Aktuality, História,

Kto si je istý, že pozná históriu generálov Lukina, Vlasova, Jefremova?

---

 

Profesor Aleksandr Kolesnik sa na túto tému pozerá od základov, teda od 17. 9. 1939. Sovietskemu vedeniu tých čias pripisuje dve chyby. Prvou je vraj obsadenie západných území, ktoré Sovietskemu zväzu pripadli realizáciou paktu Molotov-Ribbentrop. Na toto má nadväznosť aj druhá ním pomenovaná chyba a síce, tu uskutočnená mobilizácia mladej mužskej generácie, o ktorej sa naivne predpokladalo, že „preškolením sa v našej armáde prijmú so zbraňou aj idey socializmu… Ibaže vo výsledku prakticky všetci, koho sme odtiaľ povolali do zbrane, stali sa hlavnou masou zajatcov, ktorí bez boja vydali Nemcom obranné pozície“.

 

Na otázku, v čom je príčina porážok v počiatočnej etapy vojny, nikto nedokáže jednoznačne odvetiť. Stalin v predvečer vojny zlikvidoval celú plejádu „červených Napoleonov“, hrdinov občianskej vojny. Neveril ich talentu a skúsenostiam alebo im vôbec nedôveroval?

 

Hitler sa zachoval inak. V jeho armáde sa v rokoch 1941-1942 nachádzalo okolo milióna Rusov, medzi nimi bieli emigranti, kozáci, obyvatelia nie celkom ovládnutých oblastí, prebehlíci a starí nepriatelia sovietskej moci.

 

Keď sa hovorí o zradcovských maršaloch – Vasilijovi K. Bľucherovi, Jonovi E. Jakirovi, Michailovi N. Tuchačevskom – treba povedať, že vo svojom čase to boli významní vojvodcovia. „No,“ zdôrazňuje Kolesnik, „pri nastupujúcich udalostiach museli prijímať operatívne rozhodnutia v podstate každý deň. Dnes sú už odtajnené svedectvá, že títo maršali vo svojich osobných rozhovoroch prejavili pochybnosti o tom, že sme pripravení na obranu… Mnohí, ako napr. Tuchačevský, boli opatrnícki až úzkostliví. Tuchačevskij asi preto, lebo utrpel zdrvujúcu porážku od vojsk Józefa Pilsudského“.

 

 

Čas pre nových vojvodcov

Stalin preto stavil na generálov druhej línie. Na menej známych, no omnoho vernejších. Boli to tí, ktorí už mali skúsenosti z vedenia moderného boja na Chalchyn-gole, v Španielsku, v Číne… Boli to Georgij Žukov, Dmitrij Pavlov, Andrej Vlasov a ďalší.

 

Hovorí sa, že Stalin mal svojich obľúbencov. Napríklad na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny sa hovorilo, že nimi boli Michail Lukin, Andrej Vlasov a Michail Jefremov. Ako prvý z nich sa vyznamenal Lukin, ktorý v roku 1941 dokázal na niekoľko dní spätne vybojovať už obsadený Smolensk a prekaziť Hitlerovi sviatok. Hlavne však dokázal vyviesť svoju armádu z obkľúčenia!

 

Lukin síce mohol so svojou 16. armádou ustúpiť a zaujať nové pozície v hĺbke obrany. On však ustúpil, armádu nanovo zreorganizoval a zariskoval. Zaútočil a na niekoľko dní spätne dobyl Smolensk. Toto bol príklad, ktorý sa na začiatku vojny naozaj vysoko cenil, podtrhuje Kolesnik.

 

 

Andrej Vlasov sa zase vyznamenal pri Kyjeve. Bol jediným generálom, ktorý dokázal vyviesť svoje pluky z tzv. Kyjevského kotla. „Naše vojská tam urobili nemožné. Zmlátili čelné nemecké útvary a až potom ustupovali,“ zdôraznil Kolesnik a dodal, že rad veliteľov Červenej armády získal v tomto boji nevyhnutné skúsenosti.

