas vojny vyrobené obrovské množstvo samopalov, milióny PPŠ-41 aj PPS-43 a menší počet starších PPD-40 konštruktéra Degťarjova.
Susedná Ukrajina mala mať podľa poslednej známej inventarizácie 15.8.2011 300 000 Špaginov a o desať rokov neskôr 15.8.2021 aj 18 000 Sudajevov. Prigožin sa tvári, že má toho viac. Pokiaľ ide o guľomety (automatická zbraň na puškový náboj), tu odpadajú akékoľvek problémy s muníciu. Najmodernejšie ruské guľomety, ale dokonca aj nové odstreľovacie pušky Čukavina zaradené do výzbroje už počas trvania špeciálnej vojenskej operácie používajú stále ten istý ruský náboj 7,62x54mmR. Ten už od svojho zavedenia spolu s puškou Mosin vzor 1891 komplikuje konštrukciu ruských a neskôr sovietskych automatických zbraní, lebo je okrajový. Ale vždy sa nájde niekto, kto si s tým poradí. Týchto nábojov by mali byť na ruských skladoch miliardy okamžite k dispozícii aj pre ukoristené guľomety.
Ručný guľomet Degťarjova, známy v zahraničí aj ako DP-27 alebo DP -28, je jednoduchá a ľahko ovládateľná zbraň, ktorá bola do výzbroje prijatá v roku 1927. Ale jeho bojové vlastnosti znižuje spôsob zásobovania muníciou pomocou diskov na 47 nábojov nasadzovaných na zbraň zhora. Tie trochu znižujú spoľahlivosť aj efektivitu zbrane. Tá nevydrží strelecké súboje, guľomet na guľomet, s nemeckými univerzálnymi guľometmi MG-34 alebo MG-42 hlavne ak sú zásobované nábojovým pásom. S diskom sa praktická rýchlosť streľby znižuje na 80 striel za minútu. V chaose boja ich obsluhy guľometov vedeli zašpiniť alebo aj postrácať. Napriek tomu sa ozbrojených konfliktoch používa doteraz.
Susedná Ukrajina mala k predchádzajúcej inventarizácii k 15.8.2011 120 000 guľometov DP a 19 000 modernizovaných DPM. Aktívne a úspešne sa tieto guľomety používajú ukrajinskými vojskami. Prigožin našiel guľomety DP v ideálnom stave, čo sa však nedá povedať o ich achillovej päte. Disky boli niektoré na vyhodenie. Guľomet s plným zásobníkom na 47 nábojov váži 11,6 kg (1,6 prázdny a 2,7 kg plný disk). Jeho dĺžka je 1270 mm. Teoretická rýchlosť streľby je 500-600 rán za minútu. Guľomety DP boli aj vo výzbroji Prvého česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR.
Nakoniec zostáva zo zbraní potvrdených Prigožinom guľomet Maxim. Prvé exempláre kúpila cárska administratíva v Anglicku ešte v roku 1897 a boli so značným úspechom použité v rusko-japonskej vojne rokov 1904-5. Preto došlo ku kúpe výrobnej licencie. Najprv sa vyrábal upravený model 1905, potom už model 1910 lafetovaný na kolesovom vozíku Sokolova. Ten bol ešte v roku 1930 modernizovaný na model 1910/30. Nikto ale nepočítal s tým, že guľomet sa bude vyrábať do roku 1945 a bojovať aj v roku 2023. Ukrajina už skôr ohlásila, že na svojich skladoch našla 35 000 Maximov a aktívne ich nasadzuje. Používajú sa aj na protilietadlovú obranu proti kamikadze dronom na združených lafetách, kedy môže strieľať naraz niekoľko guľometov. Miesto si našli aj na trvalejších poľných pozíciách a vznikli aj iniciatívy na ich úpravu na ručný guľomet. Hodia sa teda aj Rusku. Ich nevýhodu je hmotnosť 64,7 kg na lafete s drevenými kolesami, k čomu treba pripočítať ešte aspoň 3 litre vody. Vodou je guľomet chladený, čo mu umožňuje viesť nepretržitú streľbu rýchlosťou 600 rán za minútu. Zásobovaný je z nábojových pásov na 250 kusov munície, ktoré môžu byť na stabilnej pozícii poprepájané.
