Kniha „Soldaten“ rozptyľuje mýtus o šľachetnosti nemeckého vojaka
V prvom desaťročí tohto storočia vyšla v Nemecku kniha Soldaten (Vojaci) s úryvkami rozhovorov nemeckých zajatcov. V dočasnom tábore v Trent-parku na severe Londýna ich zaznamenali britské špeciálne služby a konkrétne išlo o asi 13 tisíc rozhovorov, ktoré sa po prepísaní zmestili na 150 tisíc strán. Kniha Soldaten teda obsahuje aj značne šokujúce spomienky nemeckých vojakov ako zabíjali bezbranných ľudí.
Napríklad úryvok rozhovoru troch pilotov Luftwaffe: „Bol som nad Esfordom. Na námestí sa konalo nejaké zhromaždenie – hromada ľudí… Ani sa len nestihli rozbehnúť! To bolo niečo!“
Spolubesedujúci nezaostal: „My sme zaútočili na Easbourne počas prízemného letu. Bol tam akýsi veľký dom a v ňom bál. Mnoho žien vo večerných róbach a orchester. Spočiatku sme preleteli mimo, no potom sme sa obrátili a vtedy som im naložil! Starec, to bola paráda!“
V tomto momente sa pripája tretí: „V eskadre som mal reputáciu profesionálneho sadistu. Zrážal som všetko: autobusy, osobný vlak vo Folkestone… Ostreľoval som každého cyklistu“.
Treba si uvedomiť, že podobný sadizmus v podstate predvádzali najobyčajnejší Nemci.
Ešte jeden príklad, ktorý spomenul jeden z pilotov nasadených proti Poľsku v roku 1939. „Mal som zničiť železničnú stanicu, no osem zo šestnástich bômb mi padlo na budovy. Vôbec sa mi to nepáčilo. Ale na tretí deň mi to už bolo jedno a na štvrtý sa mi to začalo dokonca páčiť. Bolo príjemné pred raňajkami si zapoľovať s guľometom na vojakov po poliach…“.
Nemeckí historici Harald Welzer a Sönke Neitzel, ktorí túto knihu pripravili do tlače, našli tieto záznamy pri preberaní sa archívmi o ponorkovej vojne. Okrem rozprávaní nemeckých pilotov sa im dostali do rúk aj spomienky nemeckých ponorkových námorníkov a iných vojakov a dôstojníkov Tretej ríše. Tu je ďalší úryvok, o tom, ako ochotne sa vojaci Wehrmachtu zúčastňovali na holokauste: „Z SS prišla pozvánka strieľať do židov. Celý náš útvar sa chytil automatov a pušiek a zamordoval ich. Každý si mohol vyberať taký cieľ, aký si jeho duša zažiadala“.
Pre spravodlivosť treba uviesť, že kniha popisuje aj iné historky. Napríklad o tom, ako vyšší dôstojník Wehrmachtu sa rozčúlený vrhol na mladého poručíka, ktorý opojene rozprával o znásilňovaní ruskej ženy, ktorú potom zahádzali granátmi. Ibaže podobné prípady sú skôr výnimkou. Celkovo táto kniha skôr rozptyľuje mýtus o ušľachtilosti radového Nemca, obyčajného vojaka, nečlena hitlerovskej strany, ktorý bol z takého, či onakého dôvodu nútený odísť na front.
Pokusy falšovania histórie sa objavujú a zrejme ich bude čoraz viac. Napríklad aj v roku 1995 zorganizovalo niekoľko Nemcov putovnú výstavu o úlohe regulárnej armády na holokauste, lenže pod krupobitím obvinení z falzifikácie histórie boli nútení vzdať sa myšlienky o stálej expozícii.
Vladimír Mikunda