 

Bývalý veliteľ 4. mechanizovaného zboru Vlasov sa tam stal veliteľom 37. armády, ktorú vyviedol z obkolesenia. „Štyri dni úmyselne nevstupoval do éteru. Preto, lebo všetka naša rádiokomunikácia bola kontrolovaná Nemcami. Napriek tomu, že to bol očividný úspech, niektorí zákerní „vševedkovia“ začali neskôr hovoriť, že Vlasova za tie štyri dne zverbovali Nemci… Lenže on bol v tom čase ranený, mal výpadky vedomia, ochorel, no z obkľúčenia sa dostal.“

 

Vlasov sa preslávil aj pri obrane Moskvy. Majúc k dispozícii len 15 tankov, zastavil so svojimi útvarmi tankovú armádu generála Oto Waltera Modela a oslobodil niekoľko obcí a miest. Začalo sa o ňom hovoriť ako o záchrancovi Moskvy. V decembri 1941 sa jeho fotografia objavovala vo všetkých novinách. Po roku 1942 však zmizne. Odvšadiaľ. Ak sa po čase vrátia články k Bitke o Moskvu, portrét Vlasova nahradí foto generála Konstantina F. Telegina. Pravdou však je, že v decembri 1941 bol Vlasov v Stalinových očiach skutočným bojovým generálom.

 

Historik Aleksandr Kolesnik požiadal (tesne pred jeho úmrtím v roku 1987) o názor na Vlasova neskoršieho vojenského analytika generálplukovníka Leonida M. Sandalova. „Dovolil som si položiť mu otázky, na ktoré dovtedy nikdy neodpovedal. ´Povedzte, prečo Stalin ustanovil Vlasova? Vlasov štyri dni nevstupoval do éteru, špeciálne služby hlásili, že mohol byť zverbovaný…´ Sandalov povedal: ´Vlasov mal skúsenosti a hlavne, dokázal nakaziť vojská duchom víťazstva. Áno, operáciu pripravil štáb. Áno, my sme rozpracovali súčinnosť…, no uvedomte si jedno, veliteľ je ako zástava, môže sa nakaziť úspechom víťazstva alebo ak prejaví aj tie najmenšie faktory neúspechu, jeho vojská budú porazené´.“

 

„Čiže o úspech v našej prvej víťaznej bitke sa zaslúžil generálporučík A. A. Vlasov. Za to ho Stalin pozval na osobné na stretnutie, ktoré sa uskutočnilo asi v decembri 1941 do preradenia Vlasova, ako hrdinu obrany Moskvy, k Volchovskému frontu na funkciu zástupcu veliteľa.

 

Stalin na stretnutí vyzdvihol rad otázok. Jedna z Vlasovových odpovedí ho asi udivila. Povedal totiž, že „v roku 1942 môžeme preraziť strategickú obranu Nemcov! A že to asi bude prelomový rok. Lenže pre generála sa rok 1942 stal tragickým,“ hovorí A. Kolesnik.

 

 

Úloha generála Jefremova pri obrane Moskvy vyzerala na prvý pohľad skromnejšie. So svojimi útvarmi bojoval na narofominskom smere. Jeho 33. armáda zadržala úplne posledný útok na Moskvu, povedal plukovník v.v. Stanislav Miťjagin, vedúci Vyhľadávacej skupiny Rady veteránov 33. armády. Útok sa udial 1.-2. 12. 1941.

 

Na obranný úsek jednej z jeho divízií útočilo okolo sto nemeckých tankov. Nemci postúpili do Berchuškova a tam sa zastavili. Vznikla tzv. „operačná pauza“. Vojská generála Jefremova tu zomleli útočné sily Nemcov. V podstate ich rozbili. Čiže nebola to „pauza“, ale víťazstvo. No na uvedomenie si toho niekedy treba čas.

 

Po decembrových bojoch aj veliteľ Jefremov mal stretnutie s vrchným veliteľom Stalinom. Lenže svedkovia hovoria, že veliteľ 33. armády sa k tomu staval opatrne. Prečo? Pretože podobné stretnutie absolvoval už v apríli 1938. Zhromaždili na neho kompromitujúci materiál a pokúsili sa urobiť z neho účastníka vojenského sprisahania.

 

Plk. Miťjagin hovorí, že vtedajšieho „stretnutia sa zúčastnili Vorošilov, Mikojan a…, no neviem presne, či to bol Abakumov, Berija alebo niekto iný. Otázky však Jefremovovi kládol osobne Stalin a v ruke pri tom držal jeho personálne doklady,“ hovorí Miťjagin a spresňuje, že toto vypočúvanie trvalo asi poldruha hodiny. Potom Stalin chytil Jefremovove doklady a odhodil ich. A keďže išlo o tajné dokumenty, ten, kto tam bol prítomný za NKVD, sa po ne vrhol. Stalin na to vraj zareagoval nasledovne: „Nedotýkať sa! (nie dokladov, ale Jefremova) Michail Grigorievič Jefremov, my vám veríme, môžete pokojne pracovať“!

 

Práve po tejto udalosti vznikla legenda o Jefremovovi ako o Stalinovom obľúbencovi. Gosudar mu uveril v roku 1938 a poctil ho dôverou aj v roku 1941.

 

 

Osud generálov

Generálporučík Lukin padol do nemeckého zajatia s ťažkým zranením pri Vjazme. O niekoľko mesiacov začnú bojovať na Vjazemskom smere vojská generála Jefremova. Útočná operácia bola vymyslená ako rozvitie úspechu, ktorý sa zrodil pri Moskve. Po čase sa však objaví legenda, že pri Vjazme sa žiadna takáto operácia neplánovala. V roku 1966 to novinárom naznačil G. Žukov, keď na ich otázku uviedol: „Prepáčte, tam taká operácia nemohla byť, pretože na ňu nebolo síl“.

 

Čomu teda veriť? Týmto povojnovým slovám, alebo Žukovovým osobným hláseniam Stalinovi a hlavnému stanu z obdobia vojny, pod ktorými je podpis Žukov?

 

Tu niekde sa načrtáva aj odpoveď na otázku kto a prečo napísal v januári 1942 genpor. Jefremovovi charakteristiku, že „je absolútne nespôsobilý viesť bojovú činnosť, že môže veliť maximálne nejakej zastrčenej divízii v centre Ruska, nevstupujúc do bojov“.

 

Jefremov dostal rozkaz vycestovať k 113. streleckej divízii a tam riadiť údernú skupinu. 3. februára 1942 protivník odrezal časti Jefremovovej armády od ostatných útvarov Západného frontu. Operácia, ktorá bola vymyslená ako útočná, krachla.

 

V obkľúčení sa ocitli štyri Jefremovove divízie. 2,5 mesiaca v ňom viedli obranné i útočné boje. Žukov sa pri tom z neho vysmieval. Neposielal mu ani posily, ani materiálové doplnenie. Na pochopenie toho, aký bol jeho ozajstný vzťah k Jefremovovi, môžu slúžiť slová, ktoré povedal jednému z podriadených: „Pošli mu tam nejaké naše lietadlo, nech ho aspoň vidia…,“ uvádza Miťjagin.

 

Situácia v obkľúčení bola pri tom stále kritickejšia. Nemci pozabíjali takmer všetkých Jefremovových veliteľov, až obkľúčeným rotám velili obyčajní vojaci. Obkľúčencom Žukov nič neposkytoval, len od nich žiadal: Držte sa! Držte sa, držte sa…!

 

V apríli 1942 Jefremovov štáb dostal rozkaz prebiť sa na Veľkú zem. Z obkľúčenia sa podľa rôznych zdrojov dostalo 600-800 vojakov. Lenže na vtedajších snímkach už Jefremova nenájdeme, jeho osud bol iný. 11. 4. 1942 dostal rozkaz na prebojovanie sa z obkľúčenia a 13. apríla 1942 sa spojenie s ním skončilo. Úderné zoskupenie 33. armády prestalo existovať.

