Aktuality, História, Letectvo,

Benno Fiala, Ritter von Fernbrugg, tretie najúspešnejšie stíhacie eso rakúsko-uhorského letectva v I. svetovej vojne

---

 

 

Narodil sa vo Viedni v bohatej aristokratickej rodine s dlhoročnou vojenskou tradíciou. Jeho otec Anton bol dôstojníkom rakúsko-uhorského delostrelectva a jeho brat Otto slúžil ako pilot v rakúsko-uhorskom vojenskom námornom letectve. Maturoval vo Viedni a v roku 1910 začal študovať na Technickej univerzite vo Viedni. Štúdium však prerušil a ako dobrovoľník vstúpil na rok do armády, slúžil v 1. delostreleckom pluku. Dôvodom bola skutočnosť, že uvažoval nielen o technickej, ale aj vojenskej kariére. Vysokoškolské štúdium nakoniec dokončil po I. svetovej vojne.

 

 

Letectvo mu učarovalo už od ranného detstva. Prihlásil sa do leteckého kurzu, rakúske vojenské letectvo ho však odmietlo. Preto vstúpil ako dobrovoľník k delostrelcom, čo mu pomohlo odštartovať sľubnú vojenskú kariéru.

 

Neustále však pred I. svetovou vojnou navštevoval svojho brata poručíka Otta Fialu, ktorý slúžil v rakúsko-uhorskom námornom letectve v dnešnom Slovinsku. Spolu s bratom začal lietať pred vojnou a na jednom z letísk sa krátko pred začiatkom I. svetovej vojny stretol s Emilom Uzelacom, budúcim veliteľom rakúsko-uhorského stíhacieho letectva, ktorý mladého Benna podporoval a následne zariadil jeho prestup od delostrelcov k Fliegerkompagnie 1 Luftfahrtruppen vo funkcii technického dôstojníka. Následne Benno Fiala absolvoval výcvik leteckého pozorovateľa a preukaz leteckého prieskumníka získal akoby symbolicky dňa 28.7.1914, v deň keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku.

 

Bojovať začal na Východnom fronte v Karpatoch, kde lietal ako pozorovateľ na Hansa-Brandenburg B.I. Fotografoval nepriateľské pozície, keďže bol technicky zdatný pomáhal pri vyzbrojovaní rakúsko-uhorských lietadiel guľometmi, pričom navrhol niekoľko technických zlepšení, ktoré sa v rakúsko-uhorskom letectve ujali. Takisto experimentoval aj s leteckými kamerami, pretože fotografia mala pre prieskum podstatne nižšiu hodnotu ako film.

 

Keďže však kamery trpeli častými poruchami, ktoré nebolo možné vo vzduchu vždy odstrániť, muselo sa aj fotiť. Svoje inžinierske skúsenosti využil aj pri namontovaní 30 kg vojenského rádia na palubu rakúskeho pozorovacieho lietadla. Lietadlo s týmto vojenským rádiom bolo úspešne nasadené počas bitky na východnom fronte pri Gorliciach-Tarnowe v máji 1915 , kde priamo riadilo delostreleckú a mínometnú paľbu.

 

V novembri 1915 získal Striebornú medailu za zásluhy. Podarilo sa mu totiž po prelome frontu pri Čortkive namiesto zraneného rušňovodiča vyviesť zásobovací vlak, ktorý chceli ruskí kozáci obsadiť a rekvirovať. Pri záchrane vlaku utrpel aj drobnejšie zranenia. Za svoju statočnosť bol povýšený na poručíka v zálohe.

 

Benno Fiala však nechcel byť len technickým kádrom, aj keď za svoje zlepšenia získal viacero ocenení. Keď sa zlepšenia, ktoré navrhol, stali bežnou súčasťou technického zabezpečenia rakúsko-uhorského letectva , opäť požiadal o zaradenie do kurzu pre stíhacích pilotov. Svoju žiadosť doložil aj tým, že na prieskumných a bombardovacích strojoch Hansa – Brandenburg B.I nelietal len ako pozorovateľ, ale aj ako pilot a na Východnom fronte mal dva nepotvrdené zostrely ruských strojov. Okrem toho útočil aj na pozemné ciele – najmä na sklady pohonných hmôt na letiskách, delostrelecké postavenia či vlaky.

 

V januári roku 1916 ho prevelili k 19 letke na taliansky front, v tejto letke pilotoval dvojmiestne prieskumné lietadlo Hansa -Brandenburg C.I a svoj prvý potvrdený triumf zaznamenal 29. apríla 1916, keď zostrelil taliansku stíhačku. Jeho druhým víťazstvom bolo zostrelenie talianskej vzducholodi M-4 nad dnes slovinskou GorizouTúto vzducholoď zostrelil spoločne s rakúskym pilotom a veliteľom letky Adolfom Heroywským. Talianska 6 členná posádka vzducholode zahynula.

 

 

V júli 1916 mu protilietadlový šrapnel pri bojovej misii vážne zranil pravú ruku, takže bol niekoľko niekoľko mesiacov hospitalizovaný. V októbri 1916 sa prihlásil do pilotného kurzu na Albatros D III. Pri výcviku bojového pilota v máji 1917 pri pristávaní havaroval (technická porucha) a zlomil si kľúčnu kosť, výcvik však úspešne ukončil a preradili ho k 56. stíhacej letke, ktorá utrpela v bojoch vážne straty.

