Prečo T-55, sovietsky tank „atómovej vojny“, tak vystrašil NATO?
K polovici 1950-tych rokov sa medzinárodná situácia stále zostrovala. Navyšovanie atómových arzenálov ZSSR a USA mohlo prerásť do plnohodnotného konfliktu s použitím zbraní hromadného ničenia. V takom prípade by sa hlavným bojiskom stala Európa.
Ruskí konštruktéri vytvorili špeciálne pre atómovú vojnu tank T-55, ktorý sa stal pre natovských spojencov skutočnou nočnou morou.
Trhák na Le Manche
ZSSR mal po ukončení 2. sv. vojny najmohutnejšiu pozemnú armádu na svete. A práve na ňu sa spoliehali sovietski stratégovia na prípad vojenského konfliktu s NATO.
Predpokladali prudkým trhákom preraziť obranu útvarov Severoatlantickej aliancie a vojsť do ich operačného priestoru, rýchlo rozšíriac zónu svojej nadvlády. Za týchto podmienok sa hlavná úloha odvodzovala tankom: tisíce obrnencov mali zotrieť opevnené obranné čiary.
Hlavné ťažisko bojov do mobilizácie vojsk socialistických štátov mala niesť Skupina sovietskych vojsk v Nemecku (SSVvN). Bolo to obrovské zoskupenie v počte okolo dvoch miliónov ľudí. Podľa prepočtov odborníkov skupina bola schopná nielen odraziť prvý úder, ale aj prejsť do protiútoku a na piaty deň dosiahnuť čiaru Hamburg – Le Havre, čiže dôjsť do prielivu Le Manche, obsadiac severozápadné územia Francúzska a Nemecka, ako aj Belgicko a Holandsko.
Vďaka svojej „osobitej misii“ SSVvN skôr ako všetky ostatné dostávala do výzbroje najnovšiu techniku. V roku 1958 to bola jedna z prvých dodávok tankov T-55. Išlo o univerzálnu mašinu, prispôsobenú na boj v podmienkach západnej apokalypsy. Spoľahlivá ochrana posádky od radiačného účinku spolu s vysokou rýchlosťou, slušnou palebnou silou a dobrým pancierom robila z T-55 nočnú moru pre západoeurópskych stratégov.
Nezraniteľný
Konštruovanie nového tanku sa začalo v roku 1957 vo fabrike č. 183 (dnes Uralvagonzavod) na platforme tanku T-54. Sovietski technici prejavili pri tom zázraky efektivity: len za rok sa im podarilo skonštruovať skúšobný model, ktorý sa radikálne líšil od svojho predchodcu. Jeho hlavnou novinkou bol systém protiradiačnej ochrany. Štvorčlenná posádka sa nachádzala v hermeticky úplne uzavretom tanku: technici zdokonalili tesnenia na poklopoch a technických otvoroch, z tankovej veže odstránili jeden ventilátor. T-55 mal okrem toho zabudované senzory, schopné zaregistrovať radiáciu. V momente, ako ju zaregistrovali, systém automaticky vypínal palubnú elektrickú sieť a motor.
Keď palubné systémy T-55 zaregistrovali použitie protivníkom atómovej zbrane, tank sa automaticky zastavil a čakal, kým prejde tlaková vlna. Na ďalšiu ochranu posádky mal tank zabudovaný dúchadlový separátor, ktorý vytváral vo veži vyšší tlak a neprepustil do nej rádioaktívny prach. Táto technológia umožnila tanku bez problémov prekonávať aj vodné prekážky.
Univerzálna mašina
Prednosť v boji na spálenej pôde zabezpečoval motor o výkone 580 konských síl (oproti T-54 išlo o výkon plus 60 konských síl), prístroje na nočné videnie, automatický systém hasenia požiaru „Rosa“.
Palebný priemer T-55 tvorilo 43 granátov, paľbu viedol 100 mm kanón D-10. V porovnaní s T-54 bola zvýšená záručná doba prevádzky tanku z tisíc na dvetisíc kilometrov.
V porovnaní so svojimi hlavnými konkurentmi – americkým M60 (začal sa vyrábať v roku 1960) a britským Centurion Mk.10, rovesníkom päťdesiat päťky, mal „Tank atómovej vojny“ nemálo predností. Bol ľahší, mal 38,5 tony oproti 54 tonám M60 a takmer 52 tonám Centuriona. T-55 bol aj kompaktnejší: 6,2 m dĺžka; 3,27 m šírka a 2,21 m výška. M60 sa v dĺžke blížil k 7 metrom a „Brit“ k ôsmim.
Západní konkurenti nemali na sovietsku mašinu ani v pomere šírka – výška. Navyše z tejto trojice bol T-55 najrýchlejší – maximálnu rýchlosť mal 50 km/hod. oproti 48 u „Američana“ a 34,6 km u „Brita“.
Preto sa T-55 svojimi charakteristikami výborne hodil na bleskový prielom obrany protivníka a obsadenia mu čo najväčšieho územia v čo najkratšom čase.
Západní vojaci, osobitne Európania, veľmi citlivo vnímali tieto možnosti T-55, a preto by boli neradi videli túto mašinu v činnosti. Američania, ktorí si to mohli v prípade nutnosti odsedieť doma za oceánom, boli nútení pozorne počúvať svojich spojencov zo Starého kontinentu.
„Tankový Ak-47“
T-55 sa stal jedným z najmasovejších tankov v dejinách. Za 21 rokov, od roku 1958 po rok 1979, ich zišlo z výrobných pásov vyše 50 tisíc. Kvôli spoľahlivosti, jednoduchosti a vysokým bojovým kvalitám ho vojaci nazvali „tankovým Ak-47“.
Možno to znie prekvapivo, no T-55 sa mohol pustiť do boja aj s omnoho dokonalejšími západnými mašinami, napr. s americkým tankom M1 Abrams, výroba ktorého sa začala v roku 1980. Slušne sa prejavili „päťdesiat päťky“ aj v operácii „Púštna búrka“ v roku 1991, kde sa im americkí tankisti vyhýbali a radšej úlohu ich zničenia zvalili na plecia delostrelectva a letectva.
Vladimír Mikunda