 

V závere Jefremov spoznal, že má vo svojej skupine zradcu, pretože nech sa s vojakmi pohol kamkoľvek, Nemci ich tam čakali s guľometmi. Pri prechádzaní nejakej riečky ktosi z radov obkľúčencov zastrelil dokonca vlastného radistu. Tým bolo stratené spojenie s Veľkou zemou.

 

Hitler sa o osude Jefremova dozvedel skôr ako Stalin, bolo to na jeho narodeniny 20. apríla 1942. Generálove telo bolo nájdené v lese pri dedine Slobotka. Jefremov sa z obavy, aby nepadol do zajatia, zastrelil. A. Kolesnik povedal, že niekto z vysokých nemeckých dôstojníkov dal svojim podriadeným Jefremova za príklad. Vraj, „bojujte za ríšu tak, ako Jefremov bojoval za svoju krajinu“.

 

Historici po vojne vyrátali, že Jefremovovi vojaci sa udržali v obkľúčení o deň dlhšie ako 6. Paulusova armáda pri Stalingrade.

 

 

Generál Andrej Vlasov, záchranca Moskvy a Stalinov obľúbenec v roku 1941, padol do zajatia v roku 1942. V porovnaní s Jefremovom sa zachoval presne opačne. Rozhodol sa bojovať za Veľké Nemecko. Jeden z červenoarmejcov neskôr rozprával agentom SMERŠu, že „Nemci nás chceli postrieľať, no generál Vlasov sa postavil pred nich a povedal: Nestrieľajte, ja som generál Vlasov.“

 

V kritickom momente si tak generál zachránil život, čím vykonal prvý krok ku zrade. Nemci ho dopravili do zajateckého tábora pri Vinici a tam čoskoro súhlasil s kolaboráciou. Spočiatku bol využívaný len na agitačné a propagandistické ciele. Cestoval po zajateckých táboroch a propagoval myšlienku vytvorenia Ruskej osloboditeľskej armády ROA.

 

Keďže Vlasov osobne bol kedysi predsedajúcim sovietskeho vojenského tribunálu a odsudzoval vojakov na smrť, veľmi dobre vedel, aký osud si sám pripravil. Keď si s ním nemecký dôstojník vysvetľoval ako padol do zajatia: „veď ste generálporučík, mali ste ochranku, prečo ste ju prepustili…“ Vlasov mu odvetil, že toto rozhodnutie prijal sám a s plným vedomím. Prvý rozsudok nad generálom A. A. Vlasovom bol vynesený už v roku 1943.

 

Vlasov sa potreboval medzi Nemcami obklopiť aj významnými bývalými sovietskymi osobnosťami. Takým bol bývalý 1. tajomník rajónneho predsedu strany Georgij Žilinkov. Lenže Vlasovovi sa to málilo a tak zašiel do Pruska za zajatým generálom Michailom Lukinom a navrhol mu spoluprácu. Lukinova odpoveď bola takáto: „Som pripravený sformovať z našich zajatcov bojaschopný útvar. No ak môj útvar vstúpi do boja, Nemci ho musia opustiť. Ja bojujem len bez Nemcov! Je mi cťou Nemcov a nepriateľov nepodporovať.“ (Generál Lukin nezradil, nekolaboroval s Nemcami a dožil sa oslobodenia americkými jednotkami. Stal sa čestným občanom Smolenska. Generál Michail Jefremov sa zastrelil 13. 4. 1942 a 31. 7. 1946 bol z rozhodnutia vojenského kolégia obesený generál Andrej Vlasov.)

 

Záver

„Úloha týchto troch vojvodcov v prvom období vojny je taká veľká, že naša historiografia má pred nimi dlh spracovať skutočne objektívnu pravdu. Takú, akú si naozaj zaslúžili,“ hovorí profesor histórie Aleksandr Kolesnik. Veď „oni zachránili náš štát! Ak by nebolo ich hrdinského konania, ak by nebolo ich vôle, ak by nebolo spolu s podriadenými ich vedomej smrti…,“ presne takto nedokončil svoju myšlienku ruský historik.

Vladimír Mikunda