 

V radoch 56. stíhacej letky získal 19 leteckých víťazstiev a na svoje konto si pripísal aj zostrelenie niekoľkých britských lietadiel Sopwith Camel či Two Seater. Jeho ďalším víťazstvom na prelome roku 1917/1918 sa stalo zostrelenie talianskeho bombardéra Caproni, kde o život prišli talianske bombardovacie esá Maurizio Pagliano a Luigi Gori.

 

V leteckej histórii I. svetovej vojny je známe jeho víťazstvo nad britským stíhacím esom Alanom Jerrardom v máji 1918. Tento boj, ktorý sledovali príslušníci rakúskych pozemných jednotiek i britskí piloti bol natoľko divoký, že aj zostrelený Alan Jerrad získal vysoké britské ocenenie Viktoriin Kríž.

 

Alan Jerrard sa takisto ako dobrovoľník v roku 1914 prihlásil na front a slúžil v 5. Južnom Staffordshirskom regimente, odkiaľ v roku 1916 odišiel ako dobrovoľník do britského stíhacieho letectva, kde slúžil na stroji Soptwith Camel.

 

Na svojom konte mal 4 zostrely a Viktóriin Kríž získal za to,že spoločne s dvoma britskými stíhačmi Petrom Carpenterom a Haroldom Rossom Eycott-Martinom vstúpil do boja s rakúskymi stíhačkami Albatros D III., ktoré bránili vlastné letisko, kde práve pristávali stíhačky, ktoré sa vrátili zo vzdušného boja s vystrieľanou muníciou a minimom pohotných hmôt.

 

Jerrardovi kolegovia boli alebo zostrelení, alebo zahnaní na útek, no Alan Jerrard pokračoval v nerovnom boji, zostrelil a poškodil 3 rakúsko-uhorské stíhačky až pokiaľ ho nezostrelil Benno Fiala. Zranený Alan Jerrard sa dostal do zajatia a bol jediným stíhacím pilotom lietadla Soptwith Camel, ktorý získal Viktoriín Kríž.

 

Benno Fiala lietal ako stíhací pilot až do októbra 1918. V októbri ho stiahli z frontu a priradili ho k štábu leteckej armády v Taliansku. Keď sa I. svetová vojna v novembri 1918 náhle skončila, vrátil sa domov do Rakúska. Na svojom konte mal 28 potvrdených víťazstiev, z toho 3 balóny a 3 nepotvrdené víťazstvá, ktoré dosiahol na východnom fronte v boji proti ruským pilotom. Získal viacero vysokých rakúskych vojenských vyznamenaní, ktoré už boli spomenuté v úvode článku.

 

Po rozpade monarchie sa dostalo Rakúsko ako porazený štát do katastrofálnej hospodárskej situácie. Krajina bola hospodársky vyčerpaná a zmietali ju občianske nepokoje – podobne ako v Nemecku sa tu snažili dostať k moci komunisti.

 

Benno Fiala v roku 1923 ukončil úspešne svoje vysokoškolské štúdium a získal titul inžiniera. V roku 1925 pracoval pre leteckú spoločnosť Polska Linia Lotnicza Aeroflot vo Varšave. V rokoch 1925 – 1927 okrem toho úzko spolupracoval s nemeckým konštruktérom Hugom Junkersom pre v meste Fürth. Spoločnosť Junkers mala na svojom konte viacero úspešných vojenských a civilných lietadiel. Cez Junkers sa dostal až k spoločnosti Mitsubishi, ktorej záujmy v Európe takisto zastupoval a podieľal sa aj na výrobe japonských strojov pre americký trh.

 

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler. Rakúšania zaujali de facto až do anšlusu Rakúska k Hitlerovi odmietavý postoj. Gestapo na priamy príkaz Hermanna Göringa Benna Fialu spoločne s Hugom Junkersom zatklo a následne Nemci oboch vyhostili z krajiny. Benno Fiala sa vrátil do Rakúska, kde sa spojil so svojim ďalším priateľom, takisto bývalým rakúskym stíhacím pilotom Juliusom Arigim a vložil finančné prostriedky do Arigiho spoločnosti prevádzkujúcej letisko. Spolu s Juliusom Arigim nakoniec riadili niekoľko letískkúsku a v tejto spoločnosti pracoval až do roku 1936.

 

Po anšluse Rakúska sa ukázalo, že prenasledovanie zo strany Gestapa a vyhostenie z Nemecka v roku 1933 nebolo opodstatnené a Nemci boli príliš úzkostliví. Benno Fiala sa nestaval negatívne ani proti anšlusu Rakúska a v ďalších mesiacoch dokonca získal ako skúsený pilot I. svetovej vojny hodnosť kapitána v nemeckej Luftwaffe. Bolo však zrejmé, že jeho vyšší vek (v roku 1939 mal 49 rokov) mu už neumožňuje lietať ako bojovému pilotovi. Jeho skúsenosti však boli neoceniteľné, takže sa stal novým veliteľom letiska Lutfwaffe v rakúskom Hörschingu.

 

II. svetovú vojnu 55 ročný Benno Fiala prežil. Po vojne sa zamestnal vo firme Moewe Werft v Asperne ako hlavný inžinier. Zomrel vo Viedni dňa 29. októbra 1964 a pochovali ho v rodinnej hrobke Fiala-Fernbrugg na Centrálnom cintoríne vo Viedni. Je po ňom pomenovaná vrtuľníková vojenská letecká základňa v rakúskom Aigene im Ennstal.