Guľomety Maxim, ktoré Prigožin ukazoval boli v perfektnom stave. Treba dodať, že Wagner zrejme ukoristil aj iné staršie zbrane. Povstalci z Donbasu využívali od roku 2014 protitankové pušky PTRD a PTRS kalibru 14,5×114 mm zavedené v roku 1941. A samozrejme odstreľovacie pušky Mosin 1891/30 so zameriavačom PU 3.5×21. Úplne nepoužiteľné teda zbrane ani z predvojnového obdobia nebudú. Všetko závisí od toho, koľko ešte vojna potrvá. Ak to bude ešte povedzme 2-10 rokov, staršie zbrane sa uplatnia, povedie to však k exterminácii hlavne mužskej populácie Ukrajiny, čiastočne Ruska.
Samozrejme, že Wagner ukoristil v Paraskovievke aj podzemné dielne na opravu ručných zbraní aj s ich vybavením. Tiež moderné ručné zbrane sovietskeho aj západného pôvodu, ktoré tam boli privezené na opravu, lebo sa pokazili alebo boli poškodené v boji. Často nevyzerali na záchranu ak boli poškodené aj ohňom alebo vykopané spod závalov. Aby po zverejnení článku nevznikol dojem, že všetky boje o Soledar a Arťomovsk/Bachmut mali v ťažisku len Paraskovievku, treba dodať niekoľko vecí.
Je to aj strategická zóna prístupu k ďalšiemu hlavnému opevnenému rajónu Kramatorsk/Slaviansk. Obyvatelia týchto miest dosahovali tvorivé pracovné úspechy aj podmienkach nezávislej Ukrajiny. Po roku 2014 táto časť Donbasu v podstatnej miere živila Ukrajinu, aj keď to jej administratíva odmietala priznať. Konkrétne v Soledare pristála najúspešnejšia investícia na zelenej lúke do ekonomiky Ukrajiny, ktorou bol závod na výrobu stavebných materiálov súkromnej firmy Knauf . Bola to gigantická prevádzka s dĺžkou asi kilometer, ktorá mala vyvážať sadrokartón na všetky možné trhy. Závod bol ale počas bojov zničený. Jeho praktický význam pre povojnovú obnovu je nulový.
Ešte pred zverejnením informácie o zbraniach v podzemí Parskovievky sa Prigožin pochválil iným nálezom v tuneloch po ťažbe soli. Našiel sklad Arťomovského závodu šumivých vín a z neho aj zablahoželal ženám k MDŽ. Bolo tam množstvo kartónov hotovej produkcie. Pre Rusov je to vítané, aj keby ich postihol úplný zákaz vývozu zo strany skupiny krajín G7. Stále nemusia piť len vodku a iránsku colu alebo afganský „sprite“, keďže budú mať aj vlastné šumivé víno. Ale ich najväčší záujem o Soledar spočíva v možnosti zriadiť tam v soľných jaskyniach najväčšiu ozdravovňu na liečbu pľúcnych chorôb. Svoj priemyselný gigant mal okrem Soledaru aj Arťomovsk/Bachmut, kde sa nachádza AZOM, Arťomovský závod na spracovanie farebných kovov. Ten bol však pri bojoch zničený tiež, rovnako ako sa teraz pri ústupe ukrajinských vojsk ničia aj obytné štvrte na západných okrajoch mesta. Uvidíme, čo sa stane. Útok dronov na moskovský Kremeľ môže byť poslednou líniou, ktorá už bude dostatočne červená a prinesie eskaláciu konfliktu, kedy sa už uplatnia aj staré zbrane a prístupy.
MK
